Osmanská ríša (o názvoch pozri nižšie) bola jedna z najväčších ríš v priestore pri Stredozemnom mori. Ríša existovala v rokoch 1299 – 1922 a v tomto období zahŕňala oblasti Malej Ázie, Balkánu, Čierneho mora, Blízkeho a Stredného východu a severnej Afriky.
Názvy Slovenské názvy: Súčasný najčastejší slovenský názov ríše je Osmanská ríša. V tomto názve je prídavné meno dnes kodifikované v podobe osmanská, staršie sa však vyskytovala aj podoba ot(t)omanská, čiže staršie existovali aj názvy Otomanská ríša a zriedkavo Ottomanská ríša. Ďalšie, obyčajne staršie názvy sú: Turecký sultanát, Turecká ríša, Turecko, Turcia, Vysoká Porta, Porta.
Názov v osmanskej turečtine je ولت عليه عثمانیه – Devlet-i ʿAlíje-i ʿOsmáníje - doslova "Vznešený osmanský štát". Názov v modernej turečtine je Osmanlı İmparatorluğu alebo Osmanlı Devleti. Historicky bola ríša známa svojim obyvateľom a východnému svetu aj ako Rím (Rúm). V západnej Európe ako Turecká ríša"The Ottoman Empire-also known in Europe as the Turkish Empire" alebo jednoducho TureckoSoucek, Svat (2015). Ottoman Maritime Wars, 1416–1700. Istanbul: The Isis Press. p. 8. ISBN 978-975-428-554-3. The scholarly community specializing in Ottoman studies has of late virtually banned the use of "Turkey", "Turks", and "Turkish" from acceptable vocabulary, declaring "Ottoman" and its expanded use mandatory and permitting its "Turkish" rival only in linguistic and philological contexts..
Prehľad Založená bola na konci 13. storočia v severozápadnej Anatólii v meste Söğüt oghuzským kmeňovým vodcom Osmanom I. Po roku 1354 sa Osmania dostali do Európy a s dobytím Balkánu boli osmanské bejliky premenené na transkontinentálne impérium. Osmani ukončili existenciu Byzantskej ríše v roku 1453 pádom Konštantínopola za vlády Mehmeda II.
Ríša mala od 16. storočia úplne islamský charakter Božieho štátu, v ktorom už od počiatku vládli sultáni dynastie Osmanov. Počas 16. a 17. storočia, na vrchole svojej moci pod vládou Süleymana I., bola Osmanská ríša mnohonárodnostná, mnohojazyčná ríša, ktorá ovládala väčšinu juhovýchodnej Európy, časti strednej Európy, západnej Ázie, časti východnej Európy a severnej Afriky a taktiež Africký roh. Na počiatku 17. storočia sa ríša skladala z 32 provincii a početných vazalských štátov. Niektoré z nich boli neskôr absorbované do Osmanskej ríše, zatiaľ čo iným sa v priebehu storočí dostalo rôznych stupňov autonómie.
Po bitke pri Moháči v roku 1526 sa de facto rozpadol stredoveký uhorský štát, po tom čo tam zahynul aj mladý kráľ Ľudovít II. Napriek tomu, že Turci bez problémov postupovali Uhorskom, neobsadili celú krajinu. Sultán Süleyman I. ovládol skoro celé územie dnešného Maďarska (okrem západnej časti). Územie Slovenska tvorilo severnú hranicu, pokiaľ sa rozšírila Osmanská ríša. V čase jej najväčšieho územného rozmachu turecké vojská postupovali údoliami Váhu, Hrona, Rimavy a Ipľa na sever. Najsevernejšie miesta, kde sa dostali (Hlohovec, Nitra, Žarnovica, Očová, Poniky, Plešivec) hlavne vyrabovali. V slovenskej historiografii sa tento "vpád tureckých vojsk"HORVÁTH, Pavel. Turecké vpády na Slovensko. Vlastivedný časopis, 1963, roč. 16, s. 146 – 150 tradične označuje ako 150 rokov tureckej nadvlády (v roku 1685 vojská pod vedením Karola Lotrinského oslobodili Nové Zámky, poslednú osmanskú pevnosť na slovenskom území).
Vďaka svojej polohe bola Osmanská ríša spojnicou medzi európskym a ázijským kontinentom. S Konštantínopolom ako hlavným mestom a kontrolou krajín pozdĺž Stredozemného mora bola Osmanská ríša po dobu šiestich storočí v centre interakcií medzi východným a západným svetom. Zatiaľ čo v ríši panoval názor, že po smrti Süleymana vstúpila ríša do obdobia úpadku, nie je tento názor väčšinou akademických historikov podporovaný. Ríša si v priebehu 17. a 18. storočia naďalej udržovala pružnú a silnú ekonomiku, spoločnosť a armádu. Počas dlhého obdobia mieru v rokoch 1740 až 1768 však osmanský vojenský systém zaostával za svojimi európskymi súpermi – Rakúskom a Ruskom. Osmani následne koncom 18. a počiatkom 19. storočia utrpeli ťažké vojenské porážky, čo ich podnietilo k začatiu komplexného procesu reforiem a modernizácie, známych ako Tanzimat. Počas 19. storočia sa osmanský štát, aj napriek ďalším územným stratám, najmä na Balkáne, kde sa objavilo niekoľko nových štátov, stal omnoho silnejším a organizovanejším. Osmanská ríša uzavrela na začiatku 20. storočia spojenectvo s Nemeckom, od čoho si sľubovala, že unikne diplomatickej izolácii, ktorá prispela k nedávnym územným stratám, a tak vstúpila do prvej svetovej vojny na strane Ústredných mocností. Zatiaľ čo sa ríša počas konfliktu do značnej miery držala, bojovala s vnútornými nepokojmi, najmä s Arabským povstaním v arabských provinciách. V tomto období boli taktiež vládou spáchané brutálne zverstvá proti Arménom, Asýrčanom a pontským Grékom.
Porážka ríše a následná okupácia časti jej územia spojeneckými silami po skončení prvej svetovej vojny viedla k jej rozdeleniu a strate jej území na Strednom východe, ktorý bol rozdelený medzi Spojené kráľovstvo a Francúzsko. Pre Turecko úspešná vojna za nezávislosť proti okupačným silám viedla k vzniku Tureckej republiky v srdci malej Ázie a ku zrušeniu osmanskej monarchie.
Dejiny
Situácia pred vznikom osmanského štátu
Malá Ázia a oblasti na východ od nej predstavovali už od arabskej expanzie v 7. storočí miesto stretu medzi Byzantskou ríšou a jej moslimskými susedmi (umajjovský a abbásovský kalifát, Seldžucká ríša). V nasledujúcich rokoch po bitke pri Mantzikerte získali vnútrozemie tohto polostrova Seldžukovia a zriadili tu Ikonyjský alebo taktiež Rumský sultanát. Byzantskí cisári sa síce pokúšali stratené územia dobyť späť, ale po prehratej bitke pri Myriokefalone, a po štvrtej križiackej výprave, v dôsledku ktorej prišli v roku 1204 o Konštantínopol, nebola Byzancia dostatočne silná, aby obnovila svoju vládu v Malej Ázii. Hoci hlavné mesto Konštantínopol dobyl cisár Michael VIII. Palaiologos naspäť, obnovená Byzantská ríša sa už nikdy nepovzniesla na mocenskú úroveň, ktorú mala v predchádzajúcich storočiach.
Začiatkom 13. storočia zažíval Rumský sultanát hospodársky, mocenský a kultúrny rozmach, ale v neskorších rokoch nastal vplyvom mongolskej invázie úpadok. Sultanát sa dostal pod vplyv mongolských Ílchánov, ktorí neváhali zasahovať do vnútorných pomerov štátu a udržiavali nad sultánmi svoju zvrchovanosť. Pred mongolským vpádom utieklo do Malej Ázie veľké množstvo obyvateľstva, ktoré sa usadzovalo okrem iného aj v jej západnej časti, a to práve na hraniciach s Byzanciou. Kočovné kmene prichádzajúce z východu tu vytvárali tak ako v predošlých storočiach nárazníkové pásma, marky, z ktorých podnikali výpady na byzantské územie. Spolu s úpadkom moci Ílchnátu a moci byzantských cisárov zavládla v týchto oblastiach anarchia a vzápätí sa tu vytvorilo viac než dvadsať malých nezávislých štátikov.
Rozmach (12991453)
Založenie štátu (1299 – 1354) V druhej polovici 13. storočia prišli do Malej Ázie nové turecké kmene, ktoré tlak Mongolov primäl k odchodu z doterajších sídiel v Chorasáne. Išlo o poslednú vlnu kočovných tureckých kmeňov Oghuzov, ktorí migrovali na západ. Oghuzovia prijali už skôr islam a poznali arabskú kultúru. Typická pre nich bola prísna vojenská organizácia. Náčelník kmeňu Oghuzov Ertuğrul vstúpil do služieb rumského sultána proti Byzancii a získal za odmenu územie v severozápadnej časti polostrova, ktoré sa stalo východiskom k formovaniu neskoršej mocnej osmanskej ríše. Za jej vlastného zakladateľa je považovaný Osman I. (1299 – 1326), ktorý začal zverené územie rýchlo rozširovať vo výbojoch proti Byzancii a v roku 1299 sa prehlásil za samostatného vládcu. V roku 1303 zomrel posledný príslušník rumskej dynastie a jeho ríša sa rozpadla na niekoľko menších, medzi sebou súperiacich útvarov. Niektorí seldžuckí náčelníci potom prijali Osmanovu zvrchovanosť. Turci si rovnako ako kedysi kočovní Arabi rýchlo osvojili moreplavbu a začali podnikať taktiež pirátske nájazdy na ostrovy Egejského mora (napríklad v roku 1308 vyplienili byzantský Chios).
Osmani sa rýchlo zmocňovali byzantských dŕžav v Malej Ázii, pretože byzantské vojsko nebolo schopné ich nápor zastaviť. V roku 1326 dobyl Osmanov syn Orhan I. (1326 – 1359) byzantské mesto Bursa, ktoré sa potom stalo rezidenciou osmanských sultánov. Tí teraz prijali titul sultán. Po bitke pri Pelekane v roku 1329 bola medzi Turkami a Byzanciou uzavretá mierová dohoda, v ktorej si víťazný Orhan I. vymienil platenie ročného poplatku za zvyšné byzantské územia v Malej Ázii. V roku 1331 padla do rúk Osmanov Nikáia a v roku 1337 Nikomédia.
Osmanské zisky na Balkánskom polostrove (1354 – 1402) náhľad|Mapa Osmanskej ríše za vlády Orhana I. V roku 1354 dobyli osmanskí Turci byzantskú prístavnú pevnosť Gallipoli (na polostrove sa uchytili už v roku 1352, kedy získali pevnosť Cimpe), a definitívne tak zakotvili na európskom území. Jeden z spolucisárov, Ján VI. Kantakuzenos, sa síce pokúšal vykúpiť ju naspäť, ale neuspel. Z Gallipola začali Osmani dobývanie Balkánu. Ich prvé útoky viedli do údolia rieky Marici v Trácii, a stali sa najväčšou záťažou pre Bulharsko. Už vtedy dochádzalo k veľkým úbytkom domáceho obyvateľstva, ktoré buď zahynulo v bojoch, bolo odvlečené do Malej Ázie, alebo predané do otroctva (napriek zákazom kresťanskej cirkvi kupovali zajatcov od Turkov predovšetkým obchodníci z Benátok a Dubrovníku). V roku 1355 uzavrel bulharský cár Ivan Alexander s byzantským cisárom Jánom V. (Ján VI. Kantakuzenos bol v roku 1354 prinútený abdikovať) defenzívny spolok proti Turkom. Storočia trvajúce boje o balkánske územie a o hegemóniu v tomto priestore však spojencom nedovolili prekonať vzájomné rozpory a nedôveru, skoordinovať vojenské akcie a postaviť sa tureckej expanzii účinne na odpor. Z rovnakých dôvodov nepristúpilo k bulharsko-byzantskému spolku Srbsko. Začiatkom 60. rokov sa spojenectvo rozpadlo a v roku 1364 došlo dokonca medzi Bulharskom a Byzanciou k vojne o čiernomorské pobrežie. Bulharský cár zareagoval dohodou so sultánom Muradom I., ktorému priznal územie, ktoré Turci dobyli v Trácii.
To všetko nepochybne vytváralo podmienky pre ďalšie turecké úspechy. Po nástupe sultána Murada I. (1359 – 1389) sa významne zmenil charakter výbojov na Balkánskom polostrove. Predtým prevažne koristnícke nájazdy vystriedala systematická snaha o dobytie a osídlenie nových území. Už v roku 1359 obliehali turecké vojská po prvýkrát Konštantínopol, v roku 1361 získali Osmani Dimotiku a potom aj Adrianopolis (dnes Edirne) a preniesli sem, na európske územie, svoju rezidenciu. Pre Byzanciu nastala posledná fáza boja s islamom, v ktorej už išlo o samotnú existenciu štátu. Ohrozená na najvyššiu mieru však nebola len upadajúca starodávna Východorímska ríša, žijúca na zlomku svojich bývalých území a rozpadajúca sa na poloautonómne provincie. Turecká expanzia predstavovala nanajvýš aktuálne nebezpečenstvo taktiež pre Srbsko a Bulharsko, ktoré samé ešte nedávno budovali na Balkáne svoje mocenské postavenie. Balkánske krajiny nedokázali vytvoriť proti osmanským výbojom jednotný obranný front, na prípadnú pomoc západných kresťanov nemohla spoliehať vôbec. Naliehavosť tureckej hrozby pre Európu na Západe do poslednej chvíle podceňovali a niektorí vládcovia dokonca neváhali využiť Osmanov v intenciách svojich politických záujmov. Pokus zjednotiť kresťanský Východ a Západ proti moslimským Turkom na základe cirkevnej únie stroskotal na náboženských protikladoch medzi ortodoxnými a Latinmi aj na partikulárnych politických záujmov.
náhľad|Mapa územia Osmanskej ríše za vlády Murada I.