R. E. M. bola americká rocková skupina z Athens v štáte Georgia. Spevák Michael Stipe, gitarista Peter Buck, basgitarista Mike Mills a bubeník Bill Berry ju založili v roku 1980. Prvotný záujem si R. E. M., jedna z najpopulárnejších alternatívnych rockových kapiel, vyslúžila vďaka Buckovmu zvučnému gitarovému štýlu plnému arpegií a Stipeovmu zastretému spevu. Prvý singel, Radio Free Europe, vydali v roku 1981 cez nezávislé vydavateľstvo Hib-Tone. V roku 1982 nasledovala EP Chronic Town, prvá nahrávka vo vydavateľstve I.R.S. Records. V roku 1983 vydali kritikmi uznávaný album Murmur a v nasledujúcich rokoch si budovali reputáciu prostredníctvom ďalších nahrávok, neustáleho koncertovania a podpore od univerzitného rádia. Po úspešných rokoch v undergrounde dosiahli v roku 1987 singlom The One I Love aj mainstreamový úspech. V roku 1988 uzavreli zmluvu s Warner Bros. Records a počas koncertovania v obrovských štadiónoch po celom svete hájili politické a environmentálne záujmy.
Začiatkom 90-tych rokov, keď zaznamenal alternatívny rock obrovský mainstreamový úspech, ich kapely ako Nirvana a Pavement vnímali ako priekopníkov žánru. V tom čase vydali R.E.M dve z komerčne najúspešnejších nahrávok, vďaka ktorým si okamžite zabezpečili slávu na celom svete, Out of Time (1991) a Automatic for the People (1992). V nahrávkach sa odklonili od svojho zaužívaného zvuku. Album Monster z roku 1994 predstavoval návrat k rockovejšiemu zvuku, no úspech kapely neutíchal. Na podporu albumu sa vydali na prvé turné za šesť rokov. Zmarili ho však zdravotné problémy troch z členov. V roku 1996 uzavreli s Warner Bros. novú zmluvu, na 80 miliónov amerických dolárov, čo bola najdrahšia nahrávacia zmluva v histórii. Album New Adventures in Hi-Fi z roku 1996 mal síce úspech u kritikov, no komerčne si nepočínal tak dobre ako sa očakávalo. V ďalšom roku odišiel Bill Berry zo skupiny. Buck, Mills a Stipe pokračovali ako trio, uskutočnili zmeny v hudobnom štýle a sprevádzaní zmesou kritického a komerčného úspechu pokračovali v kariére aj v nasledujúcom desaťročí. V roku 2007 ich uviedli do Rockenrolovej siene slávy. R.E.M. sa v priateľskom duchu rozišli v septembri 2011, čo ohlásili na svojej internetovej stránke.
História Vznik: 1980 – 1981
Michael Stipe sa s Peterom Buckom zoznámil v januári 1980 v athenskom obchode s platňami, kde Buck pracoval. Prišli na to, že majú rovnaký hudobný vkus, najmä čo sa týka punk rocku a protopunkových umelcov ako Patti Smith, Television a The Velvet Underground. Stipe povedal: „Ukázalo sa, že som si kupoval všetky platne, ktoré si (Buck) odkladal pre seba.“ Stipe s Buckom na Georgijskej univerzite čoskoro stretli Mikea Millsa a Billa Berryho, ktorí spolu hrali už od stredoškolských čias. Štvorica sa rozhodla spolupracovať na niekoľkých piesňach. Neskôr sa Stipe vyjadril, že „za tým nebol žiadny veľký plán.“ Ešte nepomenovaná kapela skúšala spolu niekoľko mesiacov a prvý koncert odohrala 5. apríla 1980 na kamarátovej narodeninovej oslave v episkopálnom kostole v Athens. Po zvážení názvov ako Twisted Kites, Cans of Piss a Negro Wives sa zhodli na názve R.E.M., ktorý Stipe náhodne vybral zo slovníka.
Členovia skupiny nakoniec zanechali štúdiá, aby sa mohli plne sústrediť na rozvoj skupiny. Manažérom sa im stal Jefferson Holt, predavač z obchodu s platňami, ktorý bol z vystúpenia R.E.M. v jeho rodnom meste Chapel Hill v Severnej Karolíne taký unesený, až sa presťahoval do Athens. V Athens a okolí zaznamenala skupina takmer okamžitý úspech. Na vystúpenia lákala stále viac ľudí, čo vyvolalo rozhorčenie u athenskej hudobnej scény. V priebehu nasledujúceho roku a pol koncertovali R.E.M. po Spojených štátoch. Uskutočniť turné bolo v tom čase náročné, keďže zatiaľ neexistoval koncertný okruh pre alternatívne rockové skupiny. Presúvali sa v starej modrej dodávke s Holtom za volantom a členovia mali na jedlo 2 doláre denne.
V lete 1981 nahrali R.E.M. v nahrávacom štúdiu Drive-In Studios producenta Mitcha Eastera vo Winston-Saleme v Severnej Karolíne svoj prvý singel, Radio Free Europe. Vydali ho cez miestne nezávislé vydavateľstvo Hib-Tone s počiatočným počtom tisíc kópií. Rozpredali sa rýchlo, no aj napriek limitovanému vydaniu zožal singel uznanie u kritikov a The New York Times ho zaradil medzi desiatku najlepších singlov roka.
I.R.S. Records a kultový úspech: 1982 – 1986
S Mitchom Easterom nahrali v októbri 1981 EP Chronic Town a chystali sa ju vydať v novom nezávislom vydavateľstve Dasht Hopes. Demonahrávka z prvého nahrávania s Easterom, ktorá bola v obehu už celé mesiace, sa však ocitla v rukách I.R.S. Records. V prospech tohto vydavateľstva odmietla kapela preddavky od vydavateľstva RCA Records, s ktorým uzavrela zmluvu v máji 1982. Chronic Town, prvú celoamerickú nahrávku, vydalo I.R.S. v auguste toho istého roka. V kladnej recenzii NME bol vyzdvihnutý tajomný ráz piesní a končila sa slovami: „R.E.M. znejú pravdivo a je skvelé počuť niečo také nenútené a rafinované.“
Za producenta debutového albumu zvolili I.R.S Stephena Haguea. Skupina však nesúhlasila s Hagueovým lipnutím na technickej dokonalosti, a tak požiadala vydavateľstvo, aby jej dovolilo nahrávať s Easterom. I.R.S. pristúpilo na „skúšobné“ nahrávanie, povolilo skupine návrat od Severnej Karolíny a nahratie piesne Pilgrimage s Easterom a jeho kolegom, producentom Donom Dixonom. Po vypočutí nahrávky umožnili skupine nahrať s Dixonom a Easterom celý album. Zlá skúsenosť s Hagueom primäla skupinu nahrávať formou odmietania. Aby svojej hudbe dodali nadčasový šmrnc, odmietali rockové klišé, akými sú gitarové sóla a syntetizátory obľúbené v danej dobe. Hotový album, Murmur, sa po vydaní v roku 1983 stretol s nadšením kritiky. Časopis Rolling Stone ho označil za album roka a v albumovom rebríčku Billboard sa umiestnil na 36. mieste. Hlavný singel, nanovo nahratá pieseň Radio Free Europe, dosiahla v roku 1983 78. miesto singlového rebríčka Billboard. Napriek kladným reakciám sa z albumu Murmur predalo len 200 000 kópií, čo podľa Jaya Boberga z I.R.S. nesplnilo očakávania.
Prvé celonárodné televízne vystúpenie odohrali v októbri 1983 v relácii Late Night with David Letterman. Zaznela v nej dovtedy nepomenovanú pieseň, ktorú neskôr nazvali So. Central Rain (I'm Sorry). Tá sa stala prvým singlom z druhého albumu, Reckoning (1984). Aj pri tomto albume spolupracovali s Easterom a Dixonom a u kritikov si opäť vyslúžili uznanie. Podľa Matta Snowa z NME Reckoning „dokazuje, že R.E.M sú jednou z najstrhujúcejších kapiel na svete“. Napriek tomu, že sa v americkom albumovom rebríčku vyšvihol až na 27. miesto (čo bolo pre kapelu zo žánru college rock v tom čase neobvykle vysoké umiestnenie), slabá hranosť a predajnosť v zámorí spôsobili, že sa v Spojenom kráľovstve nedostal vyššie ako na 91. miesto.
V treťom albume, Fables of the Reconstruction (1985), sa R.E.M vydali novým smerom. Na nahrávanie v Anglicku si namiesto Dixona a Eastera vybrali producenta Joea Boyda, ktorý mal za sebou spoluprácu s Fairport Convention a Nickom Drakom. Nahrávanie sa im zdalo nečakane náročné a mali zlú náladu pre chladné zimné počasie a zlé jedlo. Kapela sa vtedy takmer rozpadla. Pochmúrna nálada z nahrávania sa nakoniec preniesla aj do albumu. V textoch vytváral Stipe príbehy v štýle južanskej mytológie (Southern Mythology). V rozhovore z roku 1985 uviedol, že ho inšpirovala „predstava starcov, ktorí sedia okolo ohňa a rozprávajú... legendy a povesti svojim vnúčatám“. Fables of the Reconstruction nezaznamenal v Európe úspech a od kritikov sa dočkal zmiešaných reakcií. Niektorí ho totiž označovali za pochmúrny a nekvalitne nahratý. Mainstreamové rádiá ho, podobne ako predošlé nahrávky, zväčša odignorovali a predstaviteľov I.R.S. začal znechucovať nezáujem skupiny o dosiahnutie mainstreamového úspech.
Na tvorbu štvrtého albumu si R.E.M. najali Dona Gehmana, producenta Johna Mellencampa. Výsledkom bol album Lifes Rich Pageant (1986). Dominantným bol na ňom Stipov spev. V rozhovore pre Chicago Tribute Peter Buck povedal: “Michael sa neustále zlepšuje v tom, čo robí a naberá tiež na sebadôvere. Myslím, že sa to odzrkadľuje aj v jeho hlase." Album sa predával oveľa lepšie ako Fables of the Reconstruction a dostal sa na 21. miesto v rebríčku Billboard. Singel Fall on Me sa dočkal podpory komerčných rádií a skupina dostala za predaj 500 000 kópií prvú zlatú platňu. R.E.M. si udržiavali podporu amerických univerzitných rádií, ale začali sa presadzovať aj v mainstreamových formátoch. Stále im však chýbalo umiestnenie v rádiách z kategórie Top 40. Po úspechu Lifes Rich Pageant vydalo I.R.S Dead Letter Office, kompiláciu piesní, ktoré skupina nahrala pri tvorbe albumu. Mnohé z nich vyšli ako B-strany alebo sa predtým vydania nedočkali. Krátko nato dalo I.R.S. dokopy zbierku hudobných videí (okrem Wolves, Lower) a vznikol tak film Succumbs.
Prelom: 1987 – 1990 Don Gehman sa na produkovaní piateho albumu podieľať nemohol, preto na prácu navrhol Scotta Litta. Ten produkoval ďalších 5 albumov skupiny. V textoch piesní z albumu Document (1987) Stipe otvorene vyjadril politické stanoviská. Najzjavnejšie je to v piesňach Welcome to the Occupation a Exhuming McCarthy, v ktorých reagoval na konzervatívne politické ovzdušie 80-tych rokov, kedy bol prezidentom Ronald Reagan. V recenzii pre The New York Times Jon Pareles napísal: „Document je trúfalý a vzdorovitý. Ak sú R.E.M. na pokraji prechodu od kultového statusu k masovej popularite, album dokazuje, že sa k nej prepracujú po svojom.“ Document sa stal prelomovým albumom R.E.M. a singel The One I Love sa umiestnil v Top 20-ke v Spojených štátoch, Spojenom kráľovstve a v Kanade. Do januára 1988 sa skupine po prvýkrát podarilo predať milión kópií. Vo svetle prelomového úspechu označil časopis Rolling Stone na titulke v roku 1987 skupinu R.E.M. za najlepšiu americkú rockovú skupinu.
Znechutení nízkym predajom v zámorí opustili po vypršaní zmluvy vydavateľstvo I.R.S. a prešli do Warner Bros. Records. Iné vydavateľstvá im síce ponúkali viac peňazí, no pre Warner Bros. sa rozhodli kvôli prísľubu úplnej tvorivej slobody (údajne za 6-12 miliónov dolárov). I.R.S. vydali v roku 1988 výberovku Eponymous (vytvorenú s prispením skupiny), aby tak využili to, čo im zo spolupráce so skupinou ešte ostalo. Debutový album vo Warner Bros., Green, nahrali v roku 1988 v Nashville v štáte Tennessee a hudobne na ňom experimentovali. Zahŕňal rozmanitú škálu piesní od optimistickej skladby Stand (úspešnej v Spojených štátoch), až po politické a rockovejšie kúsky ako Orange Crush a World Leader Pretend, v ktorých sa zamerali na Vietnamskú a Studenú vojnu. Z albumu Green predali celkovo 4 milióny kópií. Album predstavovali na ich najväčšom a vizuálne najpremyslenejšom turné. Využili počas neho zadnú projekciu a umelecké filmy. Po skončení turné k albumu Green sa členovia kapely rozhodli pre ročnú prestávku, vôbec prvú dlhšiu od vzniku kapely. V roku 1990 vydalo Warner Bros. kompiláciu hudobných videí z albumov Document a Green s názvom Pop Screen. O niekoľko mesiacov ju nasledoval film Tourfilm so zábermi zo živých vystúpení na Green World Tour.