Slovinsko (slov. Slovenija), dlhý tvar Slovinská republika (slov. Republika Slovenija), je štát na juhu strednej Európy. Nachádza sa na križovatke hlavných európskych kultúrnych a obchodných ciest. Hraničí na západe s Talianskom, na severe s Rakúskom, na severovýchode s Maďarskom, na juhovýchode s Chorvátskom a na juhozápade s Jadranským morom. Slovinsko má rozlohu 20 272 km2 a 2 136 385 obyvateľov. Je jedným z bývalých štátov Juhoslávie. Je to parlamentná republika, a je členom Európskej únie, Spojených národov a NATO. Hlavným a najväčším mestom je Ľubľana.
Slovinsko má prevažne hornatý terén s prevažne kontinentálnym podnebím, s výnimkou Slovinského prímoria, ktoré má stredozemné podnebie, a Júlskych Álp na severozápade, ktoré majú alpské podnebie. Zároveň sa na území Slovinska stretávajú Dináre a Panónska nížina. Je to krajina, ktorá sa vyznačuje významnou biologickou diverzitou, je jednou z najbohatších na vodu v Európe s hustou riečnou sieťou, bohatým vodným systémom a významnými krasovými podzemnými tokmi. Viac ako polovica územia je pokrytá lesmi. Ľudské osídlenie Slovinska je roztrúsené a nerovnomerné.
Slovinsko bolo historicky križovatkou slovanských, germánskych a románskych jazykov a kultúr. Hoci populácia nie je úplne homogénna, väčšinu tvoria Slovinci. Juhoslovanský jazyk slovinčina je úradným jazykom v celej krajine. Slovinsko je do značnej miery sekularizovanou krajinou, ale jeho kultúru a identitu významne ovplyvnili katolicizmus a luteránstvo. Ekonomika Slovinska je malá, otvorená a orientovaná na vývoz, a preto je silne ovplyvnená podmienkami ekonomík vyvážajúcich partnerov. Platí to najmä pre Nemecko, najväčšieho obchodného partnera Slovinska. Podobne ako väčšina vyspelého sveta bolo Slovinsko vážne zasiahnuté krízou eurozóny, ktorá sa začala v roku 2009, ale začala sa zotavovať v roku 2014. Hlavnou ekonomickou hnacou silou krajiny je odvetvie služieb, po ktorom nasleduje výroba a stavebníctvo.
Historicky bolo územie Slovinska súčasťou mnohých rôznych štátov, ako napríklad: Rímska ríša, Byzantská ríša, Karolínska ríša, Svätá rímska ríša, Uhorsko, Benátska republika, Rakúske cisárstvo a Rakúsko-Uhorsko. V októbri 1918 vznikol štát Slovincov, Chorvátov a Srbov. V decembri 1918 sa zlúčili so Srbským kráľovstvom do Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov (v roku 1929 premenované na Juhoslovanské kráľovstvo).
Počas druhej svetovej vojny (1939 - 1945) okupovalo Nemecko, Taliansko a Maďarsko územia zahŕňajúce dnešné Slovinsko. V roku 1945 sa Slovinsko stalo zakladajúcim členom Juhoslovanskej federatívnej ľudovej republiky, premenovanej v roku 1963 na Juhoslovanskú socialistickú federatívnu republiku. V prvých rokoch po druhej svetovej vojne bol tento štát pôvodne spojencom východného bloku, ale z dôvodu rozdelenia Tita a Stalina v roku 1948 nikdy nepodpísalo Varšavskú zmluvu a v roku 1961 sa stalo jedným zo zakladateľov hnutia nezúčastnených krajín.
V júni 1991, po zavedení viacstrannej zastupiteľskej demokracie, sa Slovinsko stalo prvou republikou, ktorá sa oddelila od Juhoslávie a stala sa nezávislým suverénnym štátom. V roku 2004 vstúpilo do NATO a Európskej únie; v roku 2007 sa stalo prvou predtým komunistickou krajinou, ktorá vstúpila do eurozóny; a v roku 2010 sa pripojilo k OECD, globálnej asociácii rozvinutých krajín s vysokými príjmami. Slovinsko je vysoko rozvinutá krajina s vysokými príjmami s veľmi vysokým indexom ľudského rozvoja. Je na 12. mieste v indexe ľudského rozvoja upraveného o nerovnosť.
15. mája 2020 sa Slovinsko stalo prvou európskou krajinou, ktorá vyhlásila ukončenie pandémie COVID-19. Francúzska automobilka Renault prepustila slovinských pracovníkov v závode v dôsledku pandémie.
Etymológia Názov Slovinsko znamená „Slovanská krajina“ v slovinčine a iných juhoslovanských jazykoch. Ide teda o príbuzne slovo ako Slavónsko, Slovensko a Slovania. Etymológia samotného Slav zostáva neistá. +Oficiálne názvyDátumNázov1945 – 1946Federálne Slovinsko1946 – 1963Slovinská ľudová republika1963 – 1990Slovinská socialistická republika1990 – súčasnosťSlovinská republika
Dejiny
Pravek a starovek vľavo|náhľad|Južná stena Rímskej Emony (rekonštrukcia) v dnešnej Ľubľane Oblasť súčasného Slovinska bola osídlená už v období staršej doby kamennej, čo potvrdzujú kamenné a kostené nálezy. Gréckej a rímskej pramene zmieňujú, že v období okolo 2 tisícročia p.n.l. bola oblasť osídlená Ilýrmi. Práve od názvov niektorých ilýrskych kmeňov vznikli pomenovania niektorých jadranských oblastí - Dalmácia (kmeň Dalmátov) či Istria (kmeň Histri). Okolo roku 1000 p.n.l. v tejto oblasti pravdepodobne založili v rámci svojich kolonizačných aktivít osady Gréci. V dobe železnej osídlili oblasť Kelti. Najvýznamnejšie keltský kmeň - Norikovia - založil v priestore súčasného rakúskeho Korutánska prvý štátny útvar, ktorý neskoršie rímske pramene označujú za Norické kráľovstvo. Centrum kráľovstva sa nachádzalo približne 7 kilometrov na sever od dnešného Klagenfurtu. Od druhého storočia p.n.l. malo kráľovstvo obchodné styky s Rímom, s čím súvisel vznik rímskych miest - Emona, Poetovio, Nevioduna. Rimania sa Norického kráľovstva zmocnili v období rokov 15 až 10 p.n.l. V tejto dobe bola tiež zriadená rímska provincia Noricum. Od štvrtého storočia nášho letopočtu bola rímska prítomnosť ohrozovaná celým radom barbarských kmeňov. Tie v roku 379 vyplienili jedno z najväčších rímskych miest v oblasti - Poetovio (dnešný Ptuj). V piatom storočí z oblasti panónskej nížiny pretiahli Huni, rovnakou cestou potom prešli aj Ostrogóti. V polovici šiesteho storočia prišiel do oblasti dnešného Slovinska germánsky kmeň z panónskej nížiny - Longobardi. Vykopávky z okolia Kranje naznačujú, že určitú dobu priestor súčasného Slovinska obývali. Po odchode Langobardov prichádzajú v šiestom storočí do alpských údolí slovanské kmene - tzv. Alpskí Slovania.
Stredovek náhľad|240x240bod|Karantánia (880) Existujú dve hypotézy o príchode alpských Slovanov do tejto oblasti. V súčasnosti je všeobecne prijímaná a doložená tézami, že priestor Slovinska bol osídlený dvoma vlnami obyvateľov: prvá vlna dorazila okolo roku 550 zo severu z oblastí osídlených západnými Slovanmi. Nálezy, ktoré by túto tézu potvrdili, boli nájdené až na sklonku dvadsiateho storočia pri výstavbe diaľnice v okolí Mariboru. Druhá vlna prišla neskôr pozdĺž riek Drávy a Sávy z juhovýchodu. V minulosti - v časoch Juhoslávie - za neexistencie nálezov, ktoré by preukazovali väzbu so severnými oblasťami, bola podporovaná predstava, že celý priestor bol osídlený práve z juhovýchodu, čo malo potvrdzovať jednotný pôvod južných Slovanov. Slovania boli zo západu zafixovaní langobradským limes a zo severu Karavankami, kam boli vytlačení nemeckou kolonizáciou, ktorá prebiehala od ôsmeho storočia.
Fredegarova kronika hovorí o vláde Valuka, ktorý mal byť Samovým vrstovníkom a spojencom zapojeným do kmeňového zväzu vzniknutým k obrane proti Avarom. Prvýkrát v roku 670 sa o krajinu, v ktorej žijú alpskí Slovania, hovorí ako o Karantánii (Carantania, civitas Carantana), ktorej jadrom boli dnešné Korutánsko. Anonymný ravennský autor pre alpských Slovanov použil starého keltského pomenovania. Tiež langobardskí historici používali pre alpských Slovanov pomenovanie Karantánci. Centrom Karantánie bol Krnski grad (Karnburg) ležiaci neďaleko dnešného Klagenfurtu. V čele karantánských Slovanov bol knieža, na ktorého výbere sa podieľali tzv. kosezovia. Jednalo sa o vojenskú družinu, ktorá vznikla z niekdajších slobodných sedliakov. Keď okolo roku 740 zosilneli útoky Avarov, požiadali karantánskí Slovania o pomoc Bavorov. V roku 745 za vlády kniežaťa Boruta Karantánci dobrovoľne prijali ochranu a politickú nadvládu Bavorov a skrze túto nadvládu dochádza k novej vlne christianizácie (prvá prebehla už v rímskych dobách). Z Bavorska prišli do súčasného slovinského priestoru misionári, ako rukojemníci prijali v Bavorsku kresťanstvo aj prvé karantánské kniežatá - Gorazd a Hotimir. Hotimir si od salzburského biskupa vyžiadal chorbiskupa a touto funkciou bol poverený Ir Modestus, z ktorého spisov vyplýva, že vzbury proti pokresťančeniu boli Bavormi násilne potláčané. Akonáhle sa v roku 788 stalo Bavorsko súčasťou Franskej ríše, dostala sa aj doteraz v zásade autonómna Karantánia pod Franskú nadvládu. Z prameňov vyplýva, že v ôsmom storočí južne od Karavanska existovalo malé slovanské kniežatstvo - Karniola - s centrom v niekdajšom opevnenom stredisku Keltov i neskorších Rimanov Carnia (dnešný Kranj). V roku 795 spojené vojská Frankov, Karantáncov a Karniolovcov drvivo porazili v Panónskej nížine Avarov. Karantáncom aj Karniolcom bolo ťaženie proti Avarom Frankami prikázané. V rokoch 819 až 823 sa Slovania z Karantánie a Karnioly pripojili k protifranckému povstaniu Ljudevita Posávského. Po potlačení povstania bola politická autonómia týchto kniežatstiev fakticky zlikvidovaná a doterajšie slovanské kniežatá boli zbavené svojej moci. Na území niekdajšej Karnioly vznikla Kraňská marka. Všetky vyššie sociálne skupiny boli tvorené príslušníkmi nového nemeckého etnika, Slovania - označovaní ako Vindovia - žili najmä na juhu ako roľníci. Z tu vládnucich, pôvodom zahraničných rodov, sa dôraznejšie presadili najmä Eppensteinovci, Sponheimovci a Celjskovci, ktorí vďaka úspešnej sobášnej politike dosiahli hodnosti ríšskych kniežat. Nemecká nadvláda znamenala germanizáciu slovinských osád na sever od Drávy. K uchovaniu národnej identity prispela miestna inteligencia, tvorená najmä katolíckymi duchovnými. Až do 11. storočia si podstatná časť slovanského obyvateľstva udržala do značnej miery slobodné postavenie a riadila sa vlastnými zákonmi. Pod tlakom feudálnych vrstiev sa postupne slobodní roľníci menili v poloslobodných či v poddaných. Je doložená aj existencia otrokov. Hospodárenie sa sústredilo do dvorcov zakladaných panovníkom a jeho veľmoži. Podstatný rozvoj spoločnosti je spojený s urbanizáciou, ku ktorej dochádzalo od 9. a 10. storočia. Vznikajúci alebo ďalej sa rozrastajúce mestá a ich obyvatelia boli slobodní, postupom času získavali ďalšie výhody a privilégiá. Vedľa razenia mincí a vyberania poplatkov sa jednalo napríklad aj o právo na stavbu hradieb, volení vlastnej samosprávy a ďalšie. V súvislosti s tým sa vytváralo na dnešnom slovinskom území aj mestské právo. Význačným pozemkovým vlastníkom bola aj cirkev, ťažiaca z početných donácií. Významnú pozíciu tu mal aquilejský patriarchát a niektoré biskupstva, najmä freisinské a bamberské, vedľa nich vznikali v krajine od roku 1000 aj benediktínske kláštory. Tento vývoj sa premietol aj do kultúrnej oblasti, kde pôsobili rôzne vplyvy z okolitých krajín. Vo vrcholnom a neskorom stredoveku sa pôvodné dvorce rozpúšťali v prospech menších usadlostí, na ktorých robotovali sami poddaní roľníci výmenou za finančný obnos. Roľník bol povinný obmedzený počet dní v roku robotovať a odvádzať vrchnosti naturálne, neskôr peňažné, dávky. Doteraz pokračujúcu germanizáciu obyvateľstva zastavila zhruba od 15. storočia imigrácia slovanského obyvateľstva z krajín ohrozených Turkami. Pokračoval rozvoj miest, ktorých spoločenské elity hovorili najčastejšie nemeckým jazykom.
Geografia
vľavo|náhľad|267x267bod|Topografická mapa Slovinska
Slovinsko sa nachádza v strednej Európe, dotýka sa Álp a hraničí so Stredozemím. Najvyšší vrchol Slovinska je Triglav (2 864 m.n.m.); priemerná výška krajiny je 557 m.n.m.