Generálna ofenzíva proti SNP bol záverečný útok nemeckých okupačných síl proti povstaleckému územiu. Ofenzíva sa začala 18. októbra 1944 postupom bojovej skupiny Schill a skončila sa obsadením centra povstania Banskej Bystrice. Dňa 30. októbra 1944 sa v meste uskutočnila vojenská prehliadka, v rámci ktorej prezident Slovenského štátu Jozef Tiso vyznamenával zástupcov okupačných síl.

Predohra

Boje pri Banskej Štiavnici a Krupine V priebehu bojov pri Svätom Kríži a na Pohroní prijal nový veliteľ nemeckých okupačných síl generál Waffen SS Hermann Höfle rozhodnutie nepokračovať v ofenzíve na smere Žarnovica–Banská Štiavnica. Podľa jeho názoru bolo výhodnejšie sa najskôr zamerať na ovládnutie priestoru Kremnice a jednotkám skupiny Schill na fronte pri Dolných Hámroch preto nariadil, aby prešli do obrany. K zmene došlo až po nadviazaní kontaktu jednotiek Schillu a tankovej divízie Tatra. Večer 7. októbra 1944 nariadil gen. Höfle veleniu divízie Tatra zaujať obranu na výšinách východne od línie Horná Štubňa – Kremnica – Pitelová a zabezpečiť údolie Hrona od Svätého Kríža po Hronskú Breznicu. Skupina Schill a zosilnený prápor Wildner zo 14. ukrajinskej dobrovoľníckej SS divízie Galizien dostali rozkaz dobyť banskoštiavnický priestor, z ktorého mali po príchode posíl zaútočiť na Krupinu.

V noci z 8. na 9. októbra 1944 sa hlavné sily skupiny Schill nachádzali v priestore Horných Opatoviec. V priebehu noci vďaka nedobrovoľnej pomoci asi 250 slovenských civilistov uvoľnili ženisti čaty Hradischko komunikáciu Hliník nad Hronom – Sklené Teplice a na svitaní začala čata spoločne s 3/I rotou postupovať na Banskú Štiavnicu, pričom predpoludním obsadili Teplú.

Po ústupe podskupiny Volga z III. TS Gerlach zabezpečovala Banskú Štiavnicu len samostatná pešia rota Jánoš (npor. Jozef Jánoš). Keď sa k mestečku priblížili jednotky Schill, Jánošova rota ustúpila. Nemci obsadili Banskú Štiavnicu a po príchode ďalších síl prenikol zvláštny úderný oddiel do kaštieľa Sv. Antona, odkiaľ so sebou odviedol bývalého bulharského cára Ferdinanda I. a jeho suitu.

Večer 10. októbra 1944 dorazila do Kozelníka bojová skupina 2. Česko-slovenskej paradesantnej brigády (2. ČSSPB). Veliteľ paradesantnej plk. Vladimír Přikryl jej nariadil, aby sa spoločne s 3. pešou rotou 23. práporu zmocnila Banskej Belej a Banskej Štiavnice, no tento rozkaz vyčlenené jednotky pre silný odpor nepriateľa splniť nedokazali. V neskorých nočných hodinách museli naopak čeliť útoku jednej roty práporu Wildner podporovanej tromi samohybnými delami a dvoma transportérmi. Esesáci prenikli až k protitankovej prekážke pri Kozelníku, no po poskodeni jedného z obrnených transportérov delostreleckou paľbou, ustúpili k Banskej Belej.

V stredu 11. októbra 1944 boje pokračovali. Napriek tvrdému odporu roty Jánoš dobyl I. prápor skupiny Schill Sv. Anton, zatiaľ čo hlavné sily II. práporu a čata Pikowitz dosiahli Banskú Štiavnicu. Odlúčenej 6. rote II práporu sa podarilo obsadiť malú výšinu pri Močiari, z ktorej bol dobrý výhľad na okolité stráne. Následný útok práporu Dunaj na výšinu bol neúspešný. Odrazenie tohto útoku Nemcom umožnilo vstúpiť bez odporu do Močiara a s pomocou miestneho obyvateľstva sa v ňom začali opevňovať. Medzitým však prápor Dunaj nemeckú rotu v Močiari obkľúčil.

Ráno 11. októbra 1944 pokračovali boje aj pri Kozelníku. Vďaka účinnej podpore delostrelectva III. taktickej skupiny boli všetky útoky Wildner odrazené. Popoludní vytlačili príslušníci paradesantnej brigády ukrajinských esesákov z dediny Žakýl, čím získali kontrolu nad priľahlým úsekom cesty Banská Štiavnica – Sklené Teplice. Po neúspešnom operačnom nasadení práporu Wildner sa veliteľ skupiny Schill SS-Stubaf. Klotz rozhodol stiahnuť prápor z prvej línie a nasadiť ho na zabezpečenie tylu skupiny. Na jeho miesto boli nasadené tri roty II. práporu.

Dňa 12. októbra 1944 odrazili príslušníci II. práporu skupiny Schill v priestore Banskej Belej niekoľko povstaleckých útokov. Rovnako úspešne čelila tlaku práporu Dunaj aj v Močiari obkľúčená II/6 rota, hoci vojakov mjr. Želinského podporil nálet dvoch La-5FN.

V popoludňajších hodinách piatka 13. októbra 1944 obsadil II. prápor skupiny Schill po tvrdom boji výšiny nad Žakýlom. Veliteľ útočnej skupiny 2. ČSSPB npor. Kováč hodlal protivníka zahnať na ústup delostreleckou paľbou, ale neuspel a Nemcov z výšin nevyhnal ani nálet štvorčlenného roja La-5FN. Pretože štáb povstaleckej armády na tomto úseku očakával ďalší nápor nepriateľa, bola do Kozelníka večer odvelená 1/22 pešia rota (npor. Ján Luptovský). Esesáci sa však na výšinách nad Žakýlom zakopali a počas nasledujúcich dní nevyvíjali v priestore Teplá – Banská Belá s výnimkou prieskumu a rušivej delostreleckej paľby žiadne aktivity.

Na pondelok 16. októbra 1944 chystalo velenie 1. česko-slovenskej armády v priestore Močiara protiútok. Podľa plánu mala na dedinu z východu zaútočiť rota npor. Cholváda, zo severu rota npor. Firáka a z juhu rota npor. Benku. Rota npor. Kreihansela dostala rozkaz chrániť batériu kanónov por. Mráza a úlohou príslušníkov 3. samostatného práporu bolo odrezať Nemcom ústupovú cestu do Sklených Teplíc.

Začiatok útoku však musel byť v dôsledku oneskoreného príchodu 1/1 paradesantnej roty odložený a zakrátko pribudli ďalšie komplikácie: Rádiové spojenie štábu mjr. Želinského s pechotou a delostrelectvom úplne zlyhalo, 1/23 pešia rota sa po prijatí skomolenej správy, že celá akcia bola zrušená, vrátila do Jalnej, obe čaty z 3. samostatného práporu svojvoľne opustili bojisko a mužstvo pešej roty Kreihansel zablúdilo v lese.

Až o 14.45 spustili na Močiar paľbu kanóny OB-25 a o päť minút neskôr začala nepriateľské oporné body bombardovať štvorica La-5FN. Batéria Mráz však po vystrelení niekoľkých granátov zmĺkla, lebo nemecký mínometný prepad zničil delostreleckú pozorovateľňu. Straty utrpeli aj nechránené obsluhy kanónov. Batéria ustúpila k Jalnej, no nekompromisný plk. Přikryl ju vrátil späť do palebného postavenia.

Približne o 15.15 hod. vyrazila do útoku povstalecká pechota. Rote npor. Benku sa síce podarilo preniknúť na južný okraj Močiara, avšak Nemci útok odrazili.

Nedarilo sa ani 1/1 paradesantnej rote. Po dobytí guľometného hniezda na kóte 702,0 dosiahla východný okraj dediny, ale následným nemeckým protiútokom bola rota úplne rozprášená, pričom utrpela také vysoké straty, že npor. Cholvád sa nervovo zrútil. Keď okolo 18.00 boj utíchol, Močiar bol pevne v nemeckých rukách.

Situácia nemeckej 6/II roty napriek tomu zostávala veľmi vážna. V nepretržitých bojoch prebiehajúcich od 10. októbra 1944 padlo osem Stubenböckových mužov, ešte viac ich utrpelo zranenia a zásoby streliva klesli na minimum. V utorok 17. októbra 1944 však bolo obkľúčenie 6/II roty prelomené dvomi samohybnými delami a velenie skupiny Schill mohlo do Močiara prisunúť posily.

Odrazením povstaleckých protiútokov si nemecké velenie vytvorilo výhodné podmienky na generálnu ofenzívu proti centru povstania.

Zmeny v Maďarsku Až do polovice októbra 1944 sa južná strana povstaleckého územia opierala o hranice s Maďarskom stanovené po anexii územia južného Slovenska po Viedenskej arbitráži. Maďarsko žiadne vojenské aktivity proti povstaleckému územiu nevyvíjalo. V sumárnych hláseniach povstaleckej armády z 1. septembra 1944 sa dokonca uvádza, že Maďari odopreli obsadzovať povstalecké územie a medzi maďarskými pohraničníkmi a slovenskými vojakmi panovali dokonca priateľské vzťahy.

Dňa 15. októbra 1944 dorazila do Banskej Bystrice správa, že hortyovského Maďarsko vystúpilo z vojny na strane osy. Táto správa vyvolala na povstaleckom území pozitívne očakávania skorého spojenia s jednotkami Červená armáda, ktoré postupovali z Rumunska. Hneď nasledujúci deň boli pozitívne očakávania zmarené. V Maďarsku sa za asistencie Nemcov dostali k moci Šípové kríže - politická strana maďarských fašistov. Od 16. februára sa v priestore Rimavskej Soboty, Lučenca a Jelšavy začala rozmiestňovať 18. dobrovoľnícka SS divízia pancierových granátnikov Horst Wessel.

Rozloženie síl

Okupačné jednotky V čase, keď vrcholili boje pri Starej Kremničke a Svätom. Kríži, konala sa vo Viedni za účasti Heinricha Himmlera, Karla Hermanna Franka, Hermanna Höfleho a O. Uechtritz porada o situácii na Slovensku. V napätej atmosfére čelil nemecký veliteľ na Slovensku opakovaným obvineniam z neschopnosti, no po ostrej výmene názorov ríšskeho vodcu SS presvedčil, že nedokáže podniknúť rozhodujúcu ofenzívu bez ďalších posíl.

Počas bojov pri Banskej Štiavnici dokončil štáb okupačných vojsk v Bratislave prípravu generálneho útoku proti povstaniu. Plán bol založený na koncentrickom útoku okupačných vojsk na Banskú Bystricu so striedajúcimi sa priestorovými a časovými ťažiskami útokov.

Operačný plán predpokladal útok 18. SS divízie Horst Wessel ( veliteľ SS-Oberf. August-Wilhelm Trabandt) z územia Maďarska. Himmler súhlasil, aby sa do priestoru Turčiansky Sv. Martin – Ružomberok presunul SS-Sonder-Regiment Dirlewanger (SS-Oberf. Oskar Dirlewanger). Höfle o túto jednotku zloženú z vojenských trestancov, politických väzňov a obyčajných kriminálnikov vôbec nestál, no aj tak ju dostal. Na dôkladné zabezpečenie severného Slovenska bola namiesto príslušníkov Landwehru a malých bojových skupín Schäfer a Volkmann vyčlenená 14. ukrajinskej granátnickej SS divízie Galizien (SS-Brigf. und Generalamajor der Waffen-SS Fritz Freitag) a v oblasti Myjavy mal byť nasadený 1. Ostmuselmanisches SS-Regiment (SS-Staf. Harun-el-Raschid Bey).

Jednotkám bojovej skupiny Schill (SS-Stubaf. Klotz) pripadla úloha prelomiť povstaleckú obranu v priestore Žibritova a následne rozvinúť útok na smere Krupina – Dobrá Niva – Zvolen. Na zosilnenie úderu bola obrnenej skupine Rösser, ktorej velenie medzitým prevzal SS-Ostuf. Schöttle pridelená 2. rota 708. protitankového oddielu zo 708. Volksgrenadier-Division so štrnástimi ľahkými stíhačmi tankov Jagdpanzer 38(t) Hetzer. Zvýšila sa takisto palebná sila a mobilita I. práporu.

K zosilnenému práporu Wildner sa v polovici októbra 1944 pripojila 2. rota 14. protitankového oddielu SS so šiestimi útočnými delami StuG III neznámej verzie.

Početný stav jednotiek SS-Stubaf. Klotza v predvečer generálnej ofenzívy nie je presne známy. Skupina Schill však nemohla zahŕňať viac ako 3000 dôstojníkov, ašpirantov, poddôstojníkov, vojakov a členov civilného personálu. Landeschützen-Bataillon 983. zosilnený prápor Wildner zo 14. ukrajinskej granátnickej SS divízie Galizien a II/1 peší prápor mali v tom čase približne 800 – 900 príslušníkov a v skupine Dietz slúžilo okolo 400 mužov.

Ďalšie dve početne silné formácie poskytlo velenie Skupiny Armád Mitte. Šlo o bojovú skupinu Wittenmayer o sile troch peších práporov a bojovú skupinu 86. pešej divízie. Tá mala útočiť v smere Hranovnica - Vernár - Hrabušice - Pusté Pole, skupina Wittenmayer zase v smere od Kráľovej Lehoty na Malužinú.

K prvosledovým útočným jednotkám je nutné pripočítať aj zaisťovacie jednotky, ktoré útočným jednotkám svojimi časťami občas vypomáhali. Patril medzi ne zbytok 14. ukrajinskej granátnickej divízie Galizien (6 práporov), 271. divízia národných granátnikov (9 práporov), 708. divízia národných granátnikov (9 práporov), 277. divízia národných granátnikov (2 prápory), 7 práporov zemebrany, 2 prápory leteckej pechoty (frekventanti leteckých škôl), 3 prápory moslimského pluku, jednotky 154. poľnej výcvikovej divízie, 167. a 86. divízia zo skupiny Heinrici, niekoľko práporov slovenskej domobrany, oddiely Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy a jednotky polície.

Podľa Júliusa Noska sústredilo velenie okupačných síl na generálnu ofenzívu proti povstaniu celkovo 32 práporov pechoty a 40 batérií delostrelectva.

Veliteľ nemeckých okupačných síl gen. Hermann Höfle vo svojich výpovediach pred Národným súdom tvrdil, že sily určené pred konečný úder proti povstaniu sústredil do polovice októbra.

Povstalci