thumb|250px|Gitarista Jonny Greenwood
Radiohead je anglická rocková skupina z Abingdonu v Oxfordshiri. Vznikla v roku 1985 a medzi jej členov patrí Thom Yorke (spev, gitara, klavír), Jonny Greenwood (sólová gitara, klávesy, iné nástroje), Colin Greenwood (basgitara), Phil Selway (bicie, perkusie) a Ed O'Brien (gitara, vokály).
Debutový singel Creep vydali v roku 1992. Spočiatku nemal úspech, ale po vydaní debutového albumu, Pablo Honey (1993), sa stal celosvetovým hitom. Obľúbenosť skupiny v Spojenom kráľovstve vzrástla po vydaní druhého albumu, The Bends (1995). Tretí album s názvom OK Computer (1997) im okamžite zabezpečil slávu na celom svete. Kvôli expanzívnemu zvuku a témam modernej odcudzenosti sa často označuje za jednu z najvýznamnejších nahrávok z 90-tych rokov.
Albumy Kid A (2000) a Amnesiac (2001) značili posun v hudobnom štýle. Skupina si totiž osvojila prvky experimentálnej elektronickej hudby, krautrocku a džezu. Napriek tomu, že Kid A zaznamenal po vydaní zmiešané reakcie, dnes sa často označuje za najlepší album desaťročia. Hail to the Thief je zmesou klavírneho a gitarového rocku, elektroniky a textov, inšpirovaných vojnou. Bol posledným, ktorý skupina vydala vo vydavateľstve EMI. Siedmy album, In Rainbows, vydali sami v digitálnej podobe. Ľudia si ho mohli stiahnuť a sami sa rozhodnúť, koľko zaň zaplatia. Neskôr vyšiel aj v hmatateľnej forme a zožal úspech u kritikov i v hudobných rebríčkoch. Ôsmy album, The King of Limbs, je rytmický a pokojnejší a skupina ho vydala nezávisle od vydavateľstiev.
Radiohead predali dosiaľ na svete viac ako 30 miliónov albumov, pričom sa umiestňovali na vrchole rebríčkov u poslucháčov i kritikov. Bolo tomu tak v deväťdesiatych rokoch, aj v prvom desaťročí 21. storočia. V roku 2005 sa umiestnili na 73. priečke v zozname najlepších hudobníkov všetkých čias časopisu Rolling Stone. Jonnyho Greenwooda a Eda O'Briena zaradil Rolling Stone aj do zoznamu najlepších gitaristov a Thoma Yorka medzi najlepších spevákov. V roku 2009 si čitatelia časopisu zvolili Radiohead za druhú najlepšiu skupinu prvého desaťročia 21. storočia.
História Vznik a začiatky (1985 – 91) Budúci členovia Radiohead sa stretli v škole Abingdon School, súkromnej chlapčenskej škole v Abingdone v Oxfordshiri. Thom Yorke a Colin Greenwood boli v rovnakom ročníku, Ed O'Brien a Phil Selway boli o rok starší a Jonny Greenwood o dva roky mladší ako jeho brat. V roku 1985 založili Yorke, O'Brien, Selway a Colin Greenwood skupinu On a Friday. Názov označuje deň, keď nacvičovali v školskej hudobnej miestnosti. Prvé nahrávky On a Friday vznikli v izbe Nigela Powella. S Jonnym Greenwoodom a bratom Thoma Yorka, Andym Yorkom, hral v skupine Illiterate Hands. Prvé vystúpenie On a Friday sa uskutočnilo koncom roku 1986 v Jericho Tavern v Oxforde. Jonny Greenwood hral pôvodne na ústnej harmonike a klávesoch, no čoskoro sa z neho stal sólový gitarista.
Napriek tomu, že Yorke, O'Brien, Selway, a Colin Greenwood v roku 1987 opustili Abingdon a šli na univerzitu, cez víkendy a prázdniny pokračovali v skúšaní. V roku 1991, keď všetci s výnimkou Jonnyho získali univerzitné diplomy, sa On a Friday znovu dali dokopy, začali nahrávať demonahrávky ako Manic Hedgehog a mali živé vystúpenia v Oxforde na miestach ako The Jericho Tavern. Koncom osemdesiatych rokov mala oblasť Oxfordshiru a Údolia Temže aktívnu nezávislú hudobnú scénu. Krútila sa však okolo skupín zo žánru shoegazing ako Ride či Slowdive. On a Friday nikdy nezapadli do tohto trendu a podľa ich vyjadrení bolo v čase, keď sa vrátili z univerzity, už po ňom.
Množstvo vystúpení On a Friday jednako vzrástlo a začali sa o nich zaujímať nahrávacie spoločnosti a producenti. Chris Hufford, producent Slowdive a spoluvlastník Courtyard Studios v Oxforde, navštívil jeden z prvých koncertov On a Friday v Jericho Tavern. Skupina ho ohromila a s partnerom Bryceom Edgeom jej produkovali demonahrávku. Stali sa jej manažérmi a sú nimi až dodnes. Colin Greenwood sa v obchode s platňami, kde pracoval, náhodou stretol so zástupcom EMI A&R, Keithom Wozencroftom. Koncom roku 1991 nasledoval podpis zmluvy na šesť albumov v spomínanej nahrávacej spoločnosti. Na žiadosť EMI sa premenovali na Radiohead, čo bol názov piesne z albumu True Stories skupiny Talking Heads.
Pablo Honey, The Bends a počiatočné úspechy (1992 – 95) Prvú EP s názvom Drill nahrali s Chrisom Huffordom a Bryceom Edgeom v štúdiu Courtyard Studios. Vyšlo v máji 1992 a v rebríčkoch si nepočíňalo dobre. Na produkovanie debutového albumu si najali Paula Kolderieho a Seana Sladea, ktorí pracovali s americkými indierockovými skupinami, akými sú Pixies a Dinosaur Jr. Krátko nato ho nahrali v štúdiu v Oxforde. V roku 1992 takisto vydali singel Creep, ktorý si získal pozornosť britskej hudobnej tlače, aj keď nie vždy bola pozitívna. Podľa NME bol "na rockovú skupinu ustráchaný" a rádio BBC Radio 1 ho dalo na čiernu listinu, lebo bol "príliš depresívny".
Debutový album Pablo Honey vyšiel vo februári 1993. V britských hudobných rebríčkoch sa zasekol na 22. priečke, keďže sa zo žiadneho zo singlov Creep, Anyone Can Play Guitar ani Stop Whispering nestal hit. Lepšie na tom nebol ani singel, ktorý sa na albume nenachádza, Pop Is Dead, od ktorého sa skupina neskôr dištancovala. Niektorí kritici prirovnávali prvotný štýl skupiny ku grungeovej vlne, ktorá žala úspech začiatkom deväťdesiatych rokov, a Radiohead dokonca prezývali "Nirvana-lite". Pablo Honey však nerozvíril kritické, ani komerčné vody. Napriek všetkému hrala skupina len na univerzitách a v kluboch.
V prvých mesiacoch roku 1993 si získali poslucháčov inde. Creep vďaka vplyvnému DJ-ovi Yoavovi Kutnerovi často znel v izraelských rádiách a keď sa v marci stal v krajine rebríčkovým hitom, Radiohead dostali pozvánku do Tel Avivu na svoj prvý zámorský koncert. Približne v rovnakom čase zaradilo pieseň do programu alternatívne rádio KITS zo San Francisca. Čoskoro tak urobili aj ďalšie rádiové stanice pozdĺž západného pobrežia Spojených štátov. V júni 1993 sa Radiohead vydali na prvé severoamerické turné a „Creep“ dostával veľký priestor vo vysielaný MTV. V americkom rebríčku moderného rocku sa vyšplhal na druhé miesto a dostal sa aj na spodné priečky popového rebríčka top 40. Nakoniec dosiahol siedmu priečku v britskom US Singles Chart, keď ho spoločnosť EMI v Spojenom kráľovstve v septembri opätovne vydala.
Nečakaná pozornosť, ktorú si singel získal v Amerike, donútila nahrávaciu spoločnosť improvizovať a vytvoriť nový propagačný plán. Skupina lietala z kontinentu na kontinent a v roku 1993 odohrala viac ako 150 koncertov. Turné k albumu Pablo Honey sa pretiahlo do druhého roka a pre tlak spôsobený náhlym úspechom sa Radiohead takmer rozpadli. Podľa členov skupiny bolo ťažké sa turné prispôsobiť a pred jeho koncom "stále hrali tie isté piesne, ktoré nahrali pred dvoma rokmi...akoby sa zasekli v čase", aj keď sa už nevedeli dočkať práce na nových piesňach.
Na druhom albume začali v roku 1994 pracovať so skúseným producentom z Abbey Road Studios, Johnom Leckiem. Bolo to veľmi napäté obdobie, keďže sa na skupinu kládli vysoké očakávania. Chceli od nej niečo, čo bude také dobré alebo dokonca lepšie, ako „Creep“. Nahrávanie im pripadalo neprirodzené a nový materiál nacvičovali až príliš. O zmenu prostredia sa snažili na turné na Ďalekom východe, v Australázii a Mexiku, kde sa snažili zmierniť napätie. Pri živých ukážkach novej hudby nabrali na sebavedomí. Yorke však bojoval s nadobudnutou slávou a bol rozčarovaný z toho, že vďaka nemu predávali "sexy, moderný, sladký životný štýl MTV, v popredí ktorého stál“.
Radiohead odpovedali koncom roku 1994 EP a singlom s rovnomenným názvom, My Iron Lung. Predstavoval prechod k väčšej hĺbke, ktorú chceli dosiahnuť na druhom albume. S podporou alternatívnych rádií bola predajnosť singlu lepšia než sa očakávalo a bola prvotným náznakom, že si skupina vybudovala základňu verných fanúšikov. Na turné predstavili Radiohead nové piesne a do konca roka dokončili nahrávanie druhého albumu. The Bends vydali v marci 1995. Trojica gitaristov zaplnila album hutnými gitarovými riffmi a éterickou atmosférou. Vo väčšej miere na ňom používali klávesy a vyslúžili si zaň lepšie recenzie piesní a vystúpení.
Radiohead nezapadali do britpopovej scény, ktorej sa médiá v tom čase venovali najviac, no The Bends im konečne zabezpečil úspech aj v domovskej krajine. Single Fake Plastic Trees, High and Dry, Just a Street Spirit (Fade Out) mali úspech v britskom rebríčku a posledný z nich ich po prvýkrát dostal do prvej päťky. V roku 1995 sa vydali na ďalšie turné po Severnej Amerike a Európe. Tentoraz s kapelou R.E.M., jednou z kapiel, ktorá ich v začiatkoch značne ovplyvnila a v tom čase bola jednou z najväčších rockových skupín na svete. Rozruch spôsobený slávnym fanúšikom, Michaelom Stipeom, a osobité hudobné videá k piesňam Just a Street Spirit pomohli Radiohead udržať si popularitu za hranicami Spojeného kráľovstva.
Rastúca základňa fanúšikov ale nestačila na to, aby zopakovali celosvetový komerčný úspech piesne „Creep“. Zo skladby High and Dry sa stal menší hit, no The Bends sa v americkom albumovom rebríčku neobjavil vyššie ako na 88. priečke, čo je najhoršie umiestnenie v histórii skupiny. Členovia Radiohead boli s reakciami na album spokojní. Jonny Greenwood povedal: „Myslím, že zlomový bod nastal zhruba deväť až dvanásť mesiacov po vydaní The Bends, keď sa koncom roka začal objavovať v hlasovaniach o najlepší album. Vtedy sme začali cítiť, že rozhodnutie založiť skupinu bolo správne.“
OK Computer, sláva a kritické uznanie (1996 – 98) Koncom roku 1995 nahrali Radiohead pieseň, ktorá sa objavila na ďalšom albume. Singel Lucky vyšiel na podporu albumu The Help Album charitatívnej organizácie War Child. Bol výsledkom krátkeho stretnutia s Nigelom Godrichom, mladým zvukovým inžinierom, ktorý pomáhal pri nahrávaní The Bends a v roku 1996 produkoval jeho B-stranu s názvom Talk Show Host. Skupina sa rozhodla, že jej Godrich pomôže s produkciou ďalšieho albumu, a začali na ňom pracovať začiatkom roku 1996. V skúšobni Canned Applause, bývalom sklade jabĺk blízko Didcotu v Oxfordhiri, nahrali do júla 4 piesne.
V auguste 1996 robili predkapelu Alanis Morissettovej. Cieľom bolo vylepšiť nové piesne pred dokončením nahrávania. K tomu sa po turné vrátili, ale opäť sa vyhli bežnému nahrávaciemu štúdiu. Namiesto toho si zvolili sídlo St. Catherine's Court z 15. storočia v blízkosti Bathu. Nahrávanie prebehlo v uvoľnenej atmosfére, skupina hrala vo všetkých denných hodinách, piesne nahrávala v rôznych miestnostiach a pre inšpiráciu počúvala The Beatles, Dj-a Shadowa, Ennio Morricone a Milesa Davisa. Koncom roka prispeli do adaptácie Rómea a Júlie režiséra Baza Luhrmanna piesňou Talk Show Host a novou nahrávkou Exit Music (For a Film). Väčšinu albumu dokončili do konca roku 1996 a v marci 1997 nahrávku zmixovali a zmastrovali.