thumb|Mestský úrad Žilina (, , alebo Silein, , ) je krajské a okresné mesto na severnom Slovensku. Leží na sútoku riek Váh, Kysuca a Rajčanka.
Počtom obyvateľov (spolu 80 020, 38 623 mužov, 41 397 žien poďľa údajov 31.10.2024) je Žilina štvrtým najväčším mestom na Slovensku.Počet obyvateľov podľa pohlavia - obce (mesačne) - Štatistický úrad Slovenskej republiky Je administratívnym, hospodárskym, dopravným a kultúrnym centrom severozápadného Slovenska, niekedy sa jej hovorí „perla na Váhu“.
Geografia náhľad|Letecká snímka mesta Mesto Žilina sa nachádza na sútoku Váhu s Kysucou a Rajčankou (pred ohybom Váhu zo západného smeru na juhozápadný a pred vstupom do centrálneho vysokého územia Západných Karpát), na zemepisnej súradnici . Jej rozloha je a nadmorská výška Mariánskeho námestia (historického centra) je Štofko, J.: Žilina. Knižné centrum Žilina 1999, s. 1 – 2
Mesto Žilina spolu s mestskými časťami hraničí s obcami: na severe: Horný Hričov, Divinka, Divina (s Divinou celkovo 138,95 m) na východe: Teplička nad Váhom, Mojš na juhu: Stráňavy, Višňové, Rosina, Turie, Porúbka, Lietava, Lietavská Lúčka na západe: Brezany, Hôrky, Bitarová, Ovčiarsko.
Táto správna a územná jednotka je súčasťou okresu Žilina a podľa mesta Žilina je pomenovaná i celá orografická jednotka – Žilinská kotlina. Má tvar pravouhlého trojuholníka s hraničnou líniou Malej Fatry, Kysuckej vrchoviny, Strážovských vrchov, Súľovských vrchov a Javorníkov. Južným pokračovaním Žilinskej kotliny je analogický výbežok Rajeckej kotliny, medzi ktoré je včlenená morfologicky výrazná skupina Skaliek, patriaca k Strážovským vrchom. Zúženým pretiahnutým výčnelkom popri potoku Varínka vybieha Žilinská kotlina až k Terchovej (ako Varínsky výbežok). Žilinská kotlina sa zhoduje v hraničných oblastiach v nadmorskej výške len s Bytčianskou kotlinou a to v nadmorskej výške cez
Vodstvo Katastrálne územie Žiliny patrí pod druhú najväčšiu riečnu sústavu Slovenska. Reliéf povodia Váhu určujú jednotlivé orografické stavebné jednotky. V Strečnianskej úžine dlhej utvára Váh tri charakteristické vhĺbené meandre (Krivý, Domašín a Gabrišova). Váh po sútoku s Kysucou a Rajčankou opúšťa Žilinskú kotlinu a prerezáva sa do Bytčianskej kotliny, kde vznikla vodná nádrž Hričov. Zdrojom vodnosti povrchových tokov sú predovšetkým dažďové a snehové zrážky. Jarné mesiace apríl a máj sú najvodnatejšie, lebo odvádzajú z pohorí dažďové vody spolu s vodami pri topení snehu. Najmenej vody majú toky koncom leta a začiatkom jesene. V zimnom období je najmenej vody v januári, lebo väčšina zrážok je zachytených v snehovej pokrývke a ľade. Všetky rieky sa vyznačujú extrémnosťou odtoku, keďže v čase dažďov a topenia snehu ich hladina rýchlo stúpa a v období sucha prudko klesá.
Z hydrologického hľadiska majú význam veľké územia vápencov a dolomitov, ktoré svojimi infiltračnými plochami podmieňujú bohatú pramenitosť. Na tieto oblasti je viazaný i najväčší kúpeľný areál v blízkosti Žiliny, v Rajeckých Tepliciach. Kúpele sú zamerané na liečenie reumatických, nervových a duševných chorôb a chorôb z povolania. V oblasti Javorníkov je pomerne veľké množstvo málo výdatných prameňov. Z hydrologického hľadiska nemá bradlové pásmo veľký význam.
Vodné toky Od východu na západ preteká mestom najdlhšia slovenská rieka Váh. Na území mesta, pri Budatínskom parku, sa do Váhu vlieva rieka Kysuca. Pri Strážove sa do Váhu vlieva Rajčanka, Žilinčanmi v minulosti nazývaná Žilinka, alebo aj Rajčianka. Okrem toho sa v chotári mesta do Váhu vlievajú: Stráňavský potok (Ľ), Rosinka (Ľ) s Trnovkou (do nej ďalej Chotárny potok a Breznícky potok); do Kysuce Brodnianka (Ľ) a Liešovský potok (Ľ); do Rajčanky Bytčický potok (P), Bitarovský potok (Ľ) a Bradová (Ľ). Mestom smerom od sídliska Solinky cez Bôrik preteká malý potok, nazývaný Všivák.
Vodné plochy Na rieke Váh sa nachádzajú dve vodné elektrárne. Na východ od Žiliny Vodné dielo Žilina (18,15 mil. m³) a na západ Vodná nádrž Hričov (8,467 mil. m³), ktorá je vytvorená zemnou hrádzou vysokou a dlhou. V zabudovanej vodnej elektrárni sú 3 turbíny. Menšie jazero vzniklo prehradením a vyrovnaním toku rieky pri budovaní vodného diela v Celulózke.
Podnebie, počasie a klimatické pomery Na podnebie a klimatické pomery mesta a celej Žilinskej kotliny priamo vplývajú jestvujúce výškové pomery územia. Táto oblasť má, tak ako územie celého Slovenska, všetky základné znaky kontinentálneho (vnútrozemského) podnebia. Žilina leží v pásme, kde nastávajú v priebehu roka pomerne pravidelné a náhle výmeny poveternostných hodnôt. Podľa dlhoročného pozorovania sa začiatkom januára obyčajne podstatne ochladí. Poveternostné pomery sa výrazne menia v marci a v apríli, keď sa dosť rýchlo striedajú intenzívne teplá s citeľnými ochladeniami, sprevádzanými dažďovými prehánkami, často i snežením. V druhej polovici apríla teploty stúpajú a v máji na toto územie zvyčajne preniká studený arktický vzduch, čo vedie k značnému poklesu teplôt (neraz aj pod 0 °C). Obyčajne v polovici júna na naše územie zasahuje prúdenie chladnejšieho a vlhkého oceánskeho vzduchu, ktorý sprevádzajú výdatné zrážky. Teplotné maximum v oblasti Žiliny pravidelne vrcholí v druhej polovici júla a začiatkom augusta. Pre koniec augusta a september sú charakteristické značné poklesy priemerných teplôt. Amplitúda pomerného oteplenia nastáva na prelome septembra – októbra, odkedy postupne teploty klesajú. Pri opätovnom oteplení v druhej polovici decembra nastáva odmäk a dočasné rozpúšťanie snehovej pokrývky.
Žilina s integrovanými obcami patrí do mierne teplej polovlhkej oblasti, ktorú charakterizujú chladnejšie letá. Pomerne teplé podnebie sa vyznačuje prevládaním zrážok nad vyparovaním. Prebytok vody, ktorý pri tom vzniká, vsakuje len z nepatrnej časti do zeme, ostatok odteká po povrchu v stálych a nevysýchajúcich vodných bystrinách. Priemerné ročné hodnoty zrážok na území Žiliny sa pohybujú okolo 650 – , ale v niektorých rokoch priemer vzrastá až do . Najviac zrážok pripadá na jún, respektíve na prvú polovicu júla. thumb|150px|Tučnica alpínska
Rastlinstvo Rozmanitosti prostredia zodpovedá i rastlinstvo, ktoré je výsledkom dlhodobého vývoja od ľadovej doby až po súčasnosť. Geologický podklad, ktorý sa často mení na malých plochách, geomorfológia územia, klíma a zloženie pôdy vytvorili podmienky pre výskyt rozmanitých druhov rastlín. V minulosti prevažnú časť územia pokrývali zmiešané lesy, dnes sú kotliny zväčša odlesnené a premenené na polia, lúky a pasienky, čím sa vytvorili podmienky pre výskyt druhotných rastlinných druhov. Z pôvodných lesov kotlín sa zachovali len zvyšky, napríklad Bôrik alebo Lesopark. Zamokrené územia s brehmi potokov a riek sa stali domovom vŕb, topoľov a jelší. Na suchšie a vyvýšené miesta sa dostal jaseň, javor, dub a pozornosť si zasluhuje porast duba letného pri Hôrkach. Na neupravených pasienkoch a na medziach sa zachovali kríky hlohu, liesky, trnky a šípky. V porovnaní s kotlinami sa lepšie uchovala vegetácia vo vyšších polohách, kde sa vyskytuje zmiešaný porast buka, jedle a smreka.
So stúpajúcou nadmorskou výškou ubúda stromov a súvislý les sa začína rozpadávať na skupinky smrekov a osamelé stromy nižšieho vzrastu. Nad týmto pásmom, t. j. nad hornou hranicou lesa, sa začína pásmo výskytu kosodreviny. Z botanického hľadiska sú zaujímavé najmä Strážovské vrchy a Malá Fatra. V týchto pohoriach nachádzame druhy, prenikajúce zo severu a druhy nížinné, prenikajúce z juhu údolím Váhu. Obzvlášť bohatá je flóra na územiach pekne vymodelovaných vápencami, dolomitmi a vápencovými zlepencami. Do úzkych dolín a roklín s vlhkou a chladnou klímou zostupujú horské karpatské druhy – soldanelka karpatská, iskerník alpský a iné. Na slnečných kamenistých svahoch, vo svetlých lesoch, sa vyskytuje poniklec slovenský, horec Clusiov, horec jarný, orlíček obyčajný, klinček peristý, tučnica alpínska, astra alpínska a iné. Horské lesné rastlinné druhy, ako sú papraď samčia, deväťsil biely, mačuha cesnačkovitá a iné, sa vyskytujú vo vyšších polohách Strážovských vrchov. Oblasť Javorníkov, budovaná flyšovými horninami, je na rastlinstvo chudobnejšia a prevahu tu má smrekový porast. Hojne sa tu vyskytuje kyslička obyčajná, veternica iskerníkovitá, čučoriedka obyčajná, rôzne druhy lišajníkov, machov, vres obyčajný a v celej oblasti je bohatý výskyt húb.
Geologický podklad Malej Fatry je veľmi pestrý a závisle od neho sa mení i rastlinstvo. Z endemických druhov tu rastie klinček lesklý, klinček včasný, lomikameň trváci, zubačka lahočnatá a ďalšie. Z predľadovej doby sa tu nachádza kortúza Matthiolová. Z reliktných druhov, ktoré prežili ľadovú dobu, sa tu zachovala borovica lesná, tis obyčajný a dryádka osemlístková. Hoci je rastlinstvo Malej Fatry silne poznačené ľudskými zásahmi, predsa sa tu na určitých miestach zachovali veľmi cenné spoločenstvá, a preto sa zabezpečuje ich stála ochrana.J. Gargulák a V. Križo: Rastlinstvo. In: ŽILINA a okolie, turistický sprievodca, Šport, slovenské telovýchovné vydavateľstvo, Bratislava 1983, str. 15 – 16
Živočíšstvo
Pestré druhové rozšírenie fauny je výsledkom dlhodobého vývoja, pôsobenia prírodných činiteľov a zásahov človeka. Jej dnešný stav sa formoval od konca posledného zaľadnenia. V okrajových častiach kotlín, v údolných nivách a na lúkach s pestrou vegetáciou, sa vyskytujú viaceré druhy hmyzu, motýľov, chrobákov, dvojkrídlovcov a ďalšie. Na faunu sú bohaté nižšie časti pohorí, druhy viazané na lesné prostredie. Z hmyzožravcov je to na lúkach a v krovinách žijúci krt obyčajný, piskor obyčajný a jež východoeurópsky. Vo vlhkých miestach jaskýň, v štrbinách skál, bodov a dutinách stromov žije početná skupina netopierov. Na vodné prostredie – močiare a neznečistené nádrže sú viazané obojživelníky ako ropucha zelená, skokan hnedý, rosnička zelená a salamandra škvrnitá. Z plazov je najrozšírenejšia jašterica krátkohlavá, v chladnejších miestach jašterica živorodá a na skalách žije jašterica múrová. Jediným jedovatým hadom je vretenica obyčajná. Z dôvodu poklesu počtu plazov sú všetky druhy jašteríc chránené. Medzi 62 druhmi cicavcov má významné postavenie naša najväčšia šelma – medveď hnedý, ktorý má v okrese Žilina západnú hranicu svojho rozšírenia. Ďalej je to rys ostrovid, ojedinele sa vyskytuje i mačka divá a jazvec lesný. Zo šeliem je to líška obyčajná, kuna lesná, kuna skalná, lasica hranostaj a len ojedinele sa v čistých vodách vyskytuje vydra riečna. Z poľovnej zveri je to najmä jelenia, srnčia a čierna zver a o ich reguláciu sa starajú poľovnícke združenia a štátne lesy.
Vtáctvo intravilánu mesta Žilina sa vyznačuje druhmi, ktoré sú viazané na blízkosť človeka, nakoľko tu nachádzajú ochranu a priaznivé potravinové podmienky. Typickými a hojne zastúpenými druhmi sú najmä hrdlička záhradná, škorec obyčajný, drozd čierny a vrabec domový. Menšia časť vtáctva sa vyskytuje celoročne, časť prichádza k nám zimovať. Sú to druhy hibernujúce (napríklad chochláč severský), iné sem zalietajú náhodne (druhy eratické). Najväčšia časť našich operencov však patrí k sťahovavým vtákom, ktoré majú zimoviská v južnej a juhozápadnej Európe, niektoré druhy až v rovníkovej Afrike. Vtáctvo Žiliny sa vyznačuje veľkou pestrosťou, na čom má zásluhu najmä blízkosť hôr a vodných plôch. V katastrálnom území mesta Žilina sa dosiaľ zistilo 148 druhov, z ktorých pravidelne hniezdi 68 druhov (45,9 %).
Časti mesta
Žilina má 20 mestských častí:
Bánová Bôrik Brodno Budatín
Bytčica Hájik Hliny Mojšova Lúčka
Považský Chlmec Rosinky Solinky Staré mesto
Strážov Trnové Vlčince Vranie
Zádubnie Zástranie Závodie Žilinská Lehota
Ostatné lokálne časti: Frambor, Hruštiny, Kálov, Malá Praha, Považský Chlmec, Rudiny, Šašvárka, Šibenice, Veľký diel a Závažie.
Ulice Žilinské ulice Zoznam ulíc a námestí v Žiline
Námestia