Pergamská knižnica ( – Bibliothéké tou Pergamou) bola jedna z najvýznamnejších, najväčších a najvplyvnejších knižníc staroveku, ktorá sídlila v starogréckom meste Pergamon (v dnešnom západnom Turecku). V období rozkvetu helenistickej kultúry a vzdelanosti predstavovala po Alexandrijskej knižnici druhú najdôležitejšiu vedeckú, literárnu a vzdelávaciu inštitúciu v celom Stredomorí.
Inštitúcia bola založená okolo roku 200 pred Kr. panovníkmi z domácej dynastie Attalovcov, ktorí ju využívali ako prestížny nástroj svojej ambicióznej kultúrnej politiky. Presný moment jej zániku zostáva v moderných dejinách neobjasnený; podľa rôznych indícií a antických správ k nemu mohlo dôjsť v priebehu 1. storočia pred Kr., prípadne oveľa neskôr v rímskom či ranokresťanskom období. Informácie o chode, štruktúre a personáliách knižnice sú pomerne vzácne a opierajú sa o obmedzený počet zachovaných literárnych svedectiev starovekých autorov. V raných 80. rokoch 19. storočia boli počas nemeckých archeologických vykopávok na hradnom kopci odkryté základy stavebného komplexu, ktoré väčšina (hoci nie všetci) moderných bádateľov stotožňuje práve s pozostatkami tejto slávnej knižnice.
Dejinné pozadie a kontext mesta Pergamon náhľad|Attalovské kráľovstvo (olivová farba) na vrchole svojho územného rozmachu v roku 188 pred Kr. po uzavretí mieru v Apamei. Mesto Pergamon (), situované v historickom regióne Mysia v severozápadnej Anatólii, bolo založené pravdepodobne v archaickom období starovekého Grécka. Významným politickým, hospodárskym a kultúrnym centrom celého Stredomoria sa však stalo až v helenistickej dobe, kedy sa po rozpade obrovskej ríše Alexandra Veľkého sformovalo samostatné a vplyvné Attalovské kráľovstvo (281 – 133 pred Kr.)
Mocenský vzostup a obrovské bohatstvo štátu odštartoval zakladateľ dynastie Filetairos, no skutočný zlatý vek mesta nastal za vlády kráľov Attalos I. a predovšetkým Eumenes II. (197 – 159 pred Kr.). Eumenes II. obratnou diplomaciou uzavrel strategické spojenectvo s Rímskou republikou namierené proti Macedónii a Seleukovskej ríši. Vďaka rímskej vojenskej a diplomatickej podpore po mieri v Apamei (188 pred Kr.) získal Pergamon kontrolu nad veľkou časťou Malej Ázie, čo do kráľovskej pokladnice prinieslo enormné finančné prostriedky z daní, ciel a poplatkov.
V tomto období bol Pergamon prosperujúcou, moderne plánovanou metropolou s populáciou presahujúcou 200-tisíc obyvateľov. V kultúrnej, architektonickej a vedeckej oblasti dokázal konkurovať iba ptolemaiovskej Alexandrii a seleukovskej Antiochii. Popri svetoznámom Monumentálnom pergamskom oltári sa panovníci rozhodli vybudovať aj obrovský knižničný komplex. Ten mal slúžiť nielen pre praktické bádanie, ale aj ako vizuálna demonštrácia ich kultúrnej nadvlády a legitimity v helenistickom gréckom svete. Po smrti posledného kráľa Attala III. v roku 133 pred Kr., ktorý zomrel bez legitímneho dediča, bol Pergamon na základe jeho slávneho závetu odkázaný Rímu. Následne sa stal administratívnym a ekonomickým srdcom rímskej provincie Asia. Mesto si udržalo vysoký status aj v časoch ranej rímskej ríše, kedy ho kresťanská tradícia prostredníctvom novozákonného Zjavenia svätého Jána (Apokalypsy) výslovne zaradila medzi významných Sedem cirkví Ázie.
Písomné pramene a svedectvá Historické poznatky o Pergamskej knižnici sú v porovnaní s inými antickými monumentmi mimoriadne útržkovité. V zachovanej starovekej literatúre sa nachádza len približne 15 konkrétnych textových pasáží od gréckych a rímskych autorov, pričom vo väčšine prípadov ide iba o stručné zmienky alebo okrajové poznámky. Tieto spisy pochádzajú prevažne až z rímskeho obdobia, kedy samotná inštitúcia už pravdepodobne nefungovala v pôvodnom rozsahu alebo úplne zanikla. Presný dátum jej definitívneho konca zostáva neobjasnený, no moderní historici ho na základe indícií najčastejšie kladú do druhej polovice 1. storočia pred Kr., prípadne uvažujú o neskoršom úpadku v rímskych časoch.
Dovtedajšie hypotézy o fungovaní inštitúcie skomplikovali aj epigrafické nálezy priamo na mieste. Počas vykopávok sa v areáli miestneho gymnasia (gymnasion) našli dva kamenné nápisy, ktoré výslovne spomínajú slovo „knižnica“. Detailná textová a kontextová analýza moderných historikov však ukázala, že tieto nápisy sa s najväčšou pravdepodobnosťou nevzťahovali na veľkú kráľovskú Pergamskú knižnicu, ale na menšiu, samostatnú školskú knižnicu určenú výhradne pre potreby tamojších študentov a učiteľov.
Archeologický výskum a lokalizácia náhľad|300px|Pohľad na hradný kopec (akropolu) starovekého Pergamonu, kde sa komplex podľa nemeckých výskumov z roku 1991 nachádzal. V raných 80. rokoch 19. storočia objavil nemecký archeologický tím pod vedením Alexandra Conzeho a Carla Humanna na pergamskej akropole základy rozsiahleho stavebného komplexu. Hoci väčšina vtedajších i neskorších bádateľov tieto zrúcaniny stotožnila práve s Pergamskou knižnicou, v modernej archeologickej obci ide o stále diskutovanú a sčasti kontroverznú tému. Časť vedcov upozorňuje na nedostatok priamych dôkazov a špecifických architektonických prvkov, ktoré by jednoznačne potvrdzovali skladovanie zvitkov, a nevylučujú, že budova mohla slúžiť inému reprezentatívnemu účelu kráľovského dvora.
Architektonická dispozícia a poloha náhľad|Archeologický plán Aténinho posvätného okrsku z roku 1885. Štyri miestnosti nad severným stĺporadím (Stoa) tvorili komplex knižnice. Zgrupovanie stavieb sa nachádza na vrcholovej plošine pergamského Burgbergu. V tejto husto zastavanej časti akropoly stál najstarší chrám mesta – chrám bohyne Atény Polias. V neskoršom helenistickom období ho z troch strán obklopili monumentálne dvojpodlažné stĺpové haly (stoy). Na štvrtej strane sa pod strmým svahom, zabezpečeným masívnymi opornými múrmi, rozkladalo pergamské divadlo. Celé toto nádvorie spolu s chrámom, oltárom a čestnými sochami tvorilo Aténin posvätný okrsok (Athenaheiligtum).
Samotné priestory knižnice sa napájali priamo na severnú stĺpovú halu tohto okrsku. Vstup do knižnice neviedol z prízemia, ale návštevníci do nej vchádzali cez horné podlažie (poschodie) severnej stoy. Priamo pod podlahou knižničných miestností sa nachádzalo masívne prírodné skalné podložie akropoly, ktoré poskytovalo stavbe stabilný a bezpečný základ pred zosuvmi.
Stavebné pozostatky a vnútorné zariadenie náhľad|Severozápadný roh veľkej knižničnej sály pred začiatkom hlavných archeologických prác v 80. rokoch 19. storočia. náhľad|Archeologická rekonštrukcia (1885): Rez budovou ukazuje skalné podložie pod knižnicou, predradenú dvojpodlažnú stou a vstup do knižničných sál z jej horného podlažia. Komplex kompletne odkryli nemeckí archeológovia pod vedením Richarda Bohna krátko po roku 1880. Knižnicu tvorila jedna hlavná veľká sála s rozmermi 16,95 × 13,53 metra a tri menšie, rôzne veľké vedľajšie miestnosti, pričom každá z nich mala rozlohu približne 90 štvorcových metrov. Obvodové múry veľkej sály sa zachovali sčasti intaktné a boli vybudované z miestneho trachytového kameňa, ktorý sa ťažil priamo v okolí Pergamonu.
Počas vykopávok vedci identifikovali jedinečné konštrukčné prvky interiéru: Kamenný sokel: Pozdĺž troch stien veľkej sály (severnej, východnej a západnej) prebiehal vo vzdialenosti približne 50 cm od múru jeden meter široký a 50 cm vysoký kamenný stupeň. Archeológovia predpokladajú, že táto konštrukcia slúžila ako stabilný a suchý základ pre montáž veľkých drevených políc na zvitky. Medzera medzi regálom a kamennou stenou chránila citlivý písací materiál pred vlhkosťou zo stien. Otvory v múroch: V zachovaných stenách sa našli pravidelné otvory, ktoré pravdepodobne slúžili na ukotvenie a fixáciu týchto drevených knižničných regálov pomocou drevených kolíkov a klinov. Vodný kanál a cisterna: Pred východnou časťou kamenného sokla sa v skalnej podlahe zachoval úzky vodný žľab s dvoma rozšíreniami (slúžiacimi na naberanie alebo odčerpávanie vody). V juhovýchodnom rohu sály bola do skaly vyhĺbená hlboká cisterna. Rozšírený podstavec: V strede severného úseku kamenného sokla sa jeho šírka zdvojnásobovala na dĺžke približne 2,70 metra, čo naznačuje prítomnosť ústredného monumentálneho podstavca.
Umelecká výzdoba a nálezy Keďže antické písomné pramene často spomínajú, že staroveké knižnice bývali zdobené sochami bohyne Atény, najvýznamnejším nálezom v sutinách veľkej sály bol objav 3,10 metra vysokej mramorovej sochy. Ide o detailnú helenistickú repliku slávnej Atény Parthenos od sochára Feidia. Socha ležala v troskách vo výške asi dva metre nad pôvodnou podlahou. Podľa rekonštrukcie stála pôvodne práve na rozšírenom podstavci uprostred severnej steny sály a tvorila dominantu celého priestoru.
V sutinách sa našli aj fragmenty menších sošiek, reliéfov a krycích kamenných platní. Tieto platne mohli tvoriť ochranné skrinky (capsae) alebo výklenky na ukladanie vzácnych zvitkov a menších umeleckých diel. Zaujímavým detailom je aj výzdoba vstupnej brány (propylon), cez ktorú sa vchádzalo do celého Aténinho okrsku. Medzi ornamentálnymi motívmi sa tu nachádzajú plastiky sov – tradičného symbolu múdrosti a vtáka zasväteného bohyni Aténe, čo bádatelia interpretujú ako symbolické vizuálne prepojenie na prítomnosť vedľa ležiacej knižnice.
Organizácia a fungovanie knižnice
Veľkosť fondu a akvizičná politika O presnom počte a zložení knižničného fondu v Pergame sa dodnes vedú odborné diskusie, keďže sa nezhodujú všetky zachované indície. Najslávnejšie svedectvo prináša staroveký spisovateľ Plutarchos, ktorý vo svojom životopise Marka Antonia uvádza, že rímsky vojvodca v 30. rokoch 1. storočia pred Kr. daroval egyptskej kráľovnej Kleopatre ako svadobný dar a náhradu za škody v Alexandrii približne 200 000 jednotlivých zvitkov (volumina) pochádzajúcich práve z pergamských zbierok. Hoci moderná historiografia tento príbeh často považuje za rímsku politickú propagandu zameranú na zdiskreditovanie Antonia (ktorý takto rozhadzoval rímsky majetok), číslo 200 000 sa vo vedeckých kruhoch považuje za reálny a technicky predstaviteľný rozsah fondu veľkej helenistickej knižnice. Na porovnanie, najväčšia inštitúcia staroveku – Alexandrijská knižnica – v tom čase vlastnila od 400 000 do 500 000 zvitkov.
Attalovskí panovníci uplatňovali mimoriadne agresívnu a finančne nákladnú akvizičnú politiku (politiku doplňovania zbierok). Cielene vyhľadávali a vykupovali najmä vzácne archaické a čo najstaršie spisy. Podľa správ antického lekára Galéna sa v Pergame zhromažďovali rukopisy staré aj viac ako 300 rokov, vrátane unikátnych papyrusov či textov zapísaných na vzácnom citrónovníkovom dreve.
Táto dravosť po knihách vyvolávala v regióne značné napätie. Geograf Strabón zaznamenal, že keď Attalovci hľadali knihy po celej Malej Ázii, súkromní vlastníci slávnej Aristotelovej knižnice v meste Skepsis (v Tróade) dostali taký strach z jej násilného zhabania, že celú zbierku radšej zakopali do zeme v podzemnej skrýši, kde ju dlhé roky poškodzovala vlhkosť a mole. Knižnica rástla aj formou darov od prominentných občanov či učencov. Samotný Galénos spomína, že keď sa neskôr natrvalo presťahoval do Ríma, svoje vlastné lekárske a vedecké knihy nechal ako dar práve v rodnom Pergame.
Knižničný katalóg (Pinakes) Vzhľadom na obrovské množstvo zhromaždených textov bolo nevyhnutné zaviesť pokročilý organizačný a bibliografický systém, ktorý by umožnil orientáciu v tematických okruhoch. Existencia pergamského knižničného katalógu je explicitne doložená v troch nezávislých antických prameňoch. Tieto svedectvá dokazujú, že Pergamská knižnica vyvinula vlastné bibliografické zoznamy, inšpirované slávnymi Kallimachovými tabuľkami (pinakes) z Alexandrie: 1. Spisovateľ Dionysios z Halikarnassu uvádza, že istá konkrétna reč bola v oficiálnych zoznamoch (pinakes) v Pergame výslovne evidovaná pod autorstvom rečníka Kallikrata.