Nižná Pisaná je obec na Slovensku v okrese Svidník.
Polohopis Nižná Pisaná leží v severnej časti Nízkych Beskýd v doline rieky Kapišovka, severného prítoku Ondavy, v nadmorskej výške 321 m n. m. Rozloha územia predstavuje 738 ha. Mierne členitý povrch katastra tvoria flyšové vrstvy. Prevláda súvislý les s porastom buka, hrabu, borovice a brezy. V katastri je nálezisko kamenného uhlia a pramene sírovodíkovo-metánových vôd.
Obec sa nachádza v Údolí smrti, mieste najprudších bojov Karpatsko-duklianskej operácie koncom októbra 1944, v okolí sa nachádza mnoho vojenskej techniky priamo v teréne.
Cez obec preteká riečka Svidničianka.
Symboly obce Erb Motívom erbu je pútnik – bojovník podľa pečate obce z roku 1868.
V modrom štíte na zelenej pažiti je stojaci striebroodetý, zlatoprepásaný pútnik v zlatom klobúku a čižmách, pravou rukou si pridržiavajúci zlatý kyjčík položený na pravom pleci, ľavicou zlatú kapsu zavesenú krížom cez pravé plece.
Autorom erbu sú Jozef Novák a Ladislav Čisárik. Erb bol prijatý 30. mája 2000 na obecnom zasadnutí 4/2000. Erb je zapísaný v heradlickom registri Slovenskej republiky pod poradovým číslo N-84/2000.
Vlajka Vlajka obce pozostáva z piatich pozdĺžnych pruhov vo farbách modro-žlto-bielo-zeleno-žltej. Vlajka má pomer strán 2 : 3 a ukončená je tromi cípmi, t. j. dvoma zástrihmi, tvare lastovičieho chvosta, siahajúcimi do tretiny jej listu.
Názov Vývin názvu obce 1600 - Also Pisana 1773 - Alsó-Piszana, Nizna Pisana 1786 - Alschó-Piszana 1808 - Alsó-Piszana, Dolní Písaná 1863-1902 - Alsópiszana 1907-1913 - Alsóhímes 1920 - Nižná Pisana 1927 – Nižná Pisaná
Dejiny Prvé osídlenie územia obce sa začalo v rokoch 1573-1598. Patrila panstvu Makovica. Prvá písomná zmienka o vzniku obci je z roku 1600, keď sa uvádza pod maďarským názvom Also Pisana. Vtedy bola novou dedinou na panstve. V roku 1773 je už Nižná Pisaná. Prví obyvatelia si tu postavili obydlia a začali pripravovať pozemky na polia a lúky, preto ešte neboli povinní platiť daň kráľovi. V písomnostiach, najmä urbároch zo 17. storočia sa uvádza, že toto územie osídľovali Rutheni, teda Rusíni. Sídlisko vybudovali osídlenci so šoltýsom podľa zákupného práva. Neskôr bolo povinnosťou šoltýsov dozerať, aby roľníci- osídlenci riadne platili ročnú daň a odovzdali naturálie zemepánom. Podľa údajov z roku 1600 bolo v obci 5 domov roľníkov a jeden šoltýsky dom.
V roku 1618 tu bolo už 17 sedliackych rodín a 4 rodiny u šoltýsov. V dedine bolo 21 obývaných domov. len jedna rodina hospodárila na celej usadlosti, 5 na polovičných, 9 na štvrtinových a dve na osminových usadlostiach.
V Nižnej Pisanej sa v roku 1618 uvádzajú takéto priezviska: Uhriniak, Haraszim, Czebiňak, Pelešov, Baršcz, Zariczny, Jarošov, Povanda, Czap, Artim, Rusinko, Homva, Wolczok, Wergala, Bodnar, Barš, Szmerek a Harašczak. U šoltýsa slúžili tri želiarske rodiny a u sedliakov sedem želiarov. Osídľovanie obce pokračovalo, počet obyvateľov a domov narastal až do roku 1940, keď obec mala 259 obyvateľov. Po tomto roku počet obyvateľov má klesajúcu tendenciu.
Obyvatelia obce sa zaoberali poľnohospodárstvom, chovom hovädzieho dobytka a oviec. V 19. storočí tu mala majetky rodina Nevických. V polovici 19. storočia bolo v obci zaznamenané veľké vysťahovalectvo za prácou do USA, Kanady a Argentíny.
Špecifickou črtou obce je skutočnosť, že do druhej svetovej vojny tu v zhode žili Slováci, Rusíni, Poliaci, Rómovia, Nemci a Židia. Pri sčítaní ľudu, domov a bytov k 3. 3. 1991 v obci žilo 112 obyvateľov, z toho 73 národnosti slovenskej a 39 národnosti rusínskej a ukrajinskej.
V čase prvej svetovej vojny na území obce boli boje medzi rakúsko-uhorskými a ruskými vojskami a obec bola veľmi poškodená. Pohroma postihla obec aj v čase prechodu frontu v roku 1944 keď 6.októbra bola obec zbombardovaná a úplne zničená ľahla popolom.
Druhá svetová vojna a oslobodenie Začiatky druhej svetovej vojny v obci podľa očitých svedkov spadajú do augusta 1944, keď prišla skupina partizánov /pešiaci, aj na koňoch/, ktorá pokračovala smerom na Bardejov do obce Kríže, kde sa údajne nachádzal partizánsky štáb.
Dňa 21. septembra do obce prišla ďalšia skupina Červenej armády. Volali ju "preryvná fronta". Tá určitý čas žila v lesoch, bez pomoci a potravín. Časť sa stiahla do obce a žiadala pomoc. Za 4 dni občania odovzdali vojakom veľa hovädzieho dobytka a pomáhali aj základnými potravinami. Keď sa k obci priblížili nemeckí vojaci, červenoarmejci obec opustili.
25. septembra 1944 do obce vtrhli nemecké vojská. Brali všetko, aby pre "Ivana" ako nazývali Červenú armádu nič nezostalo. 6. októbra na príkaz nemeckého velenia začala evakuácia obce. Ľudia opúšťali svoje príbytky a po veľkých útrapách a ťažkostiach, z Dobroslavy a Kapišovej smerovali na Vranov a Prešov. Každý sa usadil tam kde ho prijali. Onedlho rozbombardovaná obec ľahla popolom. Bol to hrozný obraz skazy.
V časti chotára obce, na kóte Javira popri 38. armáde 1.Ukrajinského frontu bojovali aj vojaci Prvého československého armádneho zboru. Táto operácia v mesiacoch september- november 1944 sa zapísala do dejín Karpatsko- Duklianskej operácie, úlohou ktorej bolo pomôcť Slovenskému národnému povstaniu.
Na známu výšinu horu Javira smerom od Zindranowej na Hunkovce sa ťažko prebíjali vojaci 1. československého armádneho zboru- svobodovci. Takmer meter za metrom bolo potrebné pri postupe odrážať odpor nepriateľa.
Na západ od miesta bojov 12. gardová tanková brigáda plk. N.G. Dušaka sa dostala do ťažkej situácie v postupe na Nižnú Pisanú. Fašisti upevnili svoje obranné pozície na úpätiach hôr okolo cesty. Jeseň vtedy bola veľmi daždivá a jediná cesta sa stala neprechodnou. Tanky 12.gardovej tankovej brigády sa nemohli dostať z východiskovej pozície. Cesta na Nižnú Pisanú bola zaliata vodou, celá v blate. Aby sa tanky mohli dostať dopredu museli sa použiť na ťahanie konské poťahy, až 12 párov koní a vlečné laná, pomocou, ktorých sa tanky vyťahovali z bahna. Na miesto tohto pohybu bol vyslaný 106. ženijný prápor, ktorý budoval drevené premostenie cesty, čím sa uľahčil pohyb tankov. Po dvoch dňoch, 23. októbra sa podarilo sústrediť tanky v severnej časti údolia Nižná Pisaná. Stále dažde, hmla, skalnaté svahy, husté porasty, rozmoknutá zem a zamínované územia paralyzovali pohyb transportu a techniky. Ťažké to boli dni aj pre armádu. Niekedy aj dva dní sa vojaci nemohli ani zohriať, ani osušiť si premočený odev. Za takýchto podmienok sa veľmi ťažko bojovalo proti dobre postavenému a ozbrojenému nepriateľovi. Ráno 25. októbra 1944 sa počasie trocha umúdrilo. O 10.00 hodine sa začala delostrelecká príprava na útok.
305. strelecká divízia 4. gardového tankového zboru genpor. P. P. Polubajorova a 12. gardová tanková brigáda N. G. Dušaka, ktorá mala k dispozícii 28 tankov, sa dostala do Nižnej Pisanej a začala neúprosný boj s nepriateľom, ktorý bránil obec. V tankovom boji o Nižnú Pisanú postupujúce vojská zničili 2 nepriateľské delá, mínometnú batériu a ukoristili 5 nepriateľských tankov. Veľké straty na ľuďoch a technike zaznamenala aj 12. gardová tanková brigáda.
25. októbra 1944 Nižná Pisaná bola oslobodená za cenu veľkých ľudských obetí a materiálnych škôd. V boji o Nižnú Pisanú zahynulo 16 identifikovaných a 1101 neznámych vojakov. Na pamiatku týchto udalostí, údolie najväčšej tankovej bitky z obdobia Karpatsko-Duklianskej operácie bolo pomenované Údolím smrti. Ako symbol ťažkých bojov s nepriateľom v Údolí smrti je inštalovaná vojenská technika, ktorá varuje: Už nikdy viac vojnu!
O ťažkých bojoch v údolí obcí Nižná Pisaná, Kapišová, Kružlová a Dobroslava v dňoch 25. a 26. októbra svedčia aj tieto údaje:
25. októbra 1944 vojská 38. armády spotrebovali približne 46 tisíc a 26. októbra 32 tisíc nábojov, striel a mín.
Pri oslobodzovaní obce sa v boji vyznamenal aj Pavel Andrejevič Kondyra, gardový seržant z Kyjeva, jeden z galérie Hrdinov Dukly. Pri príležitosti 38. výročia Karpatsko-Duklianskej operácie v októbri 1982 navštívil obec Nižná Pisaná a bol mu udelený titul "Čestný občan obce".
Ubolený a užialený bol návrat občanov do vypálenej a zničenej obce. Muselo sa začať od začiatku. Likvidovali sa rumoviská a stavali sa provizórne drevené obydlia.
Na každom kroku hrozilo nebezpečenstvo, lebo zem bola posiata mínami. Míny síce pyrotechnici postupne odstraňovali, ale rozkladajúce sa mŕtve telá vojakov a trupy koní odstraňovali miestni obyvatelia, nevynímajúc z toho ani deti. Mŕtve telá vojakov sa ukladali do z dosák zbitých a zavápnených truhiel a odvážali sa do Svidníka, kde sa neskôr pochovávali do spoločných hrobov.
Zabité kone sa pálili alebo zahrabávali do zeme na tzv. konský cintorín.
Následky vojny V júni roku 1945 roľník Andrej Grega a jeho 9-ročný syn Janko pracovali na poli. Zabudnutá mína v poli pripravila o zrak chlapca a odtrhla mu aj štyri prsty na pravej ruke. Napriek tomu chlapec ukončil Základnú školu a Jedenásťročnú strednú školu pre nevidiacich v Levoči a pokračoval v štúdiu na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po jej úspešnom ukončení pôsobil ako vysokoškolský učiteľ, neskôr docent na Právnickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach.
Vo štvrtok 23. jún 1960 Andrej Grega, Vasiľ Štefanisko, Michal Vachna a tiež Teodor Pichanič mali za úlohu urobiť cestu k družstevným maštaliam. Zrazili ich k zemi črepiny vybuchnutej míny, na ktorú pri práci narazili.
Ďalšia tragická udalosť sa odohrala 12. mája 1983 na dvore Andreja Kostika, kde vybuchla vojenská munícia, ktorá Kostikovi poranila nohu a ruku a smrteľne zranila mladého chlapca z Vyšnej Pisanej.
Povojnové obdobie - výstavba bezprašnej cesty v rokoch 194852 a následne roku 1952 zriadenie autobusového spojenia, - výstavba 12 nových domov firmou Dugas a 25 domov v akcii 5 M. Neskôr v roku 1959 pribudli ďalšie 3 domy v akcii 5 M a 3 občania si postavili svoje domy svojpomocne. V ostatných rokoch pribudli 2 domy a jedna chata.
Prvým komisárom obce do roku 1945 bol Vasiľ Kostik. V rokoch 1945 až 1990 v obci pôsobil Miestny národný výbor, ktorý zabezpečoval výkon štátnej správy.
Predsedovia MNV: Andrej Štefanisko, Vasiľ Štefanisko, Andrej Kostík /19481949/, Vasiľ Štefanisko /Hakunčin 19491954/, Michal Grega /19541986/, Irena Kopčíková /19861988/, Jaroslav Knieža /19881990/.
Tajomníci MNV: Andrej Kostík /19541959/, Andrej Pichanič /19591960/, Ján Vachna /19601986/, Anna Kaliňaková /19861988/, Irena Kopčíková /19881990/.
Od roku 1945 do roku 1990 pracovníkmi MNV a občanmi boli zabezpečované tieto práce:
-výstavba asfaltovej cesty z rázcestia Dobroslava
-výstavba 8 železobetónových mostov, z toho 4 na štátnej ceste a 4 na miestnych komunikáciách
-obnova vojnou poškodeného gréckokatolíckeho chrámu, jeho maľbu a oplotenie, oplotenie cintorína
-pomoc pri výstavbe 12 domov firmou Dugas, 27 domov v akcii 5M
-výstavba kultúrno-spoločenského strediska a budovy MNV
-výstavba budovy školy kde občania odpracovali viac ako 1000 brigádnických hodín
-výstavba obchodu a pohostinstva Jednota
Od roku 1990 obec riadi obecné zastupiteľstvo a starosta obce. Volené orgány obce zabezpečujú úlohy obce na úseku verejnej správy a samosprávy. Obecné zastupiteľstvo tvoria poslanci, volení občanmi obce v priamych voľbách.
Starostovia obce od roku 1990:
Vasiľ Štefanisko (19911994), Peter Štefanisko (19941998), František Jenčo (od 1998). V dnešnej dobe vykonáva funkciu starostu Ing. Milan Grega.
V priebehu rokov 19911999 boli vykonané tieto práce v obci: vyčistenie a úprava obidvoch cintorínov rekonštrukcia a maľba exteriéru obecného úradu a kultúrneho domu čistenie priestranstva okolo vodných tokov, priekop a verejných budov úprava priestranstva a premiestnenie čakárne na autobusovej zástavke výmena stĺpov a rekonštrukcia verejného osvetlenia rekonštrukcia obecného rozhlasu
Cirkev