Druhá križiacka výprava (1147 - 1150) bola druhou veľkou križiacou výpravou, ktorá sa začala v Európe. Začala sa v reakcii na pád Edesského grófstva v roku 1144 do rúk Zengího vojsk. Grófstvo bolo založené počas prvej križiackej výpravy (1096 - 1099) jeruzalemským kráľom Balduinom I. v roku 1098. Hoci to bol prvý založený križiacky štát, bol aj prvým, ktorý padol.
Druhú križiacku výpravu vyhlásil pápež Eugen III. a bola prvou z križiackych výprav, ktorú viedli európski králi, konkrétne francúzsky kráľ Ľudovít VII. a nemecký kráľ Konrád III. s pomocou mnohých ďalších európskych šľachticov. Vojská týchto dvoch kráľov pochodovali Európou samostatne. Po prechode cez byzantské územie do Malej Ázie boli obe armády nezávisle od seba porazené seldžuckými Turkami. Hlavný západokresťanský prameň Odo Deuil a sýrske kresťanské pramene tvrdia, že byzantský cisár Manuel I. Komnénos tajne bránil postupu križiakov, najmä v Malej Ázii, kde údajne úmyselne nariadil Turkom, aby na nich zaútočili. Túto údajnú sabotáž križiackej výpravy zo strany Byzantíncov si však pravdepodobne vymyslel Odo, ktorý v Byzantskej ríši videl prekážku, a navyše cisár Manuel na to nemal politický dôvod. Ľudovít a Konrád so zvyškami svojich vojsk dorazili do Jeruzalema a v roku 1148 sa zúčastnili na nerozumnom útoku na Damask, ktorý sa skončil ich ústupom. Križiacka výprava na východe bola nakoniec pre križiakov neúspechom a pre moslimov víťazstvom. V konečnom dôsledku mala kľúčový vplyv na pád Jeruzalema a dala vzniknúť tretej križiackej výprave na konci 12. storočia.
Hoci druhá križiacka výprava nedosiahla svoje ciele vo Svätej zemi, križiaci dosiahli víťazstvá inde. Najvýznamnejšie z nich dosiahli spojené sily 13 000 flámskych, frízskych, normanských, anglických, škótskych a nemeckých križiakov v roku 1147. Pri ceste z Anglicka na lodi do Svätej zeme sa armáda zastavila a pomohla menšej (7 000) portugalskej armáde pri dobytí Lisabonu a vyhnaní jeho maurských okupantov.
Prvá odozva na novú križiacku bulu bola slabá a v skutočnosti musela byť znovu vydaná, keď bolo jasné, že sa na výprave zúčastní aj francúzsky kráľ Ľudovít VII. Ľudovít VII. uvažoval o novej výprave aj nezávisle od pápeža, čo oznámil na svojom vianočnom dvore v Bourges v roku 1145. Je otázne, či Ľudovít plánoval vlastnú križiacku výpravu, alebo v skutočnosti púť, keďže chcel splniť sľub, ktorý dal jeho mŕtvemu bratovi Filipovi, že pôjde do Svätej zeme. Je pravdepodobné, že Ľudovít toto rozhodnutie urobil nezávisle od toho, že sa dozvedel o Quantum Praedecessores. V každom prípade opát Suger a ďalší šľachtici neboli Ľudovítovým plánom naklonení, pretože by bol na niekoľko rokov preč z kráľovstva. Ľudovít sa poradil s Bernardom z Clairvaux, ktorý ho odkázal späť na Eugena. Ľudovít sa už určite dozvedel o pápežskej bule a Eugen nadšene podporil Ľudovítovu križiacku výpravu. Bula bola opätovne vydaná 1. marca 1146 a Eugen poveril Bernarda, aby hlásal túto novinu po celom Francúzsku.
Pozadie: pád Edessy, prípravy
Pád Edessy
Po prvej križiackej výprave a menšej križiackej výprave v roku 1101 vznikli na východe tri križiacke štáty: Jeruzalemské kráľovstvo, Antiochijské kniežatstvo a Edesské grófstvo. Štvrtý, Tripoliské grófstvo, bol založený v roku 1109. Edessa bola najsevernejším z týchto štátov a zároveň najslabším a najmenej osídleným; ako taká bola vystavená častým útokom okolitých moslimských štátov, v ktorých vládli Ortokídi, Danišmendovci a Seldžuckí Turci. Balduin II., vtedajší edesský gróf, a budúci gróf Joscelin z Courtenay boli po porážke v bitke pri Harrane v roku 1104 zajatí. Balduin aj Joscelin boli druhýkrát zajatí v roku 1122, a hoci sa Edessa po bitke pri Azaze v roku 1125 trochu zotavila, Joscelin bol v roku 1131 v bitke zabitý. Jeho nástupca Joscelin II. bol nútený uzavrieť spojenectvo s Byzantskou ríšou, ale v roku 1143 zomrel byzantský cisár Ján II. Komnénos aj jeruzalemský kráľ Fulk z Anjou. Joscelin sa tiež pohádal s tripolským grófom a antiochijským kniežaťom, takže Edessa nemala žiadnych mocných spojencov.
Medzitým Zengí, mosulský atabeg, pripojil v roku 1128 k svojej vláde Aleppo, kľúč k moci v Sýrii, o ktorý sa súperilo medzi Mosulom a Damaskom. Zengí aj Balduin II. z Jeruzalema obrátili svoju pozornosť na Damask; Balduin bol porazený pred veľkým mestom v roku 1129. Damask, ktorému vládla dynastia Búríjovcov, sa neskôr spojil s kráľom Fulkom, keď Zengí obliehal mesto v rokoch 1139 a 1140; o spojenectve rokoval kronikár Usáma Ibn Munkiz.
Koncom roku 1144 sa Joscelin II. spojil s Ortokidmi a takmer s celou armádou vytiahol z Edessy, aby podporil ortokidskú armádu proti Aleppu. Zengí, ktorý sa už v roku 1143 snažil využiť Fulkovu smrť, sa ponáhľal na sever, aby obliehal Edessu, ktorá mu po mesiaci 24. decembra 1144 padla. Manasses z Hiergesu, Filip z Milly a ďalší boli vyslaní z Jeruzalema na pomoc, ale prišli neskoro. Joscelin II. naďalej vládol zvyškom kraja z Turbeselu, ale zvyšok územia postupne obsadili moslimovia alebo ho predali Byzantíncom. Samotný Zengí bol v celom islame oslavovaný ako "obranca viery" a al-Malik al-Mansúr ako "víťazný kráľ". Nepokračoval v útoku na zvyšné územie Edessy ani na Antiochijské kniežatstvo, ako sa pôvodne obávali. Udalosti v Mósule ho prinútili vrátiť sa domov a opäť sa zameral na Damask. V roku 1146 ho však zavraždil otrok a v Aleppe ho vystriedal jeho syn Núr ad-Dín.
Pápežská bula a francúzske plány Správu o páde Edessy priniesli do Európy najprv pútnici začiatkom roka 1145 a potom vyslanci z Antiochie, Jeruzalema a Arménska. Biskup Hugo z Jabaly túto správu oznámil pápežovi Eugenovi III., ktorý 1. decembra toho istého roku vydal bulu Quantum praedecessores, v ktorej vyzval na druhú križiacku výpravu. Hugh pápežovi povedal aj o východnom kresťanskom kráľovi, ktorý, ako sa dúfalo, prinesie úľavu križiackym štátom: toto je prvá doložená zmienka o prestierovi Jánovi. Eugen neovládal Rím a namiesto toho žil vo Viterbe, ale napriek tomu mala byť druhá križiacka výprava organizovanejšia a centrálne kontrolovanejšia ako prvá: vojská mali viesť najsilnejší králi Európy a vopred sa mala naplánovať trasa.
Svätý Bernard z Clairvaux vľavo|náhľad|226x226bod|Svätý Bernard vo vitráži, z Horného Rýna, okolo roku 1450 Pápež poveril francúzskeho opáta Bernarda z Clairvaux, aby hlásal druhú križiacku výpravu, a udelil na ňu rovnaké odpustky, aké pápež Urban II. udelil na prvú križiacku výpravu. Vo Vézelay v Burgundsku bol v roku 1146 zvolaný snem a Bernard pred ním 31. marca kázal. Francúzsky kráľ Ľudovít VII., jeho manželka Eleonóra Akvitánska a prítomné kniežatá a lordi sa poklonili Bernardovi k nohám, aby prijali pútnický kríž. Bernard potom prešiel do Nemecka a k úspechu jeho misie nepochybne prispeli aj hlásené zázraky, ktoré sa množili takmer na každom jeho kroku. V Speyeri prijali z Bernardových rúk kríž nemecký kráľ Konrád III. a jeho synovec, neskorší cisár Svätej ríše rímskej Fridrich Barbarossa. Pápež Eugen prišiel osobne do Francúzska, aby podporil tento počin.
Napriek všetkej svojej obrovskej horlivosti nebol Bernard od prírody ani fanatik, ani prenasledovateľ. Podobne ako počas prvej križiackej výpravy kázanie nechtiac viedlo k útokom na Židov; fanatický francúzsky mních menom Rudolf zrejme inšpiroval masakry Židov v Porýní, Kolíne nad Rýnom, Mohuči, Wormse a Speyeri, pričom Rudolf tvrdil, že Židia neprispievajú finančne na záchranu Svätej zeme. Bernard, Arnold I., kolínsky arcibiskup, a Henrich I., mohučský arcibiskup, sa ostro postavili proti týmto útokom, a tak Bernard odcestoval z Flámska do Nemecka, aby problém vyriešil a upokojil davy. Bernard potom našiel Rudolfa v Mohuči a podarilo sa mu ho umlčať a vrátiť do jeho kláštora.
Reconquista a krížové výpravy do Lisabonu, Almerie a Tortosy
náhľad|Obliehanie Lisabonu D. Alfonzom Henriquesom od Joaquima Rodriguesa Bragu (1840) Na jar roku 1147 pápež povolil rozšírenie križiackej výpravy na Pyrenejský polostrov v rámci reconquisty. Taktiež povolil kráľovi Leónu a Kastílie Alfonzovi VII., aby svoje výpravy proti Maurom zrovnoprávnil so zvyškom druhej križiackej výpravy. V máji 1147 odišli z anglického Dartmouthu do Svätej zeme prvé kontingenty križiakov. Zlé počasie prinútilo lode zastaviť na portugalskom pobreží, v severnom meste Porto 16. júna 1147. Tam sa presvedčili, že sa stretnú s portugalským kráľom Alfonzom I.
Križiaci súhlasili, že pomôžu kráľovi zaútočiť na Lisabon, pričom slávnostná dohoda im ponúkala plienenie mestského tovaru a výkupné za očakávaných zajatcov. Niektoré križiacke oddiely však s pomocou váhali, pretože si pamätali predchádzajúci neúspešný pokus o útok na mesto, ktorý uskutočnili spojené sily portugalských a severných križiakov počas obliehania Lisabonu (1142). Obliehanie Lisabonu v roku 1147 trvalo od 1. júla do 25. októbra, keď po štyroch mesiacoch maurskí vládcovia súhlasili s kapituláciou, najmä kvôli hladu v meste. Väčšina križiakov sa usadila v čerstvo dobytom meste, ale niektorí z nich sa vydali na plavbu a pokračovali do Svätej zeme. Niektorí z nich, ktorí odišli skôr, pomohli ešte v tom istom roku dobyť Santarém. Neskôr pomohli dobyť aj Sintru, Almadu, Palmelu a Setúbal a bolo im dovolené zostať v dobytých krajinách, kde sa usadili a mali potomstvo.
Na inom mieste Pyrenejského polostrova takmer v rovnakom čase viedli leónsky kráľ Alfonz VII., barcelonský gróf Ramon Berenguer IV. a ďalší zmiešanú armádu katalánskych, leónskych, kastílskych a francúzskych križiakov proti bohatému prístavnému mestu Almería. S podporou janovsko-pizsánskeho námorníctva bolo mesto v októbri 1147 obsadené.
Ramon Berenguer potom vtrhol na územie almoravidského tajfského kráľovstva vo Valencii a Murcii. Zlomok križiackych vojsk, ktorý pomáhal Portugalcom pri dobývaní Lisabonu, povzbudil barcelonský gróf a anglický pápežský vyslanec Nicholas Breakspear, aby sa zúčastnili na navrhovanom obliehaní Tortosy (1148). V decembri 1148 po päťmesačnom obliehaní opäť dobyl Tortosu s pomocou francúzskych, rýnskych, flámskych, anglo-normanských a janovských križiakov. Veľký počet križiackych vojsk bol odmenený pozemkami vo vnútri a v okolí novo dobytého mesta. Nasledujúci rok padli do rúk jeho vojska Fraga, Lleida a Mequinenza na sútoku riek Segre a Ebro.
Sily
Moslimovia Profesionálni vojaci moslimských štátov, ktorí boli zvyčajne etnickými Turkami, boli zvyčajne veľmi dobre vycvičení a vybavení. Základom vojenského systému na islamskom Blízkom východe bol systém lén iqta', ktorý podporoval určitý počet vojakov v každom okrese. V prípade vojny boli na zvýšenie počtu vojakov povolané milície ahdath, ktoré sídlili v mestách pod velením ra'is (náčelníka) a ktoré boli zvyčajne etnickými Arabmi. Hoci boli ahdathské milície menej vycvičené ako turecké profesionálne jednotky, často boli veľmi silne motivované náboženstvom, najmä konceptom džihádu. Ďalšiu podporu poskytovali turkménske a kurdské pomocné jednotky, ktoré mohli byť povolané v čase vojny, hoci tieto oddiely boli náchylné na nedisciplinovanosť.
Hlavným islamským veliteľom bol Mu'in al-Din Anúr, damaský atabeg v rokoch 1138 až 1149. Damasku údajne vládli búríjskí amiri Damasku, ale Anúr, ktorý velil vojsku, bol skutočným vládcom mesta. Historik David Nicolle opísal Anúra ako schopného generála a diplomata, ktorý bol známy aj ako mecenáš umenia. Keďže dynastiu Búríjovcov v roku 1154 vystriedala dynastia Zangidovcov, Anúrova úloha pri odrazení druhej križiackej výpravy bola z veľkej časti zahladená, pričom historici a kronikári verní Zangídovcom pripisujú zásluhy Anúrovmu rivalovi Núrovi ad-Dín Zangímu, aleppskému amirovi.
Križiaci Nemecký kontingent tvorilo asi 20 000 rytierov, francúzsky kontingent mal asi 700 rytierov z kráľovských krajín, zatiaľ čo šľachta postavila menší počet rytierov, a Jeruzalemské kráľovstvo malo asi 950 rytierov a 6 000 pešiakov.