Prievaly je obec na Slovensku v okrese Senica.
Zemepisná poloha a geografická charakteristika Chotár obce sa rozprestiera na západnom úpätí Malých Karpát v severovýchodnej časti Záhorskej nížiny v nadmorskej výške od 195 do Západnú časť tvoria štvrťohorné viate piesky, štrkohlinité nivo-močiarne usadeniny, východná podhorská vrchovina je tvorená prevažne druhohornými vápencami, pieskovcami bridlicami.
Samotný intravilán obtekali dva potoky na severe obce Ambrúvka prameniaca v chotárnej časti Ambrove vŕšky (medzi Osečníkom a samotou U Hrádelov) (niekoľko rokov je v hornej časti toku čiastočne vyschnutý). V mapách je uvádzaný aj ako Chotár (Chotárny potok). V skutočnosti je jeho pravostranným, prítokom, ktorý je čiastočne prirodzenou hranicou s katastrom obce Plavecký Peter. Pod obcou sa spája s Mäsiarskym a Kameneckým potokom, následne sa vlieva do Rudavy. Na juhu obce Hlavinský potok do ktorého je vypúšťaná voda z ČOV. Je ľavostranným prítokom Rudavy. V chotári obce pramení Myjavská Rudava. Do nej sa vlieva pravostranný prítok s názvom Potôčik.
Na Slanisku sa nachádza nevýdatný nevyužívaný minerálny prameň. Množstvo prameňov zaniklo v šesťdesiatich rokoch minulého storočia v dôsledku meliorácie. V súčasnosti je udržovaný jediný prameň pri samote U Heribanov (Horný Olšovský mlyn).
Za horárňou Nádrlenisko pri starej Šaštínskej ceste sa nachádzala zaniknutá pieskovňa. Neďaleko odtiaľ bol Krchňavých mlyn. Na Malvázkych dieloch stála budova zrušených rašelinové závodov, dnes je to hotel Malvázia. Miesto po ťažbe rašeliny je zatopené vybudovanou sústavou lovných rybníkov.
V svahu kopca Hlavina, nad potokom Hlavina v pravo je malá jaskynná diera (Medvedia, alebo aj Jánošíkova jaskyňa), o ktorej sa tradovalo, že je to údajne chodba vedúca z neďalekého hradu Korlátka. Pri hľadaní zbojníckeho pokladu miestny dobrodruh Peter Pavlík prenikol v roku 1938 dovnútra diery (vtedy len širokej), no tajné chodby nenašiel, len kosti zahynutých zvierat. Videl, že podzemné priestory pokračujú ďalej no nie je do nich prístup. Preto pomocou výbušnín nájdených na vojenskej strelnici a ním vykradnutého kameňolomu v Trstíne, odstreľoval skalu a vytvoril štvormetrovú chodbu. Pre početné krádeže, hlavne pre potreby zväčšovania podzemia bol zatknutý a hľadanie pokladu a podzemných priestorov ukončil.
V lokalite Stará tehelňa začiatkom 19. storočia židovský podnikateľ Löfler zriadil tehelňu. Neskôr ju vlastnil podnikateľ Jozef Majzlík, po ňom majiteľ statku Šrámek. Cez Druhú svetovú vojnu bola značne poškodená. V roku 1949 bola majiteľovi Kondlovi znárodnená a neskôr zanikla.
Prírodné podmienky V juhozápadnom časti intravilánu v Podmalokarpatskej zníženine sa nachádza chránený areál Rudava a vo východnej časti Chránené vtáčie územie Malé Karpaty. Rozmanité prírodné podmienky od horského pásma Malých Karpát až po močiare a rašeliniská, či rozsiahle duny z viatych pieskov a vodné plochy rybníkov umožňujú život v tej najrozmanitejšej podobe a forme.
Rastlinstvo V katastrálnom území obce sa nachádzajú lesy zložené prevažne z drevín ako borovica lesná, agát biely, dub letný, javor, buk lesný, jaseň, hrab,mimo malokarpatského lesa sú hlavne topoľ, jelša, breza, vŕba
Živočíšstvo cicavce: kuna, tchor, jazvec, bobor, krt, veverica, jež, zajac, líška, diviak, srnec, muflón, jeleň; mýval, netopier,
vtáky: vrabec, stehlík obyčajný a konôpka, lastovička, belorítka, škorec, drozd čierny a čvikota, hrdlička záhradná a poľná, vrana, kačica, bažant, jastrab, sokol, myšiak, kaňa močiarna, hus divá, kuvik, trsteniarik, sýkorka, škovránok, bučiak, glezk, holub, krkavec, ďateľ, strnádka, straka, sojka, slávik, sluka, trasochvost, žltochvost,
plazy a obojživelníky: korytnačka močiarna, ropucha zelená, rosnička, hrabavka škvrnitá, skokan, jašterica krátkohlavá, slepúch lámavý, užovka obojková, hladká a stromová, mlok, salamandra
Hmyz a iné bezstavovce: roháč, nosorožtek, fúzače,
Dejiny
V 14. storočí bol používaný názov podľa patrícia sv. Juraja Zenthgwrght, Svätý Juraj pod Vrchom a zároveň bol používaný aj nemecký názov Schwancendorf, neskôr Szent Geörgy, Schanzendor, Sbantisdorf (1531), Szancydorf (1578), Sandorf (1600), Sandorff (1733), Sandorf (1786), Schandorf, Ssandorf, Schadendorf, Sündorf (1800 – 1900), Sándorfa (1900 – 1920), Šandorf (1920 – 1946), Prievaly (od 1946).
Z presnejšie nelokalizovanej polohy medzi Cerovou a Prievalmi pochádzajú nálezy z paleolitu a mezolitu. Cez územie Prieval v praveku viedla vetva Jantárovej, neskôr Česká cesta vedúca z Prahy do Budína. Táto cesta v stredoveku a novoveku prechádzala úzkym priesmykom medzi Osečníkmi a Hájom (Hrubým Kamencom). V Prievaloch bola aj prepriahacia stanica. Existencia tejto dopravnej tepny mala na život obyvateľov pozitívny dopad. Pôvodne boli strážcami, mýtnikmi ale dozaista i udržiavatelia cesty. Do obce prúdili množstvá kupcov, vojakov a s nimi tovar, informácie, a peniaze. Obyvatelia sa živili poľnohospodárstvom, vinohradníctvom, pálením a predajom vápna, pálením a predajom drevného uhlia ako i rôznymi remeslami. Uživilo sa tu niekoľko kováčov, tkáčov, šustrov a mlynárov a iných pre život potrebných remeselníkov. Osídlenie územia obce v praveku, vzhľadom na jej strategické umiestnenie na okraji Biksadského priesmyku, je z archeologického hľadiska málo podložené. Skalnatý ostroh Hrádok s obrannou priekopou a priečnym valom bol pravdepodobne osídlený už v eneolite. O osídlení územia v dobe bronzovej svedčí nález kovolejeckej pece. Podľa archeológa Štefana Janšáka prvá písomná zmienka o obci je z roku 1143 a hovorí o existencii kostola. Ďalšia zmienka o opevnenej osade Svätý Juraj, ktorá je z roku 1200, v ktorej kráľ Imrich jej udeľuje povinnosti poľného mesta a ruší strážne povinnosti, čím im berie výsadu slobodných strážcov. Obec má udelené privilégium trhu. Keď v roku 1256 Belo IV. daroval obec Boleráz trnavským mníškam je v metačnej listine spomínaná hranica so zemou Semptey čo sú dnes Prievaly. V knihe Uhorská synoda sa uvádza že v dedine Svätý Júr pod Vrchom žili v 14. storočí Búrovia, ktorí sú slovanského pôvodu. Kráľ Žigmund 22. mája 1394 daroval hrad Korlátka ako i obec Stiborovi zo Stiboríc za to, že sa pridal po smrti Ľudovíta I. v boji o trón na Žigmundovu stranu. Vizitácia z roku 1397 potvrdzuje existenciu fary. Kráľ Albrecht Habsburský 29. júna 1439 obec spolu s hradom Korlátka za verné služby a kompenzáciu na ich náklady daruje Mikulášovi Ujlakimu. V roku 1455 sa obec spomína v listine palatína Ladislava z Gorjan že sedmohradský vojvoda Mikuláš Ujlaki ju s hradom v roku 1445 daroval belehradskému kapitánovi, bánovi Osvaldovi z Bučian, ktorý pochádzal z rodu Hunt-Poznanovcov. V roku 1498 je uvádzané po prvý raz nemecké meno Swanczardor v tvare s h, z toho maďarský Sándorf (vyslovujúci sa Šándorf). V roku 1551 sa podľa rozhodnutia Ferenca Nyáriho názov obce zmenil na Swanczydor, (obec získal manželstvom s vnučkou Osvalda Alžbetou Korlatko), Anna Korlátko v roku 1560 vlastnila polovicu pôdy obce a 18 podaných rodín, spomína sa existencia šesť pivníc, colnica, mlyn a dokonca aj vivárium. Na obranu proti Turkom na jeseň roku 1594 táborilo v okolí obce vyhladované cisárske vojsko. Bethlenovo vojsko doplnené o Turkov a Tatárov rokoch 1623 drancovalo susediace dediny na ceste z Trnavy do Skalice. Vizitácia z roku 1626 uvádza že z obavy pred týmto vojsko bola celá výzdoba kostola daná do úschovy na hrad Korlátko. V liste mestečka Šandorf s dobre zachovanou pečaťou z roku 1631 je známe meno richtára Martina Petráša, ako i najstaršie miestne priezviská: Petráš, Sedláček, Kuba, Lisický, Balúšek, Ahrana (Ochrana?), Ambra, Kiripolsky, Vanko, Bartoš, Tomek, Černoch. Turecké drancovacie vojská sa na jeseň roku1663 nevyhlo ani obci, tak ako ani Tökölyho povstalci v roku 1687. Koncom 16. storočia obec prijala luteranizmus, ktorý trval do 20.rokov 17.storočia. Patrila pod evanjelického farára z Jablonice. Vtom období prichádza aj k zmene patrocíniumu zo sv. Juraja na sv. Michala. Rákoczyho povstalci 1704 prispeli k hladu a vypuknutiu viacerým vlnám cholery. V roku 1705 dostal Sandorf štatút mestečka (oppidum) a mal právo konať v roku dva trhy s dobytkom a štyri jarmoky. Ako mestečko honosil sa vtedajší Sandorf aj tým, že mu patrilo 25 poddanských rodín a 19 bezzemkov, želiarovov. Každé takéto mestečko muselo preukázať, že je „vrchnosťou“, keď už nie nad rozsiahlymi majetkami, tak aspoň nad niekoľkými poddanskými usadlosťami. Ale mestečká, to nebolo len pár domkov s návsím (či rínkom), ale bolo hlavne centrom aj remeselníckeho života. Prievalčania mali aj právo súdnictva o čom svedčí aj zachovaná pamiatka pranier – stĺp hanby. Požiar kostola pri ktorom zhorel do základov, zapríčinil že v rokoch 1748 až 1756 prebehla výstavba nového opevneného kostola zasväteného sv. Michalovi, bol to dôvod ukončenie pochovávanie pri kostole a založenie nového cintorínu Na Vŕšku. Posviacka kostola sa uskutočnila 3.10.1756 Po bitke pri Slavkove v decembri 1805 sa na krátky oddych v obci zastavili prechádzajúce jazdecké pluky ruského cára Alexandra I, ktoré viedol generál Magnus Gustav von Essen . V roku 1820 nechal rodák z Horného Dubového, bernolákovec, člen Slovenského učeného tovarišstva, farár Juraj Slabigh (23.4.1766 v Horné Dubové – 24.8.1847 Prievaly) na západnom okraji horského priesmyku Českej cesty, postaviť kaplnku Sedembolestnej Panny Márie, kde je od roku 1847 aj pochovaný. V auguste 1831 vypukla cholera a za necelá dva mesiace umrelo na ňu viac ako 100 obyvateľov. Počas Slovenského povstania na jeseň roku 1848 obsadilo dedinu maďarské honvédske vojsko, dňa 11. decembra 1848 bolo po útoku cisárskych vojsk na obec 31 z nich bolo pri kostole zajatých. V roku 1864 predal svoje zdedené pánstvo Štefan Motešický kniežaťu Alfrédovi Windischgräetzovi. V obci mu patrili rozsiahle lesy, ako aj dva rybníky a vodná píla. V lete 1866 vybudovala rakúska armáda pri Prievaloch a Rozbehoch opevnené priečelie s batériou pre šesť diel. Poštová stanica slúžiaca aj obyvateľom Sándorfa bola zriadená v Jablonici v r. 1862, v Sándorfe bola otvorená 6. júla 1882, ukončenie jej prevádzky je avizované na 1.8.2026, teda po 144 rokoch a 26 dňoch od jej zriadenia. V auguste roku 1866 postihla obyvateľov v krátkom čase po sebe druhýkrát cholera, ktorú prinieslo pravdepodobne drancujúce pruské vojsko, alebo ustupujúce rakúske vojská, ktoré tu zaujali v júli roku 1866 obranné pozície. Ohňohasičský spolok bol založený v roku 1885. Vlastnil prenosnú striekačku. V roku 1896 požiar zničil asi tretinu príbytkov. Monografie Nitrianskej župy z roku 1900 uvádza: „Sándorf, je dedina v Malých Karpatoch na úpätí hory zvanej Klinecberg, neďaleko Korlátko, má 1184 prevažne katolíkov a zopár obyvateľov je náboženstva Izraelského. Poštu, telegraf a železničnú stanicu má v Jablonici. Podľa starých listín to bolo za kráľa Imricha v roku 1200 trhové mesto. Kostol je katolícky. Požiar zničil veľkú časť dediny. V súčasnosti tu má Alfred Windischgrätz väčšie panstvo.“ Začiatkom 19. storočia tu súčasne fungovalo sedem mlynárov, Ján Mráz, Ignác Krchňavý, Jozef Krchňavý, Pavol Oravec, Martin Olšovský, Ignác Bílik, František Retzer. Prosperita mlynov skončila elektrifikáciou Senicka, vodné mlyny prestali byť cenovo konkurencie schopné mlieť. Elektrické mlyny v Senici a Jablonici neboli závislé na stave vodnej hladiny a mohli mlieť nepretržite. V 90. rokoch 19. storočia bola spojazdnená Železničná trať Kúty – Trnava, so zastávkou v Jablonici Najstaršie fotografie obce sú vďaka židovskému podnikateľovi a fotografovi Albertovi Löflerovi dochované z obdobia okolo roku 1900. Cez Prvú svetovú vojnu narukovalo viac ako 200 mužov, 25 sa ich domov nevrátilo. Zemetrasenia v rokoch 1906, 1926, 1930 a ďalšie v roku 1967 poškodili množstvo domov. Od roku 1929 občasne premával autobus do Senice. Elektrina bola do obce zavedená v roku 1931.