Medveď biely (iné názvy: medveď ľadovýmedveďovité. In: ; ľudovo ľadový medveď, polárny medveď; lat. Ursus maritimus) je druh cicavca z čeľade medveďovitých. Ide o medveďa typického pre severnú polárnu oblasť. Oproti ostatným medveďom využíva užšiu ekologickú niku, na ktorú sa výborne adaptoval telesnými vlastnosťami uspôsobenými na nízke teploty, na pohyb na snehu, po ľade a v neposlednom rade na plávanie v chladnej vode. Tepelnú izoláciu mu zabezpečuje hustá srsť a hrubá tuková vrstva pod kožou. Živí sa najmä lovom, pričom jeho hlavnou korisťou sú tulene (Phocidae), zdržujúce sa pri okrajoch morského ľadu. Ak nie je potravy dostatok, žije zo svojej tukovej rezervy a je schopný hladovať po dobu niekoľkých mesiacov.
V kohútiku môže merať až 1,6 metra, dĺžka tela je približne 2,5 metra, a ak stojí na zadných nohách, dosahuje výšku okolo 2,4 – 3,3 metra. Samec môže vážiť 300 – 800 kg (výnimočne aj viac) a najväčšiu hmotnosť dosahuje obvykle pred začiatkom zimy, teda úplne vykŕmený. V súčasnej dobe býva považovaný za najväčšie, alebo skôr najťažšie dravé zviera (predátor či mäsožravec) žijúce na súši. Údajne najväčší doposiaľ známy exemplár dosiahol váhu 1 002 kg a vzpriamený mohol byť vysoký okolo 3,5 metra. Samice sú výrazne menšie a vážia okolo 150 – 350 kg, gravidné do 500 kg.
Obdobie párenia prebieha od konca marca do začiatku júna. Samica je gravidná 6,5 – 9 mesiacov; dochádza u nej k takzvanej utajenej gravidite, kedy sa najprv pozastaví vývoj oplodneného vajíčka a následne sa znovu obnoví v príhodnom čase, spravidla v auguste alebo septembri. Medvieďatá, jedno až štyri (obvykle dve), sa rodia slepé a hluché, s hmotnosťou 450 až 900 gramov. Vo veku 4 – 5 mesiacov sú už schopné zjesť tuhú stravu a až do veku 2 – 3 rokov zbierajú skúsenosti od svojej matky. Do pohlavnej zrelosti sa dostanú pri dovŕšení tretieho až šiesteho roku života. Medveď biely sa vo voľnej prírode len zriedka dožije viac ako 30 rokov. V zajatí sa samica medveďa bieleho dožila takmer 44 rokov.
Medveď biely je chránený v celom svojom areáli medzinárodnými dohodami. Na základe nekompletných štúdií odborníci usudzujú, že v divokej prírode žije okolo 23 000 jedincov (rok 2018), v zajatí cca 300 zvierat (rok 2022). Medzinárodný zväz ochrany prírody (IUCN) ho od roku 2006, v roku 2008 a po poslednej uvedenej štúdii z roku 2015 vedie ako zraniteľný druh, a to predovšetkým na základe neistej budúcnosti s ohľadom na možné či už pôsobiace hrozby spôsobené človekom alebo zapríčinené v dôsledku klimatických zmien.
Taxonómia a nomenklatúra Medveď biely je členom rodu Ursus (medveď) a radí sa do čeľade Ursidae (medveďovité). Od ostatných cicavcov rádu Carnivora (šelmy) sa tento rod robustných šeliem rozdelil pred asi 38 miliónmi rokov.
Fylogenetický strom vytvorený na základe fosílnych nálezov dokazuje, že najbližšie príbuzný medveďovi bielemu je medveď hnedý (Ursus arctos). S týmto druhom zdieľa hneď niekoľko spoločných znakov, napríklad podobnú chemicko-biologickú štruktúru mozgu alebo to, že je hostiteľom rovnakých črevných parazitov (napr. Baylisascaris transfuga). Objavené fosílie a genetický výskum (mitochondriálnej DNA) naznačujú, že sa od medveďa hnedého oddelil asi pred 300 – 150 tisíc rokmi, pravdepodobne kvôli zmene klímy resp. zaľadňovaniu. Podľa novšej štúdie z roku 2024 je však tento druh relatívne veľmi mladý a svetlo sveta uzrel iba pred 70 tisíc rokmi. Iné genetické štúdie z rokov 2014, 2012 a 2022 naopak prichádzajú s názorom, že k odštiepeniu došlo pred 400 tisíc rokmi, pred 600 tisíc rokmi alebo dokonca už pred 1,3 až 1,6 miliónmi rokov. Kostrové pozostatky ďalej prezradili, že podoba jeho stoličiek sa oproti príbuznému druhu zmenila na tie, ktoré sú typické pre mäsožravce (medveď hnedý je všežravec). Stalo sa tak približne v období pred 20 – 10 tisíc rokmi. Za najstaršiu dochovanú fosíliu medveďa bieleho sa považuje nález dolnej čeľuste dospelého samca z roku 2004 na Špicbergoch, ktorej vek sa datuje do doby pred 130 – 110 tisíc rokmi.
Fylogenéza súčasných druhov medveďov znázornená v kladogramoch na základe kompletných sekvencií mitochondriálnej DNA podľa Yu et al. 2007 (prvý) a genetické štúdie podľa Kumar et al. 2017 (druhý):
Medveď biely trávi viac ako polovicu svojho života na morskom ľade a na základe tejto skutočnosti nesie aj vedecké meno; prvýkrát ho popísal anglický dôstojník kráľovského námorníctva Constantine John Phipps v roku 1774 a priradil mu vedecké meno latinského pôvodu Ursus maritimus, v preklade námorný či morský medveď, práve na základe jeho biotopu a spôsobu života. Pretože je doslova závislý na plávajúcich ľadových kryhách, považuje sa za morského cicavca. náhľad|Hybrid pizly v ZOO Osnabrück (Dolné Sasko, Nemecko) Asi v polovici 19. storočia bol medveď biely zaradený do vlastného rodu Thalarctos, z čoho zišlo po tom, čo boli nájdené dôkazy o krížení s medveďmi hnedými, objasňujúce druhovú evolučnú divergenciu. Získal tak späť pôvodný vedecký názov Ursus maritimus, ktorý už navrhol C. J. Phipps. Kríženie oboch druhov prebiehalo po dlhú dobu, čo dospelo k tomu, že v populácii medveďa hnedého bolo nájdených 2 % (v niektorých prípadoch tiež 5 až 10 %) genetického materiálu medveďov bielych. Spoločne tiež plodí životaschopné potomstvo; hybrid vzniknutý krížením s poddruhom grizly sa nazýva pizly. Na základe tejto skutočnosti by mohol byť medveď biely s medveďom hnedým natoľko blízko príbuzný, že by mohlo ísť o poddruh. Ich vzájomné morfologické a fenotypické rozdiely však túto možnosť vylučujú.
Niektoré staršie štúdie vychádzajúce z pôvodných popisov delili populáciu tejto šelmy na dva poddruhy: medveď biely americký (Ursus maritimus maritimus) a medveď biely sibírsky (Ursus maritimus marinus). Prevažná väčšina odborníkov v súčasnosti toto rozdelenie neuznáva a považuje medveďa bieleho za monotypický druh. Známy je však jeden vyhynutý poddruh, Ursus maritimus tyrannus, ktorý bol opísaný z jediného fragmentu lakťovej kosti nájdenej v Londýne. Tento medveď žil na konci pleistocénu a bol o niečo väčší ako recenntné druhy medveďov. Niektoré autority sa však prikláňajú k názoru, že ide skôr o poddruh medveďa hnedého.
Výskyt a početnosť náhľad|Medveď biely počas driftovania Ľadové medvede sa pohybujú prakticky po celej Arktíde, primárne pozdĺž polárneho ľadového obalu a len zriedkavejšie v blízkosti severného pólu. Iba počas leta niektoré medvede preniknú tak ďaleko. Pohybujú sa v prostredí, v ktorom teploty bežne klesajú až na -46 °C, ale môžu vystúpiť aj nad 25 °C, pričom priemerná teplota vzduchu v Arktíde je -34 °C (v zime) a 0 °C (v lete). V zimnom období sa najnižšie teploty vyskytujú v severovýchodnej Sibíri, kde bolo namerané až -69 °C. V letnom období naopak najvyšších hodnôt dosahujú vnútrozemské oblasti Sibíri, Aljašky a Kanady, kde môžu teploty vystúpiť až na 32 °C.
Prirodzeným prostredím sú pre nich bloky ľadových krýh, okraje brehov a otvorenej vody, tvoriace vzájomnú kombináciu. V nepriaznivom období, počas letného topenia, sú nútení zdržiavať sa aj na pevnine. V zime ich možno uvidieť až na juhu Kanady v zamrznutom Jamesovom zálive. Podobne sa v období migrácie sťahujú do blízkosti kanadského mesta Churchill v provincii Manitoba, kde vyčkávajú, kým zamrzne Hudsonov záliv. Do Churchillu sa na toto predstavenie chodia každoročne pozerať stovky turistov. Vplyvom takzvaného driftovania na ľadových masívoch ich môže morský prúd či poryv vetra zaniesť ďaleko na juh, a tak boli videní napríklad až v Nórsku, alebo dokonca až na japonskom ostrove Hokkaidó. Zriedkavo sa môže objaviť na severe Fínska či na Islande. Konkrétne na Island sa občas dostáva z Grónska a z bezpečnostných a finančných dôvodov je tu zabíjaný.
Medveď biely sa teda vyskytuje na území štátov Dánska (Grónsko), Nórska, Ruska, USA a Kanady. Najviac medveďov (60 – 80 %) žije na severovýchode Kanady. Všetky spomínané štáty jednotne spolupracujú pod záštitou dohody, v ktorej sa spoločne zhodujú na dôležitosti zachovania a ochrany preživšej populácie medveďa bieleho, a zároveň prisľúbili spoluprácu v oblasti výskumu. Ilegálny lov je kontrolovaný príslušnými úradmi.
Medzinárodný zväz ochrany prírody (IUCN) k roku 2015 uvádza, že k poklesu dochádza asi u troch z celkom 19 známych regionálnych populácií (viď mapa nižšie). Jednu subpopuláciu vedci označili za rastúcu, šesť za stabilnú a posledných deväť za bližšie nešpecifikované, pretože nie je k dispozícii dostatok údajov. Na základe týchto nekompletných štúdií biológovia usudzujú, že v divokej prírode (k roku 2018) žije okolo 23 000 jedincov (v rozmedzí 15 972 – 31 212). Podľa správy z roku 2018, ktorú vydala vláda kanadského teritória Nunavut, populácia medveďov bielych rastie a predstavujú väčšie nebezpečenstvo pre miestne inuitské komunity, pretože sa stále viac približujú k ľudskej infraštruktúre. Iní odborníci tieto situácie pripisujú klimatickým zmenám, ale nemyslia si, že by bola populácia medveďov na vzostupe. Podľa najnovších odhadov z roku 2023 sa populácia medveďov rozrástla na 29 000 alebo viac ako 32 000 jedincov.
V roku 2022 medzinárodný tím vedcov objavil geneticky odlišnú populáciu medveďov bielych o počte asi 300 jedincov, ktorá sa usadila v juhovýchodnom Grónsku. Predpokladá sa, že táto populácia bola po dlhú dobu (asi najmenej 200 rokov) izolovaná. Podľa odborníkov pravdepodobne spĺňa kritériá pre zaradenie ako celkovo 20. známe subpopulácie medveďov bielych.stred|náhľad|450x450bod|Mapa s vyznačenými 19 subpopuláciami medveďa bieleho. Ide o oblasti: Východné Grónsko (EG), Barentsovo more (BS), Karské more (KS), More Laptevovcov (LVS), Čukotské more (CS), severné a južné Beaufortovo more (SBS a NBS), Melvillov prieliv (VM), Mac Clintockov prieliv (MC), Boothijský záliv (GB), Lancasterský prieliv (LS), Nórska zátoka (NB), Kane Basin (KB), Baffinovo more (BB), Davisov prieliv (DS), Foxov záliv (FB), západný a južný Hudsonov záliv (WHB a SHB) a Ostrovy kráľovnej Alžbety (QE).
Opis Medvede sú, najmä čo sa hmotnosti týka, vôbec najväčší žijúci suchozemskí predátori planéty. Na čele medzi všetkými druhmi sa umiestnil medveď biely, ktorý dosahuje až štyrikrát väčšiu hmotnosť ako lev. Čo sa týka veľkosti a fyzickej sily, v tesnom závese sa nachádzajú medveď grizly (Ursus arctos horribilis) či medveď kodiak (Ursus arctos middendorffi), poddruhy medveďa hnedého (Ursus arctos).Avšak krokodíl morský, ktorý sa tiež živí potravou pochádzajúcou zo súše, môže dosahovať ešte väčšiu dĺžku i hmotnosť ako medveď biely. Dospelý krokodíl morský, samec, ktorý je mnohonásobne väčší ako samica, dosahuje priemernú váhu 410 až 770 kg a dĺžku (vrátane chvosta) 4 až 5 m,:2562:313 pričom najmenší jedinci môžu byť dlhí iba 2,1 m a vážiť dokonca len 32 kg, a naopak veľmi zdatní (najstarší) samci môžu byť dlhí takmer 7 m a vážiť zrejme aj 1 100 kg, alebo údajne až 2 000 kg.:313
Parametre, rozmery náhľad|Odlišné hlavy medveďov z profilu, zľava; medveď hnedý, medveď baribal a medveď biely náhľad|Lebka medveďa bieleho náhľad|Kostra medveďa bieleho