Levoča, Spišský hrad a pamiatky okolia (angl. Levoča, Spiš Castle and the associated cultural monuments) je názov súboru kultúrnych pamiatok na Východnom Slovensku, ktorý bol zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO ako kultúrne dedičstvo v roku 1993 v Cartagene. Toto územie bolo na 33. zasadaní Výboru svetového dedičstva v Seville v roku 2009 rozšírené o územie historického jadra mesta Levoče. Na tomto zasadnutí bol súčasne zmenený pôvodný názov lokality na Levoča, Spišský hrad a pamiatky okolia. Ide o jedinečný komplex pamiatok mimoriadnej kultúrnej a historickej hodnoty, nachádzajúci sa na katastrálnych územiach niekoľkých miest a obcí okresov Levoča a Spišská Nová Ves v Prešovskom a Košickom kraji.
Zoznam súborov v lokalite Levoča, Spišský hrad a pamiatky okolia
Levoča
Levoča so svojím historickým jadrom predstavuje unikátny komplex architektonických pamiatok gotiky a renesancie zoskupených na najväčšom stredovekom námestí v Strednej Európe. Centrum obohnané 2,5 km dlhými mestskými hradbami, so zachovalými meštianskymi domami i verejnými budovami si do súčasnosti zachovalo stredoveký ráz. Zachoval sa tu súbor stredovekých stavebných objektov s pôvodným umeleckoremeselným vybavením, ktorého vrchol predstavuje Dielo Majstra Pavla. Z jeho rúk pochádza pravdepodobne najvyšší zachovaný neskorogotický krídlový oltár na svete umiestnený v Bazilike svätého Jakuba. Práce Majstra Pavla a jeho dielne patria k najvýznamnejším súčastiam mobiliáru nielen levočských kostolov, ale aj viacerých ďalších stredovekých spišských kostolov.
Územie mesta Levoča bolo osídlené už od mladšej doby kamennej. V katastri mesta sú nálezy z veľkomoravského obdobia. Pôvodná osada sa predpokladá v o niečo nižšie položenej polohe zvanej Stará Levoča. Prvýkrát sa písomne spomína v roku 1249 ako Leucha a neskôr v listine Štefana V. v roku 1271, keď sa stala hlavným mestom Spoločenstva spišských Sasov. Spišským Sasom udelil aj výsady a určil, že súdnu právomoc vykonáva gróf spolu so spišským (kráľovským) županom je ako miesto jej vykonávania určené hlavné mesto provincie Levoča (civitas provincie capitalis). Hradobný systém vznikol v období po druhom tatárskom vpáde na Spiš v roku 1285. Neskôr bol hradobný systém s baštami a priekopou prebudovaný, čo súviselo s intenzívnym rastom zastavaného mestského areálu južným smerom. Vyspelý a zložitý hradbový systém Levoče je špičkovou ukážkou stredovekého fortifikačného staviteľstva na Slovensku. Dodnes sa zachovalo viac ako 80 % hradbového systému so 16 baštami a troma mestskými bránami (Košickou, Menhardskou a Poľskou bránou). Zrejme v druhej polovici 13. storočia sa v meste usadili mendikanti. Tamojší minoritský konvent je doložený k roku 1309 (zanikol počas reformácie v prvej polovici 16. storočia). Starý minoritský kostol bol v 14. storočí zahrnutý do veľkoryso koncipovaného a hradbami obohnaného mestského areálu, ktorý mal pravidelnú šachovnicovú štruktúru. V spoločných výsadách z roku 1317, ktoré udelil kráľ Karol Róbert z Anjou spišským Sasom za ich pomoc v bitke pri Rozhanovciach je táto pozícia Levoče znovu potvrdená. V roku 1323 sa stala slobodným kráľovským mestom a získava právo skladu. Stredoveký pôdorysný rozvrh kolonistami založeného mesta vznikol v 13. a 14. storočí. Uprostred Námestia Majstra Pavla okrem Baziliky svätého Jakuba stojí radnica, postavená pôvodne v 14. storočí, prebudovaná v 16. storočí. Za nimi stojí dnes mohutný evanjelický kostol, ktorý bol postavený v prvej polovici 19. storočia. Na severnej strane kostola bola mestská škola, prebudovaná v roku 1588. Pôvodne tam bola mestská váha a zbrojnica, ktoré boli prestavané do dnešnej budovy mestského úradu z 19. storočia. Plochu námestia v polovici 19. storočia dotvorili dva mestské parky, v južnej časti s fontánou a solitérom klietky hanby (pranier). Levoča mala veľký vplyv aj na rôzne oblasti architektúry, najmä v období renesancie vytvorením tzv. spišskej renesancie. Jedinečný urbanistický výraz stredovekého námestia, obklopeného honosnými meštianskymi domami v pozoruhodnej symbióze s nízkou až vidieckou zástavbou ostatných ulíc sa zachoval až dodnes. Významné sú aj meštianske paláce ako je Krupekov dom, Dom OkolicsányiZsedényi, Spillenbergov dom, Maríássyho dom, Hainov dom a Thurzov dom, ktorý získal novorenesančnú sgrafitovú fasádu v roku 1904. Základom ekonomiky Levoče bol obchod, vrátane diaľkového, na severojužnej komunikácii smerujúcej z Uhorska do oblasti blízkeho Krakova, ďalej do Poľska a k Baltu. Výsadu mestu potvrdil v roku 1406 aj Žigmund Luxemburský a doplnil ho o právo slobodného pohybu po celom Uhorsku a tiež o tridsiatkovú imunitu v roku 1416. Levoča patrila medzi tavernikálne mestá a spolu s Bardejovom, Prešovom, Košicami, Sabinovom vytvorili v 15. storočí tzv. Pentapolitanu. O uplatňovanie výsad však neskôr dlhodobo aj vojensky bojovala s Kežmarkom. Mesto malo v neskorom stredoveku dostatok finančných zdrojov na výstavbu kamenného opevnenia, verejných budov a nákladné investície do mobiliáru farského kostola, ktorý obohatila unikátna séria neskorogotických krídlových oltárov. V tomto období vznikla nadstavbou kostolnej predsiene unikátna funkčná stavba, tzv. Henckelova knižnica. V meste sa zachoval bohatý súbor profánnej neskorogotickej architektúry. Požiar v roku 1549 nielenže výrazne zmenil tvár Levoče, ale zničil aj bohatý stredoveký mestský archív, z ktorého zostalo iba torzo. V 16.17. storočí si ešte Levoča udržala pozíciu významného obchodného, duchovného a kultúrneho centra, kde pracovali aj tlačiarne. V období reformácie sa Levoča orientovala na protestantizmus a získala aj náboženskú slobodu. V nasledujúcom období protireformácie prichádzajú do mesta jezuiti, ktorí opravili opustený kláštor minoritov pri Košickej bráne a v duchu nastupujúceho baroka aj Kostol Ducha svätého. Význam obchodu, hlavnej hospodárskej sily Levoče, však už postupne upadá. V polovici 19. storočia sa tu posilňuje slovenské národné povedomie vďaka príchodu slovenských študentov, nasledujúcich Ľudovíta Štúra, na škole sa vyučuje po slovensky a česky. Do roku 1922 v klasicistickom objekte Župného domu z rokov 18061826 na severnej strane námestia sídlila bývalá Spišská župa. Vybudovaním Košickobohumínskej železnice v roku 1873, ktorá mesto obchádzala, význam Levoče poklesol, čo však prispelo k zachovaniu historického jadra.
Stredoveké jadro mesta bolo v roku 1950 vyhlásené za mestskú pamiatkovú rezerváciu. A v roku 2009 bolo mesto Levoča zapísané na Zozname Svetového dedičstva UNESCO a lokalita Spišský hrad a pamiatky okolia bola rozšírená o historické centrum Levoči.
Dielo Majstra Pavla z Levoče
Dielo Majstra Pavla z Levoče tvorí jedinečný súbor sochárskych prác tohto neskorogotického rezbára. Medzi národné kultúrne pamiatky patrí od roku 1961 V dome v ktorom žil sprístupnili v roku 1987 samostatnú múzejnú expozíciu. Jej súčasťou sú aj kopije najdôležitejších Pavlových diel. Jeho obdivuhodné diela sa zaraďujú medzi najhodnotnejšie stredoveké pamiatky na Slovensku. O Majstrovi Pavlovi z Levoče máme veľmi málo informácií (dodnes sa nevie kde a kedy sa narodil), pretože levočský archív v roku 1550 vyhorel. Niektoré udalosti sú však známe z kroník alebo z rôznych dokladov a korešpondencie. Práce jeho dielne sa nachádzajú najmä na gotických krídlových oltároch ale aj často samotné sochy na renesančných či barokových oltároch. Z jeho rúk pochádza pravdepodobne najvyšší zachovaný neskorogotický krídlový oltár na svete umiestnený v Bazilike svätého Jakuba. Tento monumentálny hlavný oltár spolu s oltárom svätého Jána jedinečným spôsobom dokumentujú slohovú a názorovú premenu záveru stredoveku a nastupujúceho novoveku. Dielo Majstra Pavla a jeho dielne patria k najvýznamnejším súčastiam mobiliáru nielen Baziliky svätého Jakuba a Levoči, ale aj viacerých ďalších stredovekých spišských kostolov v Spišskej Novej Vsi, Spišských Vlachoch, Kežmarku, Spišskej Sobote, Ľubici, Strážkach, Mlynici, Hrabušiciach, Slovenskej Vsi a v Lomničke. Okrem Spiša ich nájdeme aj v Šariši (Prešov, Sabinov, Lipany a Bardejov), Liptove (Okoličné), Gemeri (Chyžné) a v Banskej Bystrici. Všetky diela sú zhotovené z lipového dreva a majú charakteristické znaky, podľa ktorých sa autorstvo Pavlovej dielne rozoznať (prevrátený okraj vrchného plášťa - tzv. ucho, oči sú veľké, mierne šikmé, niekedy škuľavé, vysoký nadočnicový oblúk, predĺžené tváre s malou guľatou briadkou, kĺby prstov sú zvýraznené ostrými rezmi, z farieb používal prevažne zlatú a modrú a Madony majú výrazne vysunuté koleno). Dielo Majstra Pavla sa zachovalo vo veľkej miere na Spiši vďaka pomalému priebehu reformácií až po roku 1520. Kostoly približne na 100 rokov prešli do rúk protestantov. Tí síce neuznávali zobrazovanie svätých, no napriek tomu oltáre nezničili v takom rozsahu, ako sa to stalo v iných častiach Európy.
Spišský hrad