Írsko (, ), niekedy Írska republika (, ), je štát v západnej Európe pozostávajúci z 26 z 32 grófstiev ostrova Írsko. Hlavným a najväčším mestom je Dublin na východnej strane ostrova. Približne 2,1 milióna z 5,15 milióna obyvateľov krajiny žije v oblasti Veľkého Dublinu. Tento suverénny štát má jedinú pozemnú hranicu so Severným Írskom, ktoré je súčasťou Spojeného kráľovstva. Inak ho obklopuje Atlantický oceán, na juhu Keltské more, na juhovýchode prieliv svätého Juraja a na východe Írske more. Je to unitárna parlamentná republika. Zákonodarný zbor (Oireachtas) sa skladá z dolnej komory parlamentu (Dáil Éireann), hornej komory parlamentu (Seanad Éireann) a voleného prezidenta (Uachtarán), ktorý je prevažne ceremoniálnou hlavou štátu, ale má niektoré dôležité právomoci a povinnosti. Na čele vlády stojí Taoiseach (predseda vlády, doslova "šéf"), ktorého volí Dáil a vymenúva prezident, ktorý menuje ďalších ministrov vlády.
Írsky slobodný štát so štatútom domínia vznikol v roku 1922 na základe anglo-írskej zmluvy. V roku 1937 bola prijatá nová ústava, v ktorej bol štát pomenovaný "Írsko" a fakticky sa stal republikou s voleným prezidentom bez výkonnej moci. V roku 1949 bol oficiálne vyhlásený za republiku na základe zákona o Írskej republike z roku 1948. Írsko sa stalo členom Organizácie Spojených národov v roku 1955. Do Európskych spoločenstiev (ES), predchodcu Európskej únie (EÚ), vstúpilo v roku 1973. Po väčšinu 20. storočia nemal štát žiadne formálne vzťahy so Severným Írskom, ale v 80. a 90. rokoch 20. storočia britská a írska vláda spolupracovali so severoírskymi stranami na vyriešení konfliktu, ktorý sa stal známym ako the Troubles (Nepokoje). Od podpísania Veľkopiatkovej dohody v roku 1998 írska vláda a severoírska vláda spolupracujú vo viacerých oblastiach politiky v rámci ministerskej rady Sever/Juh, ktorá bola vytvorená na základe dohody.
Írsko je vyspelým štátom s kvalitou života, ktorá patrí k najvyšším na svete; po zohľadnení nerovnosti sa v rebríčku indexu ľudského rozvoja z roku 2021 umiestnilo na šiestom mieste na svete. Vysoko sa umiestňuje aj v oblasti zdravotnej starostlivosti, hospodárskej slobody a slobody tlače. Je členom EÚ a zakladajúcim členom Rady Európy a OECD. Írska vláda od čias pred druhou svetovou vojnou uplatňuje politiku vojenskej neutrality prostredníctvom neangažovanosti, a preto krajina nie je členom NATO, hoci je členom Partnerstva pre mier a niektorých aspektov PESCO. Írska ekonomika je vyspelá, pričom v okolí Dublinu sa nachádza jedno z hlavných európskych finančných centier. Patrí medzi desať najbohatších krajín sveta z hľadiska HDP aj HND na obyvateľa. Po vstupe do ES vláda krajiny zaviedla sériu liberálnych hospodárskych politík, ktoré pomohli zvýšiť hospodársky rast v rokoch 1995 až 2007, teda v období, ktoré sa dnes často označuje ako obdobie keltského tigra. Potom nasledovala recesia a zvrat v raste počas veľkej recesie, ktorú ešte zhoršilo prasknutie írskej bubliny na trhu s nehnuteľnosťami.
Dejiny V 3. storočí pred Kr. sa v Írsku usadili Kelti, ktorí v 5. storočí prijali kresťanstvo. V 9. a 10. storočí tu zakladali svoje osady Vikingovia. Koncom 12. storočia začali ostrov dobývať Angličania, celkom ho však ovládli až za Cromwella v polovici 17. storočia. Írska nezávislosť bola obnovená v roku 1922. V polovici 19. storočia bol v Írsku tzv. „zemiakový hladomor“. Štatistiky hovoria, že zomrelo vyše 1 000 000 ľudí.
Revolúcia a kroky k nezávislosti Hoci zákon dostal kráľovský súhlas a bol zapísaný do zbierky zákonov v roku 1914, jeho uplatňovanie bolo pozastavené až do prvej svetovej vojny, ktorá odvrátila hrozbu občianskej vojny v Írsku. Redmond a Írski národní dobrovoľníci podporovali Spojené kráľovstvo a jeho spojencov v nádeji, že sa im podarí zabezpečiť implementáciu zákona na konci vojny prostredníctvom zapojenia Írska do vojny. Do írskych plukov 10. (írskej) a 16. (írskej) divízie Novej britskej armády vstúpilo 175 000 mužov, zatiaľ čo unionisti vstúpili do 36. (ulsterskej) divízie.
Zvyšok írskych dobrovoľníkov, ktorí odmietli Redmonda a postavili sa proti akejkoľvek podpore Spojeného kráľovstva, začali spolu s Írskou občianskou armádou ozbrojené povstanie proti britskej nadvláde vo Veľkonočnom povstaní v roku 1916. To sa začalo 24. apríla 1916 vyhlásením nezávislosti. Po týždni ťažkých bojov, predovšetkým v Dubline, boli preživší povstalci nútení vzdať sa svojich pozícií. Väčšina z nich bola uväznená, pričom pätnásť zajatcov (vrátane väčšiny vodcov) bolo popravených ako zradcovia Spojeného kráľovstva. Medzi nimi bol aj Patrick Pearse, hlásateľ povstania, ktorý dal signál dobrovoľníkom na začatie povstania, ako aj James Connolly, socialista a zakladateľ odborov Industrial Workers of the World a írskeho i škótskeho labouristického hnutia. Tieto udalosti spolu s krízou brannej povinnosti v roku 1918 mali zásadný vplyv na zmenu verejnej mienky v Írsku, ktorá bola namierená proti britskej vláde.
V januári 1919, po parlamentných voľbách v decembri 1918, bolo zo 105 zvolených poslancov írskeho parlamentu (MP) 73 členov Sinn Féin, ktorí boli zvolení na základe platformy zdržania sa hlasovania v britskej Dolnej snemovni. V januári 1919 vytvorili írsky parlament s názvom Dáil Éireann. Tento prvý Dáil vydal vyhlásenie nezávislosti a vyhlásil Írsku republiku. Deklarácia bola najmä opakovaním vyhlásenia z roku 1916 s dodatočným ustanovením, že Írsko už nie je súčasťou Spojeného kráľovstva. Ministerstvo Dáil Éireann Írskej republiky vyslalo na Parížsku mierovú konferenciu v roku 1919 delegáciu pod vedením Ceann Comhairle (predseda rady alebo predseda Dáilu) Seána T. O'Kellyho, ktorá však nebola prijatá.
Po skončení vojny za nezávislosť a uzavretí prímeria v júli 1921 rokovali zástupcovia britskej vlády a piati írski delegáti zmluvy pod vedením Arthura Griffitha, Roberta Bartona a Michaela Collinsa v Londýne od 11. októbra do 6. decembra 1921 o anglo-írskej zmluve. Írski delegáti si zriadili sídlo na Hans Place v Knightsbridge a práve tu sa 5. decembra počas súkromných rokovaní rozhodlo o odporúčaní zmluvy Dáil Éireann. Druhý Dáil 7. januára 1922 ratifikoval zmluvu 64 hlasmi proti 57.
V súlade so zmluvou sa 6. decembra 1922 celý ostrov Írsko stal samosprávnym domíniom s názvom Írsky slobodný štát (Saorstát Éireann). Podľa ústavy Írskeho slobodného štátu mal parlament Severného Írska možnosť o mesiac neskôr vystúpiť z Írskeho slobodného štátu a vrátiť sa do Spojeného kráľovstva. Počas tohto obdobia sa právomoci parlamentu Írskeho slobodného štátu a Výkonnej rady Írskeho slobodného štátu nevzťahovali na Severné Írsko. Severné Írsko využilo svoje právo podľa zmluvy opustiť nové domínium a 8. decembra 1922 sa opäť pripojilo k Spojenému kráľovstvu. Urobilo tak podaním žiadosti kráľovi, v ktorej žiadalo, "aby sa právomoci parlamentu a vlády Írskeho slobodného štátu už nevzťahovali na Severné Írsko". Írsky slobodný štát bol konštitučnou monarchiou, ktorá mala spoločného monarchu so Spojeným kráľovstvom a ostatnými domíniami Britského spoločenstva národov. Krajina mala generálneho guvernéra (zastupujúceho monarchu), dvojkomorový parlament, kabinet nazývaný "Výkonná rada" a predsedu vlády nazývaného predseda Výkonnej rady.
Írska občianska vojna
Írska občianska vojna (jún 1922 - máj 1923) bola dôsledkom ratifikácie anglo-írskej zmluvy a vytvorenia Írskeho slobodného štátu. Protizmluvné strany na čele s Éamonom de Valerom namietali proti tomu, že prijatím zmluvy sa zrušila Írska republika z roku 1919, ktorej prisahali vernosť, a tvárou v tvár verejnej podpore dohody argumentovali, že "ľudia nemajú právo robiť zlo". Najviac im vadilo, že štát zostane súčasťou britského impéria a že členovia parlamentu slobodného štátu budú musieť zložiť prísahu, ktorú strana proti zmluve považovala za prísahu vernosti britskému kráľovi. Stúpenci zmluvy na čele s Michaelom Collinsom tvrdili, že zmluva neposkytuje "konečnú slobodu, o ktorú sa usilujú a ktorú rozvíjajú všetky národy, ale slobodu na jej dosiahnutie".
Na začiatku vojny sa Írska republikánska armáda (IRA) rozdelila na dva protichodné tábory: IRA podporujúcu zmluvu a IRA, ktorá bola proti zmluve. Prozmlúvna IRA sa rozpustila a pridala sa k novej Národnej armáde. Keďže však protizmluvná IRA nemala účinnú veliteľskú štruktúru a vzhľadom na defenzívnu taktiku prozmluvných síl počas celej vojny, Michael Collins a jeho prozmluvné sily dokázali vybudovať armádu s mnohými desiatkami tisíc veteránov prvej svetovej vojny z rozpustených írskych plukov britskej armády z roku 1922, ktorá bola schopná premôcť protizmluvné sily. Britské dodávky delostrelectva, lietadiel, guľometov a munície posilnili prozmluvné jednotky a hrozba návratu korunných vojsk do slobodného štátu odstránila akékoľvek pochybnosti o nevyhnutnosti presadzovania zmluvy. Nedostatok verejnej podpory protizmluvných síl (často nazývaných iregularisti) a odhodlanie vlády poraziť iregularistov významne prispeli k ich porážke.
Ústava Írska z roku 1937 Po celoštátnom plebiscite v júli 1937 vstúpila 29. decembra 1937 do platnosti nová írska ústava (Bunreacht na hÉireann). Tá nahradila ústavu Írskeho slobodného štátu a vyhlásila, že názov štátu je Éire alebo "Ireland" v anglickom jazyku. Články 2 a 3 ústavy síce definovali štátne územie ako celý ostrov, ale zároveň obmedzili jurisdikciu štátu na oblasť, ktorá bola Írskym slobodným štátom. Bývalá vláda Írskeho slobodného štátu zrušila úrad generálneho guvernéra v decembri 1936. Hoci ústava ustanovila úrad prezidenta Írska, otázka, či je Írsko republikou, zostala otvorená. Diplomati boli akreditovaní u kráľa, ale prezident vykonával všetky vnútorné funkcie hlavy štátu. Prezident napríklad udeľoval súhlas s novými zákonmi vlastnou autoritou bez toho, aby sa odvolával na kráľa Juraja VI., ktorý bol len "orgánom", čo bolo stanovené v zákone o štatúte.
Írsko zostalo počas druhej svetovej vojny neutrálne, pričom toto obdobie označovalo ako výnimočný stav. Status domínia Írska bol ukončený prijatím zákona The Republic of Ireland Act 1948, ktorý nadobudol účinnosť 18. apríla 1949 a vyhlásil, že štát je republikou. V tom čase vyhlásenie republiky ukončilo členstvo v Spoločenstve národov. Toto pravidlo sa zmenilo 10 dní po tom, ako sa Írsko vyhlásilo za republiku, a to Londýnskou deklaráciou z 28. apríla 1949. Írsko opätovne nepožiadalo o členstvo, keď sa pravidlá zmenili tak, aby umožnili republikám vstúpiť. Neskôr bol zákon o Írskej korune z roku 1542 v Írsku zrušený zákonom Statute Law Revision (Pre-Union Irish Statutes) Act 1962.
Nedávna história Írsko sa stalo členom Organizácie Spojených národov v decembri 1955 po tom, ako mu bolo členstvo odmietnuté z dôvodu jeho neutrálneho postoja počas druhej svetovej vojny a nepodpory spojeneckej kampane. V tom čase vstup do OSN zahŕňal záväzok použiť silu na odvrátenie agresie jedného štátu voči druhému, ak to OSN bude považovať za nevyhnutné.
V 50. rokoch 20. storočia sa v Írsku rozvinul záujem o členstvo v Európskych spoločenstvách (ES), pričom sa uvažovalo aj o členstve v Európskej zóne voľného obchodu. Keďže Spojené kráľovstvo malo v úmysle stať sa členom ES, Írsko požiadalo o členstvo v júli 1961 z dôvodu značných hospodárskych väzieb so Spojeným kráľovstvom. Zakladajúci členovia ES boli naďalej skeptickí, pokiaľ ide o hospodársku kapacitu Írska, jeho neutralitu a neatraktívnu protekcionistickú politiku. Mnohí írski ekonómovia a politici si uvedomovali, že je potrebná reforma hospodárskej politiky. Perspektíva členstva v ES sa stala pochybnou v roku 1963, keď francúzsky prezident generál Charles de Gaulle vyhlásil, že Francúzsko je proti vstupu Veľkej Británie, čo zastavilo rokovania so všetkými ostatnými kandidátskymi krajinami. V roku 1969 jeho nástupca Georges Pompidou nebol proti členstvu Británie a Írska. Začali sa rokovania a v roku 1972 bola podpísaná Zmluva o pristúpení. Neskôr v tom istom roku sa konalo referendum, ktoré potvrdilo vstup Írska do bloku, a Írsko nakoniec vstúpilo do ES ako členský štát 1. januára 1973.