Neuskutočnený politický proces so skupinou Karol Šmidke a spol. alternatívne nazývaný aj prípad ŠmidkeHagara a spol. bol pripravovaný politický proces proti predstaviteľovi Komunistickej strany Slovenska predsedovi Slovenskej národnej rady Karolovi Šmidkemu. Proces mal byť súčasťou sovietskeho boja proti titoizmu, buržoáznemu nacionalizmu, ako aj boja o moc v rámci KSS medzi Viliamom Širokým a „povstaleckou garnitúrou“. Vedenie KSČ od procesu upustilo a skoncentrovalo sa na prípravu procesu s najvyšším vedením KSČ. Väčšina členov skupiny skončila prepustením z vyšetrovacej väzby na slobodu. Karol Šmidke 15. decembra 1952 zahynul pri oficiálne uvádzanej automobilovej nehode, ktorej okolnosti zostávajú dodnes neobjasnené a podľa viacerých svedectiev mohlo ísť o úmyselnú vraždu.
Predohra Konštruovanie prípadu Karola Šmidkeho a spol. ovplyvnili zahraničnopolitické aj vnútropolitické faktory. Kľúčový význam mali zasadnutia Kominformy v júni 1948 v Bukurešti a v novembri 1949 v Budapešti, na ktorých boli prijaté rezolúcie proti Juhoslávii označujúce titoizmus a buržoázny nacionalizmus za hlavné nebezpečenstvo pre komunistické strany. Tieto rezolúcie vytvorili ideologický základ na vyhľadávanie „vnútorných nepriateľov“ v komunistických stranách krajín sovietskeho bloku. Osoby s predchádzajúcimi kontaktami na juhoslovanských predstaviteľov sa stali podozrivými.
Na Slovensku boli obzvlášť ohrození komunisti spojení s protifašistickým odbojom. Karol Šmidke, ktorý vyrastal v Juhoslávii a svojmu synovi dal meno Dragutin, patril spolu s Gustávom Husákom medzi obdivovateľov juhoslovanského partizánskeho hnutia. Ich vzťahy k Juhoslávii sa po roku 1948 stali predmetom podozrenia. Významný impulz popri rezolúciách Kominformy predstavoval aj maďarský politický proces s Lászlom Rajkom v septembri 1949, na príprave ktorého sa podieľala aj československá Štátna bezpečnosť. Potom, čo ŠtB zatkla Noela Fielda, Gejzu Pavlíka a Charlottu Pavlíkovú a odovzdala ich maďarskej bezpečnosti, maďarská bezpečnosť na základe výpovedí zatknutých (získaných použitím brutálneho fyzického násilia a psychického nátlaku) vytvorila zoznam približne šesťdesiatich československých funkcionárov podozrivých z protistraníckej činnosti. Prezident Klement Gottwald následne zriadil komisiu na preverenie prípadu FieldPavlík. Počas Rajkovho procesu zazneli aj tvrdenia bývalého chargé d’affaires juhoslovanského vyslanectva v Budapešti Lázára Brankova o údajnej juhoslovanskej špionáži v Československu a o kontaktoch so slovenskými nacionalistami. Súčasne bolo rozhodnuté o príchode sovietskych bezpečnostných poradcov do Československa.
Dôležitú úlohu zohrávali aj vnútrostranícke konflikty v Komunistickej strane Slovenska. Vzťahy medzi Karolom Šmidkem a Viliamom Širokým boli napäté už od medzivojnového obdobia a prehĺbili sa počas druhej svetovej vojny. Po zatknutí viacerých vedúcich funkcionárov KSS vzniklo v júli 1943 nové v poradí piate ilegálne vedenie KSS, ktoré tvorili Karol Šmidke, Gustáv Husák a Ladislav Novomeský. Neúspešný pokus o oslobodenie väznených komunistov v Nitre vrátane Širokého počas vypuknutia SNP vyvolal po vojne trvalú nevraživosť medzi Širokého skupinou a povstaleckým vedením KSS. Po roku 1945 sa v KSS vytvorili dve konkurenčné frakcie reprezentované Viliamom Širokým a Gustávom Husákom. Šmidke opakovane kritizoval Širokého autoritatívny spôsob riadenia a v roku 1947 svoje výhrady predniesol aj sovietskym predstaviteľom. Začiatkom roku 1950 informoval sovietskeho generálneho konzula N. G. Novikova o kompromitujúcich materiáloch týkajúcich sa Širokého, pričom vyslovil obavu, aby sa tieto písomnosti nedostali do rúk anglo-americkej rozviedky, ktorá by na ich základe mohla získať svojich agentov.
Ďalším zdrojom obvinení sa stali Šmidkeho názory na organizáciu Národného frontu. Ako predseda Zväzu slovenských partizánov Šmidke presadzoval širšie zastúpenie masových organizácií podľa juhoslovanského a bulharského vzoru. Jeho kritika fungovania Národného frontu na zasadnutiach 31. októbra 1947 a 4.5. decembra 1947 vyvolala ostrý konflikt s Viliamom Širokým a Štefanom Bašťovanským. Hoci po februári 1948 tieto názory stratili politický význam, približne o dva roky sa stali súčasťou štátnobezpečnostného vyšetrovania Karola Šmidkeho.
Karol Šmidke a buržoázny nacionalizmus Vyšetrovanie prípadu Karola Šmidkeho prebiehalo na slovenskej aj celoštátnej úrovni. Centrálne orgány ŠtB v Prahe ho vyšetrovali v súvislosti s buržoáznym nacionalizmom a titoizmom, zatiaľ čo slovenské bezpečnostné orgány sa sústreďovali najmä na titoizmus a činnosť Zväzu slovenských partizánov.
Jedným z dôvodov zaradenia Šmidkeho medzi podozrivých bolo už stranícke vyšetrovanie z roku 1948, ktorého materiály po príchode sovietskych bezpečnostných poradcov na jeseň 1949 opätovne využila ŠtB. K vyšetrovaniu mohol prispieť aj jeho politický rival Viliam Široký, ktorý už v rokoch 19481949 označoval Karola Šmidkeho, Gustáva Husáka a Ladislava Novomeského za buržoáznych nacionalistov. Po porade Karla Švába, Viliama Širokého a Ladislava Kopřivu 10. októbra 1949 vznikol v Bratislave utajený útvar vedený Teodorom Balážom, ktorý zhromažďoval informácie o slovenských komunistických funkcionároch a odovzdával ich Širokému a Švábovi.
Koncom roku 1949 začala ŠtB rozpracúvať údajnú protistranícku frakciu v KSS. Referát 46d pod vedením Oldřicha Buriana vyšetroval najmä Gustáva Husáka, Ladislava Novomeského, Karola Šmidkeho a Vladimíra Clementisa. Vyšetrovanie vychádzalo z materiálov predchádzajúcich vyšetrovaní, maďarských podkladov a výpovedí získaných počas brutálnych výsluchov. Rozhodujúce vo veci Karola Šmidkeho v súvislosti s buržoáznym nacionalizmom boli najmä svedectvá Ernesta Otta, Eugena Löbla a Viléma Nového.
Špecifikom aplikácia buržoázneho nacionalizmu v Československu českými komunistami, bolo? že namiesto protisovietskej podoby (československý buržoázny nacionalizmus) sa zameriavali na podobu protičeskú (slovenský buržoázny nacionalizmus).
Keďže Šmidke mal český pôvod, bolo problematické obviniť ho zo slovenského buržoázneho nacionalizmu. Oveľa jednoduchšie bolo označiť ho za titoistu vzhľadom na detstvo strávené v Juhoslávii, sympatie k juhoslovanskému režimu a pôsobenie vo funkcii predsedu ZSP. Preto sa stal predmetom vyšetrovania aj po juhoslovanskej línii, ktorú od októbra 1949 zabezpečoval referát 22 ministerstva vnútra. Súčasťou tejto činnosti bolo aj vyšetrovanie skupiny juhoslovanského generálneho konzula v Bratislave Šefika Keviča, ktoré nakoniec vyústilo do vykonštruovania skupiny Šefik Kevič a spol.
Vyvrcholením celoštátneho vyšetrovania bola správa „Zpráva o výsledku šetření straně nepřátelských zjevů na Slovensku“, dokončená 8. marca 1950 M. T. Lichačevom, N. I. Makarovom a Karlom Švábom. Dokument spájal buržoázny nacionalizmus s titoizmom a za hlavných predstaviteľov údajnej protistraníckej skupiny označil Vladimíra Clementisa, Ladislava Novomeského, Gustáva Husáka a Karola Šmidkeho. Šmidke bol obvinený najmä z podpory titoistických tendencií v ZSP, propagácie juhoslovanského modelu Národného frontu, vystúpenia v belehradskom rozhlase 29. septembra 1947 a snahy presadzovať federatívne usporiadanie Československa.
Správa mala závažné politické dôsledky. Po kritike Vladimíra Clementisa, Gustáva Husáka a Ladislava Novomeského nasledovala na IX. zjazde KSS (24.27. mája 1950) aj kritika Karola Šmidkeho. Jeho sebakritika nebola prijatá, nebol zvolený do ÚV KSS, prišiel o funkciu predsedu Slovenskej národnej rady i poslanecký mandát na Slovensku. Dňa 24. júna 1950 bol ustanovený za riaditeľa národného podniku Tesla.
Konštruovanie prípadu Karol Šmidke a spol. Obsah správy ŠtB z 8. marca 1950 ukazuje, že vyšetrovatelia dospeli k záveru, že prípad Karola Šmidkeho možno viesť predovšetkým po línii titoizmu. Hoci bol Šmidke na politickej úrovni naďalej spájaný s buržoáznym nacionalizmom, v prostredí ŠtB sa vytvárali podmienky na samostatný prípad Karol Šmidke a spol., ktorý vychádzal zo slovenskej vetvy vyšetrovania.
Začiatky prípadu siahajú k 28. augustu 1949, keď sa uskutočnil zjazd Hornonitrianskej partizánskej brigády, organizovaný Františkom Hagarom, Jozefom Hagarom a Františkom Mišejem. Podujatie podporil Karol Šmidke a podľa dobových informácií aj Štefan Bašťovanský. Časť účastníkov kritizovala postavenie Viliama Širokého a navrhovala podporiť Šmidkeho ako budúceho predsedu KSS. Po upozorneniach Jozefa Lietavca a Kolomana Moškoviča nariadili Viliam Široký a Karol Šváb preverenie organizátorov.
Súbežne prebiehalo celoštátne vyšetrovanie zamestnancov juhoslovanského konzulátu v Bratislave, ktoré vyústilo do procesu Šefik Kevič a spol. Keďže viacerí bývalí partizáni udržiavali pred rokom 1948 kontakty s konzulátom, dostali sa do okruhu podozrivých.
Rozhodujúci význam mala výpoveď Eugena Fülöpa, zatknutého 5. decembra 1949, v ktorej sa objavili mená Karola Študenca, Františka Hagaru a Jozefa Hagaru. Materiály sa dostali k Teodorovi Balážovi, ktorý pravdepodobne na pokyn Viliama Širokého začal vyšetrovanie Šmidkeho stúpencov. Cieľom bolo oslabiť politických protivníkov, upevniť Širokého postavenie a eliminovať nespokojných partizánov pred IX. zjazdom KSS. Súčasne mohli zohrávať úlohu aj mocenské konflikty v slovenskej ŠtB, kde Baláž zápasil s konkurentmi Františkom Hagarom a Františkom Mišejem.
Prvým zatknutým bol Karol Študenc (28. februára 1950), ktorý bol počas vyšetrovania v Leopoldove vystavený fyzickému a psychickému násiliu. Jeho výpoveď z 6. marca 1950 vytvorila základ konštrukcie skupiny okolo Karola Šmidkeho. Za jej členov boli označení Jozef Hagara, František Hagara, František Mišeje, Karol Študenc, Eugen Fülöp, Juraj Špitzer, Ljuben Patorčev, Ernest Otto, Gabriel Kukureli, Vladimír Vestenický a Ján Flimel. Skupina mala údajne podporovať Šmidkeho politické ambície, cez Hornonitriansku partizánsku brigádu ovplyvňovať partizánov, získavať informácie z okolia Viliama Širokého a udržiavať kontakty s juhoslovanským konzulátom. Po prevzatí prípadu centrálnou ŠtB nasledovali ďalšie zatknutia: Ljuben Patorčev (23. marca 1950), František Hagara, František Mišeje, Jozef Hagara a Vladimír Vestenický (29. marca 1950), neskôr Karol Študenc, Ján Flimel (18. apríla 1950) a Ivan Marčuk (19. apríla 1950). Vyšetrovanie sprevádzalo brutálne násilie a smerovalo k preukázaniu titoizmu, buržoázneho nacionalizmu a údajnej protištátnej činnosti skupiny spojenej s Karolom Šmidkem.
Ukončenie prípadu Po sústredení vyšetrovania prípadu „K. Šmidke a spol.“ do Prahy sa jeho konštrukcia začala rozpadať. Zásadný obrat nastal po opätovnom výsluchu Karola Študenca, ktorý 18. apríla 1950 odvolal svoju leopoldovskú výpoveď ako nepravdivú a vynútenú fyzickým i psychickým násilím. Keďže ďalšie vyšetrovanie jeho tvrdenia nepotvrdilo, ŠtB od tejto línie postupne upustila.
Prví vyšetrovanci boli prepustení z Leopoldova už 7. júna 1950 (Vladimír Vestenický a Ján Flimel), 1. júla 1950 ich nasledoval Ivan Rudaš. Ostatní zostali vo väzbe, pričom neboli informovaní o zmene vo vyšetrovaní. Tragickým dôsledkom bola údajná samovražda Ljubena Patorčeva, ktorý sa 4. júla 1950 obesil vo svojej cele.
V priebehu júla 1950 vypracovala ŠtB dokument „Souhrnná zpráva o výsledku šetření v případě „Frakce Šmidke“ a návrh na konečné vyřešení celého případu“, v ktorom navrhla prepustiť Františka Hagaru, Jozefa Hagaru a Františka Mišejeho, keďže sa obvinenia nepodarilo potvrdiť. Pred prepustením museli absolvovať politické pohovory a napísať sebakritiku. Správu schválil Karel Šváb, pričom konečné rozhodnutie pravdepodobne odsúhlasil Viliam Široký. Všetci traja boli prepustení 29. augusta 1950, čím bol prípad fakticky ukončený.