náhľad|upright=1.2|Tanečnica hrajúca na krotala za sprievodu hráča na aulos, atická červenofigúrová nádoba, autor: Brygov maliar, cca 480 pred Kr., Museum of Fine Arts, Boston náhľad|Kresba hrajúcej ženy (krotalistria), vytvorená podľa starovekého mramorového reliéfu (Jacob Spon, Miscellanea)

Krotalon alebo krotalum (v množnom čísle krotala; – krotalon, od slovesa κροτέω – „hrkať“, „tliekať“; lat. crotalum) bol starogrécky, rímsky a egyptský bicí hudobný nástroj, ktorý patrí do skupiny vzájomne narážaných idiofónov (klapačiek). Používal sa predovšetkým ako rytmický sprievod pri náboženských tancoch, divadelných zboroch a verejných i súkromných oslavách.

Opis a konštrukcia Na rozdiel od moderných španielskych kastanet, ktoré sú malé a miskovito prehĺbené, klasické antické krotala boli zvyčajne dlhšie a pozostávali z dvoch samostatných ramien či doštičiek spojených na jednom konci ohybným kĺbom.

Staroveké literárne pramene uvádzajú rôzne materiály používané na ich výrobu: Podľa byzantského slovníka Suda a antických komentárov (schólií) k Aristofanovým Oblakom (v. 260) pozostávali najstaršie formy z rozštiepenej trstiny alebo bambusu, ktoré pri zatrasení rukou vydávali ostrý zvuk. Učenec Eustathios zo Solúna vo svojich komentároch k Homérovej Iliade (XI. 160) dopĺňa, že sa vyrábali z tvrdého dreva, kostí, morských mušieľ, ale aj z liateho bronzu či mosadze.

Hráči na tento nástroj (ak išlo o ženy, nazývali sa latinsky crotalistriae) držali krotala v oboch rukách. Na ramenách nástroja boli pripevnené kožené pútka, cez ktoré sa prevliekal palec a prostredník, čo umožňovalo rýchlymi, cvakavými pohybmi narážať obe časti o seba. Kvôli špecifickému zvuku, ktorý pripomínal klopotanie bocianieho alebo žeriavieho zobáka, sa v staroveku vták žeriav metaforicky označoval ako „krotalistria“ (hráčka na krotala).

V prenesenom význame a ako obľúbená metafora sa slovo krotalon v atickej komédii (napr. u Aristofana či Euripida) používalo na označenie hlučného, urečneného alebo táravého človeka. V minulosti si niektorí autori krotalon mylne zamieňali so sistrom, čo však detailne vyvrátil teológ Friedrich Adolph Lampe vo svojom diele De cymbalis veterum (1703).

Mytologický a kultúrny kontext Nástroj je mimoriadne starobylého pôvodu. Pausanias s odvolaním sa na epického básnika Pisandra z Kamiru uvádza, že keď mal Herakles splniť svoju šiestu úlohu a vyhnať mäsožravé Stymfalské vtáky, bohyňa Aténa mu darovala bronzové krotala, ktoré vykoval sám Hefaistos. Herakles ich hlasným rpotaním vyplašil z hustého rákosia jazera Stymfalos a následne ich postrieľal šípmi.

V historickom období mali krotala dôležité miesto v náboženskom i spoločenskom živote: Extatické kulty: Boli neodmysliteľnou súčasťou orgiastických rituálov, predovšetkým pri uctievaní boha Dionýza (Bacha) a materskej bohyne Kybelé. Na vázových maľbách sú takmer výlučne zobrazované v rukách rozvášnených menád a satyrov počas dionýzskych sprievodov, ako aj pri rituálnych tancoch mýtických ochrancov Korybantov. Symposia a zábava: Používali sa na udržiavanie rytmu tanečníkov a hudobníkov na súkromných hostinách (symposiach). Na krotala tu pre pobavenie mužských hostí hrali najaté hudobníčky a hetéry. O tanci s krotalami (pripomínajúcom hru na kastanety) svedčí aj slávny Vergíliov verš z básne Copa (Barmanka): „Crispum sub crotalo docta movere latus“ (Učená vlniť svojím pružným bokom za zvuku krotala). Zákaz v kresťanstve: Klement Alexandrijský (ktorý pripisoval vynález nástroja Sicílčanom) neskôr striktne zakázal používanie krotal kresťanom, a to najmä kvôli zmyselným pohybom, gestám a divokému tancu, ktoré hru sprevádzali.

Stredoveký vývoj a transformácia náhľad|upright=0.9|Zobrazenie na starovekom peliké: Žena hrajúca na krotala vedie muža s lýrou barbitos. Používanie nástroja nevymrelo s koncom antiky, ale v modifikovanej podobe pokračovalo aj v ranom stredoveku. V Byzantskej a Karolínskej ríši sa pôvodná drevená konštrukcia zmenila.

Počas tzv. karolínskej renesancie (9. storočie) sa rímske malé činely (cymbala) začali montovať na konce odpruženej vidlicovitej palice alebo rozštiepeného dvojosového ramena.Sibyl Marcuse: A Survey of Musical Instruments. New York: Harper & Row, 1975, s. 133, 137. Vznikol tak hybridný nástroj, ktorý kombinoval princíp antickej klapačky s kovovým zvukom činelov, čo zachytávajú aj dobové iluminácie (napr. v Biblii Karola Holého).

Galéria

Odkaz v modernej hudbe Staroveký názov prešiel do modernej hudobnej terminológie v podobe nástroja krotaly (z anglického crotales), čo sú malé ladené kovové disky usporiadané v chromatickom rade. Na rozdiel od starovekého krotala sa však na ne hrá údermi filcových alebo plastových paličiek a vydávajú jasný, zvonivý tón s presnou výškou, čo kontrastuje so suchým, neladeným klepotavým zvukom antického idiofónu.

Referencie

Pozri aj Barbitos (starobylá lýra, často zobrazovaná spolu s krotalami) Aulos Sistrum Kastanety

Iné projekty

Kategória:Bicie nástroje Kategória:Starogrécke hudobné nástroje Kategória:Hudobné nástroje Kategória:Kultúra v starovekom Grécku Kategória:Kultúra v starovekom Ríme