Dornier Do 17, občas nazývaný aj Fliegender Bleistift („lietajúca ceruzka“), bol ľahký nemecký bombardér, používaný počas druhej svetovej vojny, vyrábaný spoločnosťou Dornier Flugzeugwerke. Bol navrhnutý podľa konceptu RLM na „Schnellbomber“ (rýchly bombardér), ktorý mal byť teoreticky dostatočne rýchly na to, aby mohol predstihnúť útočiace stíhačky.
Bol navrhnutý začiatkom 30. rokov a na začiatku vojny tvoril jeden z troch hlavných typov bombardérov, používaných Luftwaffe. Svoju bojovú premiéru začali Do 17 v roku 1937, v španielskej občianskej vojne, kde bol používaný v Légii Kondor. Spolu s Heinkelom He 111 bol hlavným bombardérom Luftwaffe v rokoch 1939 – 1940.
Dornier bol používaný počas celej vojny a zúčastnil sa každej väčšej kampane v prvej línii, až do roku 1941, keď jeho efektivita a užitočnosť bola zredukovaná kvôli malej nosnosti a doletu. Výroba Dornierov Do 17 skončila v lete 1940 v prospech novších a silnejších strojov Junkers Ju 88. Napriek tomu zostal Do 17 v službách Luftwaffe až do konca vojny ako vlečné, experimentálne a cvičné lietadlo. Značná časť produkcie bola odoslaná štátom pod nemeckou sférou vplyvu. Niekoľko sa ich zachovalo do konca vojny, posledný kus bol zošrotovaný vo Fínsku v roku 1952.
Dňa 3. septembra 2010, oznámilo múzeum RAF v Londýne, že bol objavený Dornier Do 17 pochovaný pod pieskom pri pobreží Kentu v Anglicku. Lietadlo je v dobrom stave a vďaka svojmu jedinečnému významu ho múzeum plánuje vytiahnuť a po renovácii vystaviť.
Vznik a vývoj V roku 1932 ministerstvo zbrojenia (Heereswaffenamt) vydalo požiadavku na konštrukciu nákladného lietadla pre nemecké štátne dráhy a zároveň na rýchle poštovné lietadlo pre Lufthansu. Továreň vo Friedrichshafene začala prácu na projekte 1. augusta 1932.
thumb|Dorniery Do 17 jednotky Kampfgeschwader 3 na francúzskom letisku, 1940
Keď sa v roku 1933 dostali k moci nacisti, Hermann Göring sa stal s Erhardom Milchom, ako jeho zástupcom, národným komisárom pre letectvo, ktoré bolo zanedlho premenované na ministerstvo letectva, RLM (Reichsluftfahrtministerium). RLM označila nový stroj ako Do 17 a 17. marca 1933 len tri mesiace potom, čo sa dostal do úradu, nariadil Milch konštrukciu prototypov. Koncom roku 1933 vydalo RLM špecifikáciu na rýchle lietadlo s dvojitými chvostovými plochami nesúce špeciálne vybavenie, čím mali na mysli bombardér.
Pôvodný návrh z roku 1932 (Do 17 V1), počítal s použitím len jedného smerového kormidla a Dornier pokračoval v tomto vývoji. Po prvýkrát bol Do 17 predstavený ako maketa v apríli 1933. „Špeciálne vybavenie“ malo byť inštalované neskôr, aby sa zakrylo jeho skutočné určenie. V apríli 1934 začala továreň Dornieru vo Friedrichshafene prácu na projekte s názvom „zadanie“. V priebehu tohto mesiaca bola navrhnutá obranná výzbroj a boli dokončené konštrukčné detaily bombového mechanizmu. Výroba týchto prototypov začala 20. mája 1934 a 23. novembra 1934 uskutočnil Do 17 V1, s jedným smerovým kormidlom a pohonom dvoch motorov BMW VI 7.3, svoj prvý let.
Testovanie bolo oneskorené kvôli sérii nehôd, pričom stroj V1 bol poškodený pri pristávaní vo februári a v apríli 1935. Stroj V2, s dvojitými chvostovými plochami a pohonom dvoch motorov BMW VI 6.3, sa po prvýkrát vzniesol 18. mája 1935 a bol testovaný RLM spolu so strojom V1 na letisku Rechlin v júni. Počas testov sa ukázalo, že stroj V1 s jedným smerovým kormidlom má len čiastočnú stabilitu, preto bol upravený pridaním dvojitého smerového kormidla. Stroj bol zničený pri zlyhaní motoru 21. decembra 1935. Stroj V3, tiež s dvojitými chvostovými plochami, mal byť pôvodne osadený motormi Hispano-Suiza 12Ybrs, no tieto neboli dostupné, preto bol osadený motormi BMW VI 7.3, rovnako ako V1 a po prvýkrát vzlietol 19. septembra 1935.
Je potvrdené, že na rozdiel od Heinkelu He 111, ktorý bol od začiatku plánovaný na vojenské účely, bol Do 17 V1 navrhnutý ako rýchle, 6 miestne poštovné lietadlo, ktoré malo súťažiť s menším jednoplošníkom Heinkel He 70. Hovorí sa, že Lufthansa ho odmietla kvôli stiesnenej kabíne, ktorá bola príliš nepohodlná pre pasažierov a prevádzkové náklady príliš vysoké na poštovné lietadlo. Podľa príbehu zostali 3 prototypy nevyužité v továrni Dornieru v Lowentale takmer šesť mesiacov, kým ich kapitán Untucht z Lufthansy neobjavil. Po obdržaní povolenia na let s jedným so strojov, začal s ním vykonávať takmer kaskadérske kúsky. Po pristátí konštatoval, že stroj je obratný ako stíhačka ak mu dodajú viac pozdĺžnej stability, bude z neho rýchly bombardér. Zanedlho nato Dornier prepracoval chvostové plochy a obnovil záujem o tento stroj.
Dornier bol potom požiadaný vyrobiť prototyp V4. Niektoré zdroje uvádzajú, že tento sa líšil od stroja V3 tým, že okienka pre pasažierov boli odstránené a jednoduchá smerovka nahradená dvoma menšími. Fotografické dôkazy dokazujú, že V3 mala dvojitú smerovku od začiatku svojej konštrukcie. Testovanie prototypov V4, V6 a V7 bolo úspešné a vzniklo viacero prototypov ako V8, ktorý bol favoritom na prieskumný stroj s dlhým doletom, zatiaľ čo V9 bol skúšaný ako rýchle dopravné lietadlo. Stroj V9 bol stále letuschopný ešte v roku 1944.
Konštrukcia thumb|Zamaskovaný Do 17 na belgickom letisku, september 1940
Kokpit a predná časť trupu mali tradičný stupňovitý kokpit a nos bol plne presklený. Prvé verzie boli prezývané „lietajúca ceruzka“, kvôli štíhlemu a dlhému trupu. V dôsledku skúseností zo španielskej občianskej vojny bola zvýšená strecha kokpitu a spodná polovica priestoru posádky bola rozšírená smerom von, aby tak mohlo byť vytvorené miesto pre člena posádky obsluhujúceho ďalší obranný guľomet.
Priestor kabíny bol rozšírený smerom k nábežným hranám krídel, kde bolo miesto dolného zadného a horného zadného strelca na jednej rovine. Kabína pozostávala z pilotovho sedadla a predného strelca v prednej časti kokpitu. Pilot sedel na ľavej strane, blízko čelného okna z plexiskla. Jeden z guľometníkov sedel na pravom sedadle, mierne posunutom dozadu, aby poskytoval miesto pre guľomet MG 15 kalibru .
Posádka Do 17 najčastejšie pozostávala zo 4 ľudí. Bombometčík, ktorý obsluhoval aj guľomet MG 15 v presklenom nose a zadný v nižšej polohe; dvaja guľometníci obsluhovali dopredu strieľajúci guľomet MG 15 v čelnom skle a 2 guľomety MG v bočných okienkach na každej strane a tiež dozadu strieľajúce zbrane. Kabína poskytovala jasný a panoramatický výhľad vo veľkých výškach. Štandardná výzbroj bola 3 300 nábojov kalibru v 44 dvojitých bubnových zásobníkoch.
Krídla mali plochu a rozpätie s nábežnou hranou, ktorá tvorila s odtokovou hranou takmer dokonalý polkruh. Korene nábežnej hrany splývali s hornou časťou trupu a kabínou. Ako sa krídlo rozširovalo dozadu, bolo zahnuté pod ostrým uhlom, takže odtoková hrana končila v takmer v polovici boku trupu, čím bol zvýšený uhol útoku. Táto konštrukčná črta bola použitá pri všetkých budúcich konštrukčných návrhoch Dornierových bombardérov, konkrétne Do 217.
Trup bol dlhý . Bol tenký a úzky, čím predstavoval pre nepriateľa ťažký cieľ na zasiahnutie. Trup mal dvojité smerové kormidlá, čo malo zvýšiť jeho smerovú stabilitu. Pohonnú jednotku verzie Z-1, tvorili motory Daimler-Benz DB 601, no kvôli ich nedostatku boli použité motory Bramo 323 A-1. Tieto motory však mohli dosiahnuť maximálnu rýchlosť iba /h (vo výške ), dôsledku čoho nedosahoval Do 17 rýchlosť vyššiu než /h v priamom lete a plným nákladom.
Dolet Do 17Z-1 pri zemi bol , čo sa zvýšilo na vo výške . To mu dodávalo priemerný bojový dolet . Použitie motorov Bramo 323P vyústilo v ľahké zvýšenie všetkých výkonov u verzie Z-2.
Dornier Do 17 bol vybavený dôležitým obranným mechanizmom, ktorým boli samosvorné obaly palivových nádrží, ktoré chránili nádrže v krídlach a trupe. To znižovalo stratu paliva a nebezpečenstvo ohňa, pri zasiahnutí v boji a často umožnili posádke spiatočnú cestu. Kyslík bol zabezpečený formou 20 fliaš pre použitie posádkou, pri lete nad .
Komunikačné vybavenie pozostávalo z rádiostanice FuG X a neskôr FuG 10, smerový navádzač PeilG V a zariadením pre pristávanie na slepo FuG 25 IFF a FuBI 1. Posádka komunikovala pomocou palubného interkomu EiV. Bol taktiež použitý jednoduchý autopilot Siemens K4 Ü.
Bombovnica obsahovala 4 bombové závesy, piaty pre bomby SC 50 a dva závesy ETC 500, určené pre ťažší náklad, každý s nosnosťou . Bombový zameriavač Lofte A alebo B bol zabudovaný spolu s priezorom BZA-2. Bombovnica lietadla ponúkala dve možnosti. Prvou bolo nesenie 4 bômb s hmotnosťou , pričom by sa znížil dolet. No ak by sa posádka rozhodla niesť iba polovicu nákladu, mohli byť do prednej bombovnice umiestnené palivové nádrže na predĺženie doletu. Bombometčík vypúšťal bomby pomocou zameriavača Lofte A/B, ktorý bol umiestnený na ľavej strane nosu lietadla a nasmerovaný priamo dolu. Plne naložený mal Do 17Z-1 váhu .
Verzie Do 17 E a F thumb|Piloti sa pripravujú na misiu s Dornierom Do 17 v pozadí, 21. jún 1940
Počiatočnú výrobu tvorili bombardovacia verzia Do 17E-1, skúšaná s dvoma motormi Daimler-Benz DB 600, a prieskumná verzia Do 17F-1, poháňaná rovnako ako prvé prototypy motormi BMW VI, ktoré boli zavedené do výroby v roku 1936. Prvé jednotky Luftwaffe boli prezbrojené na Do 17 začiatkom roku 1937. Medzitým Dornier plánoval pokročilejšiu verziu Do 17, s modernejšími a silnejšími motormi. Jeden z prototypov bol osadený motormi Hispano-Suiza 12Ybrs, zatiaľ čo ostatné mali motory BMW 132 alebo Bramo 323. Do 17E-1 bol osadený dvoma radovými motormi BMW VI 7.3D, každý s výkonom 750 PS.
Posádku tvorili traja ľudia. Rádiooperátor obsluhoval 2 guľomety MG 15 kalibru v zadnej časti kabíny. Zásobník mal 750 nábojov. Bombovnica bola rozdelená do dvoch častí. Každá obsahovala 5 bombových závesov s individuálnou nosnosťou . Pod lietadlom mohol byť taktiež nainštalovaný jeden podves ETC 500/IX, na bombu s hmotnosťou . Dornier Do 17E-1 s označením D-AJUN, bol skúšaný v nezvyčajnej konfigurácii dvoch bômb SC 500, nesených vedľa seba pod trupom. To však zapríčinilo značný nárast hmotnosti a odporu, preto táto konfigurácia nebola operačne použitá. Verzia E-1 pokračovala v nesení malých nákladov bômb až do druhej svetovej vojny. Výkon verzie E-1 jej umožňoval dosiahnuť rýchlosť /h vo výške . Počas strmhlavého bombardovania mohol trup Do 17 dosiahnuť rýchlosť /h. Jeho maximálny dostup bol .
Viacero Do 17E-1 bolo prestavených na verzie E-2 alebo E-3 a prinajmenšom tri E-2 a jeden E-3 boli používané spoločnosťou DVL a Hansa-Luftbild GmbH, na tajný vojenský prieskum tesne pred vojnou.
Do 17F-1 bola prieskumná verzia s dlhým doletom, založená na modifikovanom Do 17E. Prototyp Do 17V8 bol použitý na skúšanie konfigurácie F-1 a V11 na verziu F-2. Obranná výzbroj pozostávala z guľometu MG 15 v hornej zadnej časti a dolnej časti kokpitu. Trup obsahoval dva fotoaparáty spolu so šiestimi odhadzovateľnými tubami pre blesk. Do 17F-1 bola používaná až do roku 1938, kedy bol nahradený verziou Do 17P. Bol postavený len jeden kus Do 17F-2, s označením D-ACZJ, a bol používaný spoločnosťou Zeiss-Jena ako továrenské lietadlo. Prestavba dvoch Do 17E-2 na použitie hviezdicových motorov BMW 132F, viedla k vzniku Do 17J-1 a J-2.
Tieto lietadlá slúžili ako testovacie stroje na hodnotenie motoru BMW 132 pre použitie v Do 17. Týmito strojmi boli V18 (výrobné číslo Werknummer 2021) a V19 (výrobné číslo Werknummer 2022). Skúšky začali na konci roku 1937. Podobná úprava, no s motormi Bramo 323 viedla k označeniu Do 17L-1 a L-2. Dve Do 17 boli premenované na prototypy V20 a V21 a použité pri skúšaní motorov Bramo 323 na použitie v Do 17. Testy boli uspokojivé a budúce sériové stroje mali byť osadené týmito motormi.
Do 17 K