Bodružal () je obec na Slovensku v okrese Svidník.
Polohopis Obec sa nachádza asi severovýchodne od mesta Svidník, pri ceste E 371 zo Svidníka na hraničný prechod Dukla – Poľsko na zemepisnej šírke 49º 21´15´´ a dĺžke 21º 42´26´´. V súčasnosti patrí do Svidníckeho obvodu v Prešovskom regióne. Leží na severovýchodnom Slovensku, od hraničného Duklianskeho priesmyku, pri štátnej hranici s Poľskom, Podkarpatským vojvodstvom a Krosnianskym okresom. Z cestnej komunikácie prvej kategórie Svidník – Dukliansky priesmyk z obce Krajná Poľana je vzdialená smerom na východ.
Bodružal leží v severovýchodnej časti Nízkych Beskýd juhozápadne (Laboreckej vrchoviny), na nive a priľahlých svahoch doliny potoka Bodružalík, v nadmorskej výške 390 – Najvyšší Vovči verch () sa nachádza juhozápadne od obce. Východne sa vypína vrch Hrun s výškou Severne od obce sa týči vrch Čerešňa s výškou Územie obce je súčasťou chránenej krajinnej oblasti Východné Karpaty. Hraničné pásmo tohto územia je od ústia Bodružalíka do Ladomírky v Krajnej Poľane až po mokraď Košariská, smerom na Miroľu.
Reliéf potokmi rozbrázdeného priestoru je mierne členitý, skôr hornatý, a možno ho zaradiť medzi nižšie hornatiny. Bodružalský chotár je v jeho niektorých častiach ťažko dostupný a pokrývajú ho miestami súvislé listnaté zmiešané bukové, hrabové a brezové porasty.
Hnedá pôda obsahuje stredne minerálne až chudobné horniny. Patrí medzi pôdy piesočnato-hlinité, kde pôdotvorné horniny sú zastúpené niektorými druhmi rúl a pieskovcov. Pôdy sú prevažne plytké, často až kamenisté.
Viac ako 85 % ornej pôdy, lúk a pasienkov sa nachádza na ľavej strane Bodružalíka. Sklon svahov je orientovaný na východnú a severovýchodnú svetovú stranu.
Je v ňom menej plôch s menším sklonom, vhodným na poľnohospodárske obrábanie. Lesných plôch je viac a sú spretŕhané menšími plochami, často ostrovmi poľnohospodárskej pôdy, ktorých obrábanie na svahových plochách je zložité. Je tu mnoho lúk a pasienkov. Erózia pôdy je veľmi silná. Zaujímavosťou bodružalského chotára je jeho otvorenie zo severu, preto je ovocie na stromoch kvôli jarným mrazom (často aj v polovici mája) spravidla jedenkrát za päť rokov. Je tu dostatok drevnej hmoty.
Bodružal patrí k mierne chladnej horskej klíme. Priemerné januárové teploty sú −4 až −6 °C. Priemerné júlové teploty sú 16 – 17 °C. Snehová pokrývka tu trvá spravidla 80 – 100 dní. Priemerný ročný úhrn zrážok sa pohybuje od 650 – . Prevažná časť zrážok, 400 – , pripadá na vegetačné obdobie. Prevláda severný smer vetra.
náhľad|Pohľad na májový Bodružal
Prírodné podmienky Vodné toky Cez obec preteká potok Bodružalík. Je ľavostranným prítokom Ladomirky s dĺžkou približne .
Pramení juhovýchodne pod Kozím vrchom (), v nadmorskej výške cca , na území CHKO Východné Karpaty. V údolí doliny Bodružalíka je súbežne napájaný prítokom z mokrade Košariská, ktorý má miestny názov Pod vysokou.
Najprv tečie na sever cez Bodružal, kde priberá 4 krátke ľavostranné prítoky z dolín s lokálnymi názvami Koprivne, Zegeľníci, Pelepče a Segiňa. Za obcou priberá prítok z Kotolnice a Kuriačnika. V obci Bodružal priberá na pravej strane riečku Príkrianku. Sútok je na zemepisnej šírke 49˚21′ 15″ a dĺžke 21˚42′ 26″. Z Čerešne priberá krátky pravostranný prítok, ktorý riečku zásobuje vodou v jarnom období a v čase dažďov.
Pred Krajnou Poľanou sa zľava vlieva do Ladomirky. Bodružalík je zásobovaný najmä dažďovou vodou a snehom. Najvyššiu hladinu dosahuje v jarných mesiacoch. Je to menej vodnatý potok s pomerne veľkými výkyvmi prietokov počas roka. Voda je v ňom veľmi čistá, o čom svedčí aj výskyt raka riečneho.
Pri brehoch Bodružalíka a jeho prítokov sa nachádzajú mokrade s rozlohou skoro .
Symboly obce Erb a vlajka V modrom štíte je strieborný kosák so zlatou rukoväťou a medzi zlaté misky strieborných váh je vsunutý zlatý snop. V hlave štítu je zlatý obrátený plamenný meč so striebornou rukoväťou.
Tento erb bol schválený 13. uznesením obecného zastupiteľstva dňa 23. decembra 2004 a je zapísaný v heraldickom registri Slovenskej republiky pod signatúrou B – 217/2004.
Za základ erbu bola vzatá obecná pečiatka z roku 1887, na ktorej je vyobrazený snop s kosákom. Do erbu boli zakomponované výjavy z kostolnej barokovej maľby Posledného súdu so sv. Trojicou, anjelmi a prísediacimi apoštolmi. Na maľbe je situovaná figúra archanjela Michala vážiaceho duše. Preto nad zlatý snop boli vložené strieborné váhy so zlatými miskami. Do hlavy štítu bol tiež vložený obrátený plamenný meč, ktorým vyháňa hriešnikov. Meč a váhy sú atribúty, ktoré využíval pri svojej činnosti archanjel Michal.
Autorom erbu je Peter Zelizňák.
Vlajka obce pozostáva z piatich pozdĺžnych pruhov vo farbách modrej (2/9), žltej (2/9), bielej (1/9), žltej (2/9) a modrej (2/9). Vlajka má pomer strán 2 : 3 a ukončená je tromi cípmi, t. j. dvoma zástrihmi, siahajúcimi do tretiny jej listu.
Obyvateľstvo Sčítanie 2011 údaje: Sčítanie obyvateľov, domov a bytov v roku 2011
Názov Vývin názvu obce 1600 – Bedruczoua 1618 - Bodrudsa 1773, 1786 - Bodrussal 1808 - Bodruzsal, Bodružal 1863, 1892–1902 - Bodruzsal 1873–1888 - Bodruzsál 1907 – 1913 - Rózsadomb 1920 - Bodružal 1927–1973 - Bodružaľ od 1973 - Bodružal
Dejiny náhľad|vpravo|Budova obecného úradu, od roku 2018.Obec vznikla na konci 16. storočia ako nová osada panstva Makovica, kolonizáciou na valašskom práve. Na osídľovaní sa zúčastňovalo rusínske obyvateľstvo, ktoré ako privilegované okrem pasenia dobytka vykonávalo v uhorsko-poľskom pohraničí strážnu a kuriérsku službu. Ich povinnosťou bolo odovzdávať vrchnosti dvadsatinu zo svojej dobytkárskej produkcie. Boli vyznávačmi východného kresťanstva a neplatili cirkevný desiatok. Osada bola malá a o jej založenie a rozvoj sa usilovali z makovického hradného panstva a tiež dedičný richtár (šoltýs), ktorý z tejto pozície mal určité výhody. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a pracovali v lesoch. Začiatkom 17. storočia začali vyrábať šindle. Roku 1787 mal Bodružal 22 domov a 149 obyvateľov; 1828 – 22 domov a 181 obyvateľov, 1845 – 22 domov a 222 obyvateľov, 1921 – 35 domov a 167 obyvateľov, 1942 – 35 domov a 188 obyvateľov, 1960 – 30 domov a 154 obyvateľov, 1970 – 30 domov a 124 obyvateľov. V roku 1995 mal 29 domov a 77 obyvateľov, ktorí sa hlásili zo 70% slovenskej, z 23,5% rusínskej a z 4,9% k ukrajinskej národnosti.
Cez obec viedla historická cesta, Jozefínka, ktorá v 18. storočí spájala Šariš a Zemplín cez Dukliansky priesmyk s Haličou.
Obyvatelia zažili viacero presunov vojsk, ktoré niekedy len prešli okolo obce. Prvý známy je presun cisárskych vojsk užhorodskej posádky po ich kapitulácii 16.marca 1704 pod vedením kpt. Swetlika (v čase kurucko-labanských vojen, začiatkom 18. storočia). Posledným presunom v 18. storočí bol pochod jednotiek ruského zboru generála G. L. Ribindera v apríli-máji 1799. V máji 1800 sa ruskí vojaci pod vedením generalissima A. V. Suvorova vracali z talianskeho bojiska. V januári 1806 prechádzali údolím ruskí vojaci pod vedením M. I. Kutuzova, ktorí nastúpili spiatočnú cestu od Slavkova (na Morave) do Ruska. 17. júna 1849 ruská armáda prekročila so súhlasom Habsburgovcov Dukliansky priesmyk pod vedením generála poľného maršala Ivana Fjodoroviča Paskieviča. Pomocná ruská armáda sa zúčastnila na potlačení uhorských povstalcov a v auguste 1849 ich donútila ku kapitulácii. Najmenšie útrapy doľahli na obyvateľov obce počas letných vojenských ťažení a presunov. Kritické boli presuny v jesenných a zimných mesiacoch. Vlastníci makovického panstva, v tom čase rody Rákociovcov, Aspremontovcov a Erdödiovcov nepoznali zľutovanie pri zabezpečovaní vojenského trénu posúvajúcich sa armád. Sýpky a stodoly občanov spravidla boli miestnou šľachtou vydrancované bez milosti. vpravo|thumb|Údolie Prikrianky s chránennou krajinou oblasťou Východné Karpaty Ešte dnes sa možno stretnúť s technicky unikátnou stavbou – s klenutým kamenným mostíkom, ktorý je súčasťou dnešnej komunikácie, asi od mosta cez Bodružalík. Časť pôvodne zachovanej Jozefínky je vo vzdialenosti asi od obce smerom na Miroľu, keď sa na horizonte kopca "Rozdiľa" odbočí vpravo. Dnes je to nepoužívaná cesta so zabudnutou technickou pamiatkou.
V rokoch 1830 a 1831 vypukla cholera, pri ktorej zomrelo 52 obyvateľov. V polovici 19. storočia obec postihol hlad a vysťahovalectvo.
Začiatkom 20. storočia sa občanmi obce stali členovia Hibschmanovej rodiny, ktorí boli obchodníkmi a vyznávačmi židovského náboženstva. Zo 7 členov rodiny holokaust prežil len jediný, ktorý pred začiatkom vojny emigroval do USA.
V medzivojnovom období do začiatku druhej svetovej vojny sa veľa obyvateľov vysťahovalo do Ameriky. Viacerí z nich udržiavali so svojimi rodinami písomný kontakt a finančne ich podporovali. Po roku 1945 presídlilo niekoľko obyvateľov i do Sovietskeho zväzu.
Podľa matričného úradu uloženom v Štátnom oblastnom archíve v Prešove viac ako 200 rokov trvalo žijú v Bodružale rodiny Bokšová, Goldírová, Hrinková, Kocúrová a Zelizňáková.
Najstaršie dostupné informácie z matriky pochádzajú z roku 1823. Až do roku 1864 ju viedli v latinskom jazyku alebo ju písali azbukou, potom už len v predpísanom formáte v maďarskom jazyku. Rokom 1890 sa začínajú mená obyvateľov zapisovateľmi matriky pomaďarčovať. Vznikom Československa boli matriky vedené v nových formulároch a boli písané v slovenskom jazyku. vpravo|thumb|Vzadu na horizonte vrch Čerešňa Na Slovensku je málo obcí, ktoré boli v priebehu 20. storočia dvakrát postihnuté vojnovými operáciami. Vojnové útrapy zažila obec už počas prvej svetovej vojny. V októbri až novembri roku 1914 sa v extraviláne obce – juhovýchodne – na miestnom vrchu Horbok odohrali vojenské boje – „šturmy“. Ruské vojská pod velením generála Brusilova bojovali muž proti mužovi na bodáky s vojakmi Rakúsko-Uhorskej armády. V boji v chotári obce padlo 400 vojakov. Boli to počiatočné bojové operácie prvej svetovej vojny na území Slovenska. Vojaci Ruskej armády sa cestnou komunikáciou (Jozefínkou postavenou v čase panovania Jozefa II., 1780 – 1790) z Krajnej Poľany do Bukoviec usilovali dostať hlbšie do vnútrozemia Slovenska. Rakúsko-Uhorské vojska mali na tejto komunikácií obsadené výšiny, z ktorých kontrolovali prístupovú cestu. Pohyb ruských vojsk v tomto priestore bol zaznamenaný až do marca 1915. Obyvatelia obce prejavovali Rusom všeobecné sympatie. Vojaci na odplatu dávali deťom sladkosti a ďalšie potraviny, ktorými boli zásobovaní. V ďalšom období sa bojové operácie presunuli mimo územia Slovenska. Stopy po vojenských operáciách z prvej svetovej vojny sa tu nachádzajú do súčasnosti; nad cestou v smere do obce, v lesnom poraste na Horbku od mosta cez Bodružalík sú zákopy z tejto vojny. Ďalšie súvislé zákopy, ktoré boli vybudované aj pre stojacich strelcov, sú nad Seredním, v lesnom poraste, z ktorých bola kontrolovaná prístupová cesta údolím Bodružalíka. Systém takýchto zákopov (s násypom z vykopanej hliny) bol použitý na krytie vojenských rakúsko-uhorských jednotiek pred paľbou Ruskej armády. Zákopy sú vo vzdialenosti 300 – vpravo od dnešnej komunikácie, asi od obce smerom na Miroľu. Na výstavbu zákopov boli zneužití miestni občania uhorskou štátnou mocou.
Mocnosti, ktoré viedli v tomto priestore bojové operácie, pochovali padlých vojakov bez obradu a označenia hrobov. Hroby boli roztrúsené po celom chotári obce. Telesné pozostatky neznámych vojakov boli uložené na miestnom cintoríne Česko-Slovenskou brannou mocou až v roku 1922 po exhumácii do 39 masových hrobov.