Avarský kaganát bol štátny útvar v strednej Európe (presnejšie v Panónskej panve) existujúci ako samostatný celok zhruba od roku 567 do roku 803 a ďalej ako subjekt franskej moci minimálne do roku 822.
Pôvod Avarov (Varchitov, Obrov, Abarov, Pseudo-Avarov) je nejasný. Pravdepodobne šlo o kmeň mongolského alebo turkického pôvodu, objavujú sa i názory, že ide o príbuzný kmeň Hunov. Kultúrne sú Avari blízki turkickým kmeňom, na rozdiel od iných nomádskych kmeňov bolo etnikum vyspelejšie, pravdepodobne pre perzsko-čínsky vplyv v počiatkoch jeho existencie. Okrem panónskych Avarov dodnes existujú ešte kaukazskí Avari , ktorí sa však od panónskych Avarov jazykovo líšia.
Podľa správ Modrých Turkov (Turkutov) odoslaných Byzantskej ríši pochádzali Avari z kmeňov War a Chun a tvorili súčasť Hefthalitského chanátu Bielych Hunov. Táto teória tak Avarom priznáva aspoň čiastočný indoeurópsky pôvod. Iné teórie hovoria o ich príslušenstve k blízkemu Žužanskému chanátu.
Avarský kmeňový zväz tvorilo viacero kmeňov, medzi nimi i iné menšie kmene iného než avarského pôvodu. K nim patrili napríklad turkicko-bulharskí Oghurovia, Utigurovia či Kutrigurovia. Spolu s Avarmi putovali a žili i ďalšie etniká, medzi nimi i Slovania (Anti), či ugrofínske kmene. V Panónii zase Avari stretli upadajúcich Gepidov.
Do Európy, na Kaukaz sa Avari dostali niekedy okolo roku 557 / 558. Vtedy šlo ešte o pomerne slabý kmeň, ktorý však rýchlo rástol na sile a počtoch. Už spočiatku sa Avari stali spojencami Byzantskej ríše, ktorá ich podobne ako iné kmene využívala na zaistenie svojich hraníc tým, že im vyplácala tribút. V 6. storočí Avari postupne obsadili Panóniu. Úplnými pánmi územia sa stali po tom, čo si ich okolo roku 567 na pomoc proti Gepidom povolal kmeň Longobardov. Avari Longobardom radi pomohli, avšak nakoniec boli sami prinútení Strednú Európu opustiť. V tomto období vznikol stálejší štátny útvar Avarov - Avarský kaganát.
V nasledujúcom období Avari pravidelne plienili byzantské, slovanské a franské územia a striedavo udržiavali s jednotlivými krajinami spojenectvá. V siedmom storočí Avari dvakrát spolu so Slovanmi zaútočili na dve v tom čase najvýznamnejšie byzantské mestá Solún a Konštantínopol. Nebezpečným sa ukázalo byť najmä druhé obliehanie v roku 626, ktoré Avari viedli v spolupráci s Peržanmi. Po neúspechu konštatinopolskej misie avarská moc na čas upadla, čo využil franský kupec Samo a na čele Slovanov na území západnej Panónie získal pre miestne kmene od Avarov nezávislosť. V tomto období sa avarský kmeňový zväz rozštiepil, pre odchod Bulharov (Kutrigurov), ktorí prehrali občiansku vojnu a nezískali kaganský titul.
Po smrti slovanského vládcu Sama Avari znovu získali nadvládu nad západnou Panóniou, avšak v siedmom storočí sa stále viac a viac vyhrocovali vzťahy s Frankami, ktorí Avarov nakoniec vo viacerých výpravách porazili. Významnú ranu Avarom v roku 805 uštedril prvý západný cisár Karol Veľký. V nasledujúcom už nemožno hovoriť o plne samostatnom avarskom panstve. Ku koncu existencie kaganátu vrchní predstavitelia ríše prijali krst. Posledná zmienka o Avaroch pochádza z roku 822, kedy sa ich poslovia zúčastnili snemu vo Frankfurte. Nie je zrejmé, kedy kaganát naozaj zanikol, ani čo presne sa stalo s Avarmi, pravdepodobné je, že sa asimilovali s miestnym slovanským a od 10. storočia i maďarským obyvateľstvom. Objavujú sa názory, že Avari mohli byť predkami uhorských Sikulov. Najvýznamnejšími pamiatkami po Avaroch sú pohrebiská.
Dejiny kaganátu
Pôvod Avarov a príchod do Európy a rané obdobie kaganátu alt=|vľavo|náhľad|Pravlasť Avarov - Heftalitská ríša/Žuanžuan náhľad|Samova ríša náhľad|Avarská zlatá miska z Albánie alt=|vľavo|náhľad|Avari a Slovania na Balkáne alt=|náhľad|Balkán v 6. a 7. storočí Do Európy Avari prišli okolo roku 557. Pôvodne ich kmeňový zväz nebol príliš silný, avšak čoskoro sa v Zakaukazsku rozrástol o viaceré nomádske kmene. Medzi nimi napríklad turkickí Oghurovia, Utigurovia či bulharskí Kutrigurovia.
Už v roku 558 Avari naviazali kontakt s byzantským cisárom Justiniánom I., ktorý poslov bohato obdaroval a uzavrel s nimi spojenectvo a povolil im osídliť Malú Skýtiu (horné Čiernomorie). Zároveň sa dohodli na tom, že Byzancia bude Avarom platiť tribút a Avari na oplátku budú chrániť byzantské pohraničie pred Antmi (byzantské označenie pre raných Slovanov).
Po tom, čo v roku 567 vypukla posledná longobardsko-gepidská vojna si longobardský kráľ Albouin povolal na pomoc Avarov, ktorí boli usadení v dolnom toku Dunaja. Tí Longobardom pomohli Gepidov poraziť, no už v nasledujúcom roku z Panónie odišli i Longobardi, ktorí neboli spokojní s vrtkavým avarským susedom. Longobardi si následne založili panstvo v Taliansku. Do západnej Panónie vďaka mocenskému vláknu prenikli noví Slovania, centrálne pláne obsadili avarské kmene a ich spojenci, medzi nimi i slovanskí Dudlebi.
Avari sa pre Slovanov ukázali nielen negatívne ale i ako šťastný element, pretože vďaka ich vpádu do Panónie sa umožnila i ich ďalšia expanzia. Okolo roku 578 sa avarský kagan snažil podrobiť a začleniť do vojska slovanské kmene v Sedmohradsku, čo sa mu však hneď nepodarilo. V nasledujúcom období tieto kmene viackrát plienili Byzantskú ríšu a Avari sa k nim ochotne pridali, ba v roku 582 dobyli i Sirmium. Do roku 602 si Avari podľa Simokatta konečne podrobili i celý podunajský antský (slovanský) kmeňový zväz a práve v tomto období sa slovanské kmene usídľujú i v Alpách, kde s avarskou pomocou porážajú bavorského kráľa Tassila I. a plienia Durínsko. V roku 602 zase s Longobardami vyplienili byzantské krajiny v okolí Istrie.
Slovanské povstanie a Samo alt=|vľavo|náhľad| Avarské nálezy z Maďarska alt=|vľavo|náhľad|Hroty avarských šípov, 7.- 8. stor., Maďarsko
Slovania už od počiatku kaganátu tvorili významný prvok Avarskej ríše. Niektoré kmene ako Dudlebovia, či kmene v Byzantskej ríši boli avarskými spojencami, iné kmene, najmä pra-Moravania, pra-Slovieni, či Karantánci v okolí Álp boli voči Avarom v podriadenom postavení a svoju pozíciu veľmi zle znášali. Preto okolo roku 623 v západnej časti kaganátu vypuklo slovanské povstanie, na ktorého čelo Slovania postavili franského kupca Sama. Urobili tak pravdepodobne preto, že vyvýšenie niektorého slovanského vodcu by medzi kmene prinieslo sváry. Fredegarova kronika situáciu popísala nasledovne:
Západní Slovania Avarov porazili a dočasne v okolí Dunaja vytvorili nadkmeňový slovanský zväz - tzv. Samovu ríšu, ku ktorému sa pridali i ďalšie slovanské kmene (knieža Dervan a jeho Lužickí Srbi (vtedy nazývaní Bieli Srbi), Karantánci,...). Slovanská ríša následne dokázala uhájiť svoju samostatnosť ako proti Avarom, tak i proti Frankom, avšak po Samovej smrti niekedy v rokoch 658/659 zanikla. Jediným zdrojom z ktorého sa o nej dozvedáme je Fredegarova kronika.
Avarsko-byzantské vojny
Avari a Byzantská ríša boli za vlády Justiniána I. pôvodne spojencami. Po Justiniánovej smrti však jeho nástupca Justín II., ktorý potreboval peniaze na boj s Peržanmi odmietol platiť Avarom tribút. Avari boli v tom období ešte slabí, začali však plieniť franské územia a po tom, čo obsadili Panóniu začali útočiť aj na byzantské územia. Dlhodobý život v byzantskom pohraničí postupne viedol k viacerým stretom, ktoré zväčša skončili zmluvou o navýšení byzantského tribútu Avarom.
Celkovo spolu Avari a Byzancia viedli viacero vojen (578 – 582, 592 – 602, 610, 619, 623, 626).
Spolu s Avarmi proti Byzancii bojovali i balkánske slovanské kmene. Prvou výpravou, kde kmene spolu bojovali bolo pravdepodobne dobytie Sirmia. Už v šiestom storočí spolu kmene plienili i hlboké byzantské územie (Thesáliu), dvakrát dokonca obľahli významné mesto Solún. Celé deväťdesiate roky 6. storočia sa niesli v znamení bojov medzi Avarmi a Byzanciou, Avarom sa dokonca podarilo preniknúť a vyplieniť okolie Konštantínopola. V roku 614 obsadili Avari centrum byzantskej Dalmácie SalonuAvaři. In: a umožnili Slovanom osídliť územie od Álp až po Peloponéz. Pravdepodobne najvýznamnejším a najnebezpečnejším z pohľadu Byzancie však bolo druhé obliehanie Konštantínopolu v roku 626, ktoré Avari koordinovali spolu s perzskou inváziou do Byzancie. Fredegarova kronika slovansko-avarské spojenectvo popísuje nasledovne: náhľad|Avari plieniaci BalkánK. Mandrović (1885)
Obliehanie mesta sa skončilo veľkým avarsko-perzským neúspechom, po ktorom sa Avari museli stiahnuť za Dunaj. Toho využili i kmene balkánskych Slovanov, ktoré sa osamostatnili ako od Avarov, tak i od Byzantskej ríše, ktorá bola po vojne s Peržanmi unavená a čoskoro musela riešiť problémy s vzrastajúcou Arabskou ríšou. Od polovice 7. storočia už Avari Byzanciu neohrozovali, pretože ich hlavným nepriateľom sa stali Frankovia. náhľad|Avarské osídlenie v Panónii
Neskoršie obdobia kaganátu a pád Oslabenie moci avarských vládcov po slovanskom povstaní a neúspešnom obliehaní Konštantínopolu využili bulharské kmene v kaganáte, ktoré sa pokúsili získať vedenie. V roku 630 medzi kmeňmi vypukla občianska vojna, v ktorej Avari nakoniec zvíťazili a Bulhari boli prinútení Panóniu opustiť. Časť z nich našla nový domov u Frankov, časť na východe. Odchod bulharských kmeňov Avarský kaganát ešte viac zoslabil. V roku 635 sa od Avarov a turkických kmeňov osamostatnili Protobulhari (Kotrigurovia a Onogurovia) pod vedením Kubrata a usídlili sa severne od Čierneho mora a v Zakaukazsku. Tam sa však čoskoro dostali do konfliktu s miestnou Chazarskou ríšou a okolo roku 670 začali prchať preč. Časť z nich založila Volžské Bulharsko, druhá časť sa vrátila do Podunajska, ktoré od Avarov koncom siedmeho storočia získali. náhľad|Neskoré avarské osídlenie na Slovensku Po tom, čo zomrel Samo sa jeho ríša rozpadla a východné územia sa znovu dostali pod vplyv Avarov. Avarská moc však už bola oslabená a veľké vpády do susedných ríš už neboli bežné. Zmenil sa charakter ríše, obyvateľstvo sa začalo viac venovať poľnohospodárstvu a žiť usadlejším spôsobom života. To však nevylučovalo občasné vpády na cudzie územia, v roku 663 Avarov do Friulska povolal longobardký kráľ Grimuald I. a do krajiny sa Avari i neskôr ešte vrátili. Avarská moc v 7. a 8. storočí plne prenikla na územie západných Slovanov, ovládali Nitriansko, okolie Enže a Dunaja i Karantániu. Nikdy však kočovné kmene neprenikli do hlbokých hôr, čo značí najmä okruh existujúcich avarských pohrebísk. Významnými avarskými sídlami na dnešnom Slovensku bolo dnešné Komárno a Devín, ďalšie avarské sídla sa nachádzali najmä v okolí dolných tokov riek Nitra a Žitava a Dunaji.
Avari sa v tomto období snažili postupovať ďalej na západ, avšak boli Bavormi v roku 742 porazení a tak neskôr uzavreli mier a spojenectvo. Novým hegemónom na západe sa však pomaly stávali Frankovia. V roku 776 založil Karol Veľký proti kaganátu namierenú Friulskú marku. Pripadalo k nej i bývalé byzantské územie Istrie. V roku 788 Frankovia obnovili moc nad Bavorskom a na jeho území vznikli ďalšie marky. Jediným silným východným susedom sa stali Avari s ktorými ihneď vypukli problémy. Ríše spolu rokovali o vymedzení sfér, k zmieru avšak nedošlo. náhľad|Franská ríša a jej najväčší rozsah V roku 791 na Avarov zaútočil Karolov syn Pipin a čoskoro sa k nemu pridali i kráľovské oddiely. Frankom sa Avarov v boji v roku 796 podarilo premôcť a o ich víťazstvách dokonca vznikla a sa zachovala báseň De Pippini regis Victoria Avarica (O víťazstve vládcu Pipina nad Avarmi) na oslavu princa Pipina. Ten na Karolov príkaz Panóniu rozdelil medzi novovzniknuté marky, väčšina územia (najmä to ovládané bývalým tudunom) pripadla Avarskej marke. Moc na dobytom území získavali aj slovanské kmene, ktoré tu vytvárali vlastné panstvá (kniežatstvá) s viacmenej podriadeným postavením voči Frankom. Po viacerých výpravách do Panónie nakoniec Karol Veľký v roku 803 avarskú moc zlomil.