náhľad|Kabeirion na ostrove Samothraké Kabeirovia ( – Kabeiroi, ) boli v antickom Grécku uctievaná, bližšie nešpecifikovaná skupina božstiev. Ich kult bol rozšírený najmä na severoegejských ostrovoch Samothraké, Imbros a Lémnos, kde boli označovaní ako „Veľkí bohovia“ ( – Megaloi Theoi). Ďalšie doklady o ich kulte pochádzajú z Macedónie, Boiótie, Pergamonu a Milétu.HEMBERG, Bengt. Die Kabiren. Uppsala : Almqvist & Wiksell, 1950, s. 160ff.CRUCCAS, Emiliano. Gli dei senza nome: Sincretismi, ritualità e iconografia dei Cabiri e dei Grandi Dei tra Grecia e Asia minore. Rahden : Verlag Marie Leidorf, 2014. ISBN 978-3-89646-993-9. V antike bol najznámejším a archeologicky najlepšie preskúmaným ich mystériový kult na Samothraké.
Lokálne formy kultu vykazovali značné rozdiely. Kabeirovia, vystupujúci najčastejšie v dvojiciach alebo trojiciach, personifikovali prírodné sily spojené s poľnohospodárstvom (plodnosťou), moreplavbou alebo kováčskym remeslom a metalurgiou. V neskoršom období splývali s inými mužskými božskými kolektívmi, predovšetkým s Dioskúrmi, Kurétmi, Korybantmi či Telchínmi.BLOCH, Leo. Megaloi Theoi. In: ROSCHER, Wilhelm Heinrich. Ausführliches Lexikon der griechischen und römischen Mythologie. Leipzig : B. G. Teubner, 1894–1897. Zväzok 2,2, s. 2524. Paralelne s nimi sú v prameňoch doložené aj kabeirské nymfy.
Meno a pôvod Existuje niekoľko teórií o pôvode kabeirského kultu. Najrozšírenejšou, hoci diskutabilnou, je semitská téza, popri ktorej sa alternatívne uvažuje o domácom predgréckom substráte alebo o anatolskom (maloázijskom) pôvode.
Semitská hypotéza V minulosti bola na základe etymologických argumentov široko akceptovaná semitská teória. Keďže Kabeirovia boli nazývaní „Veľkí bohovia“, ich meno sa odvodzovalo zo semitského adjektíva kabir („veľký“). Tomu zodpovedalo aj označenie kabeirského kňaza ( – koiés alebo – koés), ktoré sa spájalo s hebrejským slovom (kōhēn – kňaz).Heinrich Lewy, Die semitischen Fremdwörter im Griechischen, Berlin : Gaertner, 1895, s. 258. Na Samothraké bol kult mytologicky prepojený s postavou Kadma, brata Foinika (eponymného zakladateľa Fenície), čo starších bádateľov viedlo k odvodeniu jeho mena zo semitského koreňa qdm s významom „východ“ alebo „starobylý“. Za historických sprostredkovateľov tohto náboženského importu boli tradične považovaní fénickí moreplavci, ktorí v archaickom období zakladali v Egejskom mori dočasné obchodné osady a kolónie. Súčasná veda však semitský pôvod odmieta, nakoľko okrem týchto starších, dnes už prekonaných lingvistických hypotéz neexistujú žiadne priame historické ani archeologické dôkazy.
Anatolská hypotéza Meno Kadmilos (uvádzané aj ako Kasmilos), čo bol jeden z Kabeirov a syn Héfaista, býva stotožňované s chetitským božským kováčom Chašammelim (Ḫašammīl). Kabeirovia sa v tomto kontexte lingvisticky porovnávajú s chetitským a luvijským výrazom ḫābiri- (označenie pre bližšie neurčenú sociálnu alebo etnickú skupinu, pravdepodobne beduínov). Božstvá ḫābiri sa uvádzajú ako prísahoví bohovia vo viacerých chetitských zmluvách,Ilya S. Yakubovich, Sociolinguistics of the Luvian Language, Chicago : University of Chicago, 2008, s. 446. ich presná funkcia je však nejasná. Anatolský pôvod je geograficky pravdepodobný.
Predgrécky pôvod Jazykovedec Robert Beekes obhajuje predgrécky pôvod týchto božstiev a ich meno odvodzuje z predindoeurópskeho tvaru kabary. Z neho sa hláskovou zmenou (tzv. i-ovou prehláskou) cez medzitvar Kabery vyvinul grécky tvar Kabeir s dvojhláskou ei, čo podľa jeho záverov definitívne vylučuje semitskú etymológiu.Robert S. P. Beekes, The Origin of the Kabeiroi. In: Mnemosyne, roč. 57, 2004, s. 465–477. Meno Kadmilos/Kasmilos považuje za neindoeurópske (anatolské) a rekonštruuje praformu Ḫatsmy. Z nej malo vzniknúť chattské meno božského kováča Ḫašmaiu, ktoré Chetiti prebrali ako Chašammeli. Túto etymologickú hypotézu potvrdzujú staroasýrske klinopisné texty z náleziska Kültepe, v ktorých sú zaznamenané pôvodné anatolské mužské mená Chazamil a Chazimil. Tieto mená obsahujú polozavretú spoluhlásku (afrikátu) c (v medzinárodnej transkripcii zapisovanú ako ts), čo poukazuje na starobylú hláskovú štruktúru.KLOEKHORST, Alwin. Kanišite Hittite. The Earliest Attested Record of Indo-European. Leiden/Boston : Brill, 2019, s. 67. ISBN 978-90-04-39791-0.
Pre kňazský titul koies (alebo koes) navrhuje Beekes rovnako predgrécky pôvod.BEEKES, Robert. Etymological Dictionary of Greek. Leiden : Brill, 2010, s. 732. ISBN 978-90-04-17418-4. Slovo však môže byť aj indoeurópskeho pôvodu s paralelnými tvarmi v lýdskom jazyku (kaveś – „kňaz, kňažka“) a v staroindickom sanskrte (kaví – „veštec, básnik, mudrc“). Všetky tieto formy by v tom prípade pochádzali z praindoeurópskeho základu kouhēi, odvodeného od koreňa skeuh s významom „vnímať, spozorovať“ (v slovenčine s ním vzdialene príbuzne súvisí napríklad sloveso skúmať).MALLORY, James Patrick – ADAMS, Douglas Quentin. The Oxford Introduction to Proto-Indo-European and the Proto-Indo-European World. Oxford : Oxford University Press, 2006, s. 413. ISBN 978-0-19-928791-8.
Kulty
Lémnos náhľad|Lémnoské Kabeirion Lémnoský kult Kabeirov spracoval grécky tragický básnik Aischylos (525 – 456 pred Kr.) vo svojom diele Kabeiroi (Kabeirovia), z ktorého sa zachovali len fragmenty.SOMMERSTEIN, Alan H. Aeschylus: Fragments. Cambridge, Mass. : Harvard University Press, 2009, s. 104–107. ISBN 978-0-674-99629-8. Podľa nich boli Kabeirovia priateľské bytosti sľubujúce bohatú vinobranie; víno tiež nalievali Argonautom, až kým sa neopili. Podľa iných antických autorov boli na Lémnose uctievaní traja Kabeirovia a tri kabeirské nymfy ( – treis Kabeirides nymphai), ktorí boli deťmi alebo vnukmi Héfaista a Kabeiró, dcéry morského starca Prótea. Kamillos bol buď ich otcom, alebo bratom. Ten bol stotožňovaný s Hermom. Uvádzalo sa tiež, že Etruskovia, ktorých prítomnosť na Lémnose v istom období dokladajú archeologické nálezy, nazývali Merkura menom Camillus.
Na Lémnose sa slávnosti na počesť Kabeirov konali v noci, v háji susediacom s Héfaistovým chrámom. Počas nich boli na celom ostrove na deväť nocí vyhasnuté všetky ohne. Loď priniesla z ostrova Délos nový oheň a pred pobrežím čakala na uplynutie tejto lehoty. Potom sa týmto délskym ohňom opäť zapálili lémnoské krby. Lémnoské Kabeirion bolo objavené pri dedine Chloé a v súčasnosti je archeologicky dobre preskúmané. Najstaršie nálezy pochádzajú zo 7. storočia pred Kr., čo z neho robí najstaršie preukázateľné Kabeirion.Bärbel Ruhl, Imbros. Archäologie einer nordostägäischen Insel, Marburg : Eigenverlag des Archäologischen Seminars der Philipps-Universität, 2019, s. 108. ISBN 978-3-8185-0536-3.náhľad|Bronzová minca (Æ 17 mm) z iberského ostrova Ebusus (dnes Ibiza, cca 210 pred Kr. – začiatok 2. stor. pred Kr.). Na lícnej strane (averz) je zobrazený sediaci Kabeir (často stotožňovaný s fénicko-púnskym ochranným božstvom Besom) držiaci v pravej ruke kováčske kladivo a v ľavej hada; na rubovej strane (reverz) útočiaci býk (katalóg Burgos 708).
Imbros Podľa správ antických autorov bol ostrov Imbros obzvlášť zasvätený Kabeirom a Hermovi. Viaceré nápisy z ostrova spomínajú „Veľkých bohov“, raz spolu s „kráľom“ Kasmeilom ( – Kasmeilos anax) a Titanmi. Presnejšie údaje o ich kulte na Imbrose však nie sú známe. Nápisy uvádzajú kňazov Veľkých bohov a zoznamy mystov ukazujú, že išlo o mystériový kult, na ktorom sa mohli zúčastňovať len zasvätení.
Niektoré imbrické mince zobrazujú na lícnej strane portrét rímskeho cisára Augusta a na rubovej strane dve plstené čiapky (piloi) s hviezdou navrchu, čo je zvyčajne symbol oboch Dioskúrov, no v tomto prípade sú tým myslení Kabeirovia. Medzi čiapkami je vyobrazená Hermova palica (kérykeion, posolská palica ovinutá dvoma hadmi). Z toho sa dá usúdiť, že na Imbrose boli uctievaní dvaja Kabeirovia, ktorí boli spojení s Hermom.Bärbel Ruhl, Imbros. Archäologie einer nordostägäischen Insel, Marburg : Eigenverlag des Archäologischen Seminars der Philipps-Universität, 2019, s. 27, 107–109. ISBN 978-3-8185-0536-3. Fragmentárny nápis s obetnými darmi bohyni, ktorej meno sa neuvádza, zrejme tiež súvisel s kultom Veľkých bohov a Herma.Bärbel Ruhl, Imbros. Archäologie einer nordostägäischen Insel, Marburg : Eigenverlag des Archäologischen Seminars der Philipps-Universität, 2019, s. 107–109, 195–197. ISBN 978-3-8185-0536-3. Skromné ruiny imbrického Kabeirionu sa našli v odľahlom údolí horského potoka pri Roxado, západne od letiska, sú však len minimálne preskúmané.Bärbel Ruhl, Imbros. Archäologie einer nordostägäischen Insel, Marburg : Eigenverlag des Archäologischen Seminars der Philipps-Universität, 2019, s. 109–120. ISBN 978-3-8185-0536-3. Nápis z rímskych čias, ktorý sa tam našiel, spomína obnovu stoy Veľkých bohov.
Samothraké náhľad|Archaický mramorový reliéf zo Samothraké (cca 560 pred Kr.) zobrazujúci mytologické postavy Agamemnona, Talthybia a Epeia. Fragment pravdepodobne znázorňuje Agamemnonovo zasvätenie do samothrakých mystérií. Samothraký kult Veľkých bohov dosiahol v antike vysokú vážnosť. Podobne ako na Lémnose a Imbrose ich tu nazývali iba „Veľkí bohovia“. Ich mená podľa antického spisovateľa Mnasea zneli: Axieros, Axiokersa, Axiokersos a Kasmilos. V schóliu boli stotožňovaní s Demeter, Persefonou, Hádom a Hermom. Ich sviatok sa oslavoval uprostred leta, približne koncom júla alebo začiatkom augusta, pričom zasväcovanie do mystériového kultu prebiehalo počas celého roka.EHRHARDT, Hartmut. Samothrake. Heiligtümer in ihrer Landschaft und Geschichte als Zeugen antiken Geisteslebens. Stuttgart : Urachhaus, 1985, s. 45. ISBN 3-87838-408-4. Mysti nosili železný prsteň a purpurovú pásku, ktorá im poskytovala ochranu na mori, a počas osláv sa tancovali kruhové tance.
Kabeirion, ktoré disponovalo právom posvätného azylu (asylia), ležalo západne od antického mesta pri Palaiopolise a patrí k najlepšie preskúmaným sakrálnym komplexom v Egeide. Z tohto areálu pochádza slávna helenistická mramorová socha Niké zo Samothráky, objavená v 19. storočí,LEHMANN, Karl. Samothrace: A Guide to the Excavations and the Museum. 5. vyd. Locust Valley, N.Y. : J. J. Augustin, 1983, s. 28–32. pričom moderné výskumy New York University a múzea v Louvri presnejšie rekonštruujú jej pôvodný performatívny kontext v bezprostrednej blízkosti antického divadla a stoy.Excavations at Samothrace, Greece. In: The Institute of Fine Arts, NYU. [Online]. Dostupné na: <https://ifa.nyu.edu/study/archaeology/samothrace.html>. Posvätný okrsok sa rozvíjal po celé stáročia prostredníctvom neustálej architektonickej dostavby a rozširovania, pričom bol situovaný v horskom údolí neďaleko hlavného mesta, kde ním pretekali dva bystré potoky.COLE, Susan Guettel. Theoi Megaloi: The Cult of the Great Gods at Samothrace. Leiden : Brill, 1984, s. 12–15. ISBN 978-90-04-06885-8. Nedávne archeologické a forenzné analýzy využívajúce 3D modelovanie potvrdili silnú previazanosť medzi touto členitou prírodnou krajinou, premenami riečneho koryta a samotnou architektúrou rituálnych priestorov.Samothrace - 2019. In: Chronique des fouilles en Ligne / Archaeology in Greece Online. [Online]. [Cit. 2026-05-14]. Dostupné na: <https://chronique.efa.gr/?r=report&id=8116>. K najstarším preukázateľným kultovým miestam vnútri svätyne patril prírodný skalný útes, ktorý v archaickom období plnil funkciu obetného oltára.