Nacistické Nemecko (iné názvy: Tretia ríša (), Ríša, reich, Reich, rajch, od anšlusu Rakúska – a od 26. júna 1943 aj polooficiálne – Veľkonemecká ríša; oficiálny názov štátu znel po celý čas Nemecká ríša) je obdobie dejín Nemecka, v ktorom v Nemecku vládol národný socializmus (nacizmus), teda obdobie od začiatku roka 1933 do konca 2. svetovej vojny 8. mája 1945.
Adolf Hitler sa 30. januára 1933 dostal legálne k moci, keď bol dosadený do funkcie ríšskeho kancelára prezidentom vtedajšieho Nemecka Paulom von Hindenburgom. Na začiatku svojej vlády predsedal koaličnému kabinetu, ale pomerne skoro sa mu podarilo od vlády odstaviť tých členov kabinetu, ktorí neboli členmi nacistickej strany. Po uchopení moci sa podarilo nacistickému režimu opäť postaviť ekonomiku na nohy a ukončiť vysokú nezamestnanosť aj pomocou masových investícií do zbrojenia. Návrat ekonomickej prosperity viedol k nárastu popularity režimu medzi nemeckým obyvateľstvom, čo sa prejavilo oddanosťou Nemcov svojej vláde.
Opozícia z radov liberálov, socialistov a komunistov však bola tvrdo potláčaná tajnou štátnou políciou Gestapo pod patronátom Heinricha Himmlera. Nacistická strana postupne ovládla súdy, miestne vlády a všetky občianske organizácie okrem protestantských a katolíckych.Evans, Richard J.The Third Reich in Power(2005) Ch 1. Verejnú mienku v Ríši utváralo ministerstvo propagandy vedené Jozefom Goebbelsom, ktorý na to využíval masmédiá, film a Hitlerove prejavy. Štátny aparát sa snažil vykresliť Hitlera ako vodcu nemeckého ľudu (Führer), ktorý nakoniec mal v rukách takú výkonnú moc akú si želal.
Na začiatku existencie nacistického Nemecka zaujal Hitler zahraničnú politiku zastrašovania a vydierania, keď vznášal zdanlivo odôvodnené požiadavky na svojich susedov, ktorým sa v prípade ich nesplnenia vyhrážal vojnou. Keď sa ho pokúsili jeho protivníci upokojiť ústupkami, prijal ich a zameral sa zas na ďalšiu oblasť. Týmto postupom sa mu podarilo získať značné územie bez toho, aby to viedlo k vojne ako v prípade Mníchovskej dohody a postúpenia českého pohraničia Nemecku v roku 1938. Agresívna politika Nemecka viedla k tomu, že Nemecko vypovedalo Versaillskú zmluvu a od roku 1935 sa začalo znovu vyzbrojovať. V tom istom roku pripojilo k Nemecku späť Sársko, o rok neskôr Porýnie.
Od vypuknutia občianskej vojny v Španielsku v lete 1936 vojensky podporovalo generála Franca, ktorý sa v priebehu vojny stal hlavným vodcom španielskych nacionalistov (frankistov). Na strane frankistov bolo aj fašistické Taliansko a na strane republikánov od októbra 1936 ZSSR a Mexiko. Na jeseň 1936 vytvorilo spojenectvo s fašistickým Talianskom pod vládou Benita Mussoliniho a s Japonskom nazvané Os Berlín-Rím-Tokio. V roku 1938 anketovalo Rakúsko a obsadilo po mníchovskej dohode (platnej od 29. septembra 1938) Sudety a po rozbití ČSR neskôr aj zvyšok Česka. Neustále rastúce územné nároky vyvrcholili 1. septembra 1939 inváziou do Poľska, načo Francúzsko a Spojené kráľovstvo vyhlásili nacistickému Nemecku vojnu, čím oficiálne začala druhá svetová vojna. Leitz, Christian (2004). Nazi Foreign Policy, 1933-1941: the Road to Global WarFlynn, M. J. First Strike: Preemptive War in Modern History (2008) s. 105.
Počas vojny sa nacistickému Nemecku podarilo obsadiť veľkú časť Európy od Francúzska až takmer po Moskvu vo vtedajšom Sovietskom zväze, ďalej od Nórska na severe až po rozsiahle púštne oblasti v severnej Afrike na juhu. Na väčšine okupovaných území sa nacisti pokúsili zaviesť „nový nacionálno-socialistický poriadok“. Povinnosti predstaviteľov štátu vyplývajúce zo všeobecných právnym zásad boli nahradené osobnou zodpovednosťou, ktorá potvrdená „prísahou vodcovi“. Národný antisemitizmus a rasizmus boli ústrednými zložkami nacistickej ideológie. Začalo dochádzať k masovým perzekúciám nenemeckého obyvateľstva, vyvražďovaniu a plánovanej genocíde Slovanov, Rómov a Židov (holokaust – šoa). Počas obdobia existencie nacistického Nemecka (12 rokov) zomreli milióny ľudí. V priebehu vojny sa však začala situácia na fronte obracať v neprospech Nemecka, čo v konečnom dôsledku viedlo k jeho porážke. Adolf Hitler spáchal 30. apríla 1945 krátko pred obsadením jeho veliteľského bunkra samovraždu. Druhá svetová vojna v Európe skončila 8. mája 1945 bezpodmienečnou kapituláciou Nemecka Sovietskemu zväzu a západným Spojencom. V roku 1939 mala Nemecká ríša 364 097 km2 a asi 79,5 milióna obyvateľov. Počas vojny sa obsadzovaním okolitých krajín jej územie rozšírilo na 553 625 km2 a počet obyvateľov zvýšil na 116 miliónov. Pracovnú silu krajiny na začiatku vojny tvorilo 24,5 milióna ľudíAxelrod, A., Encyclopedia of World War II. Facts On File, Inc., New York, 2007, s. 381-384. V septembri 1944 to bolo 28,4 milióna Nemcov a ďalších 7,1 až 7,5 milióna ľudí zo zahraničiaPanthaki, N., Tucker, S. C., Germany, Home Front. in Tucker, S. C., World War II. A Student Encyclopedia. Abc-Clio, Inc., Santa Barbara, 2005, s. 500-503 (5,3 nútene pracujúcich civilistov a 1,8 milióna vojnových zajatcov).
O názve Tretia ríša ako takom pozri článok Tretia ríša (propagandistický pojem), ktorý mal názvom pripomínať Svätú ríšu rímsku, ktorá existovala do roku 1806.
Nástup k moci left|thumb|Rozsah Nemecka tesne pred druhou svetovou vojnou. thumb|Územné členenie Nemecka v roku 1944 Nacistické Nemecko vyrástlo na základoch národného poníženia, hanby a hnevu vychádzajúcich zo znenia Versaillskej zmluvy z roku 1919, ktorú Nemecku vnútili víťazné mocnosti po prvej svetovej vojne.Ferdinand, Czernin. Versailles, 1919: The Forces, Events and Personalities that Shaped the Treaty (1964) Táto zmluva vnucovala Nemcom zodpovednosť za rozpútanie vojny, trvalú stratu či demilitarizáciu niektorých území; nutnosť platiť reparácie v peniazoch a v tovare a zredukovanie početného stavu armády. Nemecko prišlo o všetky zámorské kolónie. Časť Nemecka známa ako Porýnie na hraniciach s Francúzskom bola demilitarizovaná a Nemecku bolo zakázané mať v nej vojská či vojenské zariadenia. Medzi ďalšie príčiny nárastu popularity nacistickej ideológie patrili nárast nacionalizmu v nemeckom obyvateľstve a myšlienky na vybudovanie „Veľkonemeckej ríše“, občianske nepokoje a komunistické puče, hyperinflácia vo Weimarskej republike a celosvetová hospodárska kríza prebiehajúca v 30. rokoch 20. storočia. Všetky tieto dôsledky viedli k tomu, že voliči frustrovaní prácou politických strán začali čoraz viac voliť strany na ľavom či pravom okraji politického spektra - extrémistov, vrátane Národnosocialistickej nemeckej robotníckej strany (NSDAP).
Nacisti sľubovali silnú, autoritatívnu vládu namiesto neefektívnych parlamentných republikánov, občiansky mier, socializmus, radikálnu ekonomickú politiku (najmä plnú zamestnanosť), navrátenie tradičných hodnôt a hrdosti a rasovú čistotu, čiastočne dosiahnutú represiami proti Židom a marxistom. To všetko v mene národnej jednoty a solidarity namiesto rozdrobenej demokratickej spoločnosti. Vystupovali za znovuvyzbrojenie Nemecka, odmietnutie reparácií a opätovné obsadenie stratených území. Nacisti propagovali aj názor, že Versaillská zmluva bola zrada spôsobená liberálnou demokraciou Weimarskej republiky, ktorá pripravila Nemecko o národnú hrdosť v dôsledku konšpirácie Židov, ktorej úlohou bolo docieliť národnú nejednotnosť a otrávenie nemeckej krvi. "Der Führer an das deutsche Volk 22. Juni 1941, "in Philipp Bouhler (ed.), Der großdeutsche Freiheitskampf. Reden Adolf Hitlers, Vol 3 (Munich: Franz Eher, 1942), s. 51-61. Na tento cieľ využívala nacistická propaganda Dolchstoßlegende, ktorá hlásala, že prvú svetovú vojnu neprehrala nemecká armáda, ale že porážka bola spôsobená zradou civilistov v zázemí.
Medzi rokmi 1925 až do 30. rokov 20. storočia sa nemecká vláda zmenila z demokratickej na de facto konzervatívno-nacionalistickú autoritatívnu vládu pod vedením vojnového hrdinu z prvej svetovej vojny Paula von Hindenburga, ktorému sa nepáčil liberálno-demokratický štát Weimarskej republiky a ktorý chcel z Nemecka vytvoriť autoritatívny štát.Fulbrook, Mary, The Divided Nation: A History of Germany, 1918-1990 (1992) a. 45. Prirodzeným spojencom Hindenburga na vytvorenie autoritatívnej vlády bola Nemecká národno-ľudová strana (Deutschnationale Volkspartei, DNVP), ktorá zastávala pozíciu nacionalistov, ale po roku 1929 vplyvom nastupujúcej ekonomickej krízy začala čeliť odlivu mladých a viac radikálnych sympatizantov k myšlienke revolúcie zosobňovanej NSDAP. Táto strana taktiež slúžila ako protiváha narastajúcej popularite komunizmu v Nemecku. Okrem toho stredoví politici strácali podporu, keďže voliči prechádzali k extrémnej ľavici alebo pravici, čo ešte viac sťažovalo vytvorenie väčšinovej vlády v parlamente.
náhled|Adolf Hitler a Rudolf Hess vo Weimari na fotografii z roku 1930 V roku 1928 prebehli v Nemecku spolkové voľby, ktoré nasledovali po zlepšení situácie po hyperinflácii z obdobia medzi rokmi 1922 až 1923, v ktorých nacisti získali iba 12 kresiel, t.j. 1,9 % poslaneckých mandátov. O dva roky neskôr v spolkových voľbách vyhlásených po rezignácii kancelára Heinricha Bruninga 14. septembra 1930 a krachu akciových trhov v USA dostali nacisti už 6 400 000 hlasov (17,5 %), čo im zabezpečilo 107 poslaneckých mandátov, čím sa NSDAP stala druhou najsilnejšou stranou v Reichstagu. O dva roky neskôr prebehli v júli ďalšie spolkové voľby, v ktorých nacisti získali 230 kresiel, čím sa stali najpočetnejšou politickou stranou pôsobiacou v Reichstagu. Prezident Hindenburg sa zdráhal odovzdať moc do rúk Hitlera, no predchádzajúci kancelár Franz von Papen uzavrel s Hitlerom dohodu medzi NSDAP a DNVP, ktorá umožnila Hitlerovi stať sa ríšskym kancelárom. 30. januára 1933 vymenoval Hindenburg Hitlera za kancelára Nemecka po tom, čo skončila neúspechom snaha generála Kurta von Schleichera o vytvorenie stabilnej vlády. Hitler začal na Hindenburga vyvíjať nátlak cez jeho syna Oskara von Hindenburga a intrigy s Papenom, ktorý sledoval svoje vlastné záujmy. Von Papen predpokladal, že ako vicekancelár udrží nacistov ako menšiu a slabšiu časť vlády, a že bude schopný kontrolovať Hitlera. Tento stav bol spôsobený tým, že aj keď NSDAP vyhrala oboje voľby v roku 1932, nikdy nezískala väčšinu, ktorá by jej umožnila samostatnú vládu a ani vládu v spojení s DNVP.
Upevňovanie moci
Zglajchšaltovanie (nacifikácia) Hitlerovým nástupom k moci začala etapa národnosocialistického uchopenia moci. Už 28. februára 1933 bolo po požiari budovy Ríšskeho snemu, z ktorého Hitler obvinil komunistov, vydané nariadenie, ktorým boli zrušené základné ľudské práva obsiahnuté vo Weimarskej ústave. Komunistická agitácia bola zakázaná a komunistická strana bola onedlho postavená mimo zákon.
Okolo 10 000 sociálnych demokratov a komunistov bola zatknutých a uväznených. Veľa zo zadržaných bolo popravených. Na základe Zmocňovacieho zákona z marca toho istého roku prevzala vláda všetku politickú moc. Zmocňovacím zákonom Hitler legálnym spôsobom nastolil nacistickú totalitnú diktatúru.
Zásadným krokom na ceste Nemecka k premene na totalitný štát bolo zglajchšaltovanie (usmernenie do jednotného) celého politického a administratívneho aparátu a všetkých oblastí hospodárskeho, sociálneho a kultúrneho života. Všetky ostatné politické strany sa buď zlúčili s NSDAP, alebo boli zakázané. Rovnaký osud stihol aj odbory a rôzne profesijné organizácie. 7. apríla 1934 boli prijaté prísne protižidovské zákony, ktoré zakazovali všetkým neárijcom vykonávať verejné funkcie.
Veľkým problémom pre Hitlera boli SA – paramilitaristická organizácia NSDAP. Vodca SA, Ernst Röhm, túžil začleniť svoje SA do radov Reichswehru a stať sa jeho veliteľom. To však narušilo Hitlerove zámery. 30. júna 1934 preto Hitler nariadil Röhma a jeho podriadených zatknúť a bez súdu popraviť. Táto udalosť vstúpila do dejín ako „Noc dlhých nožov“.