Florina Boenighová (nem. Florina Boenigh, krstným menom Barbora; * 21. december 1894, Wengaithen, Východné Prusko, Nemecké cisárstvo, dnes Węgajty v Poľsku† 31. január 1956, Praha-Pankrác, Česko-Slovensko) bola nemecká rímskokatolícka rehoľníčka, členka Spoločnosti dcér kresťanskej lásky svätého Vincenta de Paul, ktorá väčšinu života pôsobila na území Slovenska. Ako predstavená rehoľnej komunity v nitrianskej nemocnici pomáhala kňazom a bohoslovcom prenasledovaným komunistickým režimom.
V roku 1951 ju zatkla Štátna bezpečnosť. V politickom procese „Štefan Krištín a spol.“ bola odsúdená za velezradu na pätnásť rokov odňatia slobody. Zomrela vo výkone trestu vo väznici Pankrác v Prahe.
Život a rehoľné pôsobenie Narodila sa 21. decembra 1894 v dedine Wengaithen v historickom Východnom Prusku. Pochádzala z rodiny s ôsmimi deťmi, ktorú živilo väčšie poľnohospodárske hospodárstvo.
V roku 1914 vstúpila do Spoločnosti dcér kresťanskej lásky svätého Vincenta de Paul. Jej formačná príprava sa začala v Budapešti. Po jej skončení prijala rehoľné meno Florina. Následne ju predstavení poslali do sirotinca v Trnave, kde sa približne desať rokov starala o deti.
Neskôr pôsobila ako predstavená rehoľných komunít pracujúcich v nemocniciach v Kremnici, Ružomberku a Levoči. Popri riadení komunít sa zúčastňovala aj na každodennej práci. V Levoči mala na starosti okrem iného zásobovanie nemocničnej kuchyne.
V roku 1948 sa stala predstavenou komunity Dcér kresťanskej lásky v nemocnici v Nitre. V tom čase v nemocnici pôsobilo viac ako šesťdesiat rehoľných sestier.
Pomoc prenasledovaným duchovným Po komunistickom prevrate vo februári 1948 začal štát obmedzovať činnosť cirkví a rehoľných spoločností. Počas Akcie K v apríli 1950 boli násilne obsadené mužské kláštory a ich členovia boli sústredení v internačných zariadeniach.
Boenighová pomáhala členom Misijnej spoločnosti svätého Vincenta de Paul, nazývaným aj vincentíni alebo lazaristi. V nitrianskej nemocnici poskytla úkryt kňazovi Štefanovi Krištínovi, ktorý utiekol zo sústreďovacieho kláštora v Hronskom Beňadiku. V nemocnici ho ukrývala približne štrnásť dní, kým pre neho nebolo zabezpečené iné ubytovanie.
Pomáhala tiež bohoslovcom, ktorým režim znemožnil pokračovať v oficiálnom štúdiu teológie. Medzi nimi boli bratia Ján Havlík a Anton Havlík. Bohoslovcom pomáhala pri hľadaní ubytovania a spolu s ďalšími rehoľnými sestrami im poskytovala potraviny, oblečenie a finančnú podporu.
Bohoslovci pokračovali v súkromnom štúdiu pod vedením kňazov Štefana Krištína, Rudolfa Púchovského a Ľudovíta Orješka. Komunistické bezpečnostné orgány túto činnosť označili za „tajnú bohosloveckú fakultu“ a považovali ju za protištátnu činnosť. Členov skupiny zatkli 29. októbra 1951.
Zatknutie a odsúdenie Boenighovú zatkla Štátna bezpečnosť 22. novembra 1951 priamo v nitrianskej nemocnici. Zatknutie bolo pripravené tak, aby nevzbudilo pozornosť ostatného nemocničného personálu. Po jej odvedení vykonali príslušníci bezpečnosti prehliadku priestorov rehoľnej komunity a zaistili písomnosti.
V čase zatknutia mala 57 rokov, trpela cukrovkou a ochorením srdca. Podľa Ústavu pamäti národa bola vo vyšetrovacej väzbe v Nitre mučená a ponižovaná. Pre zhoršený zdravotný stav ju museli opakovane previezť na nemocničné vyšetrenia.
Spolu s ďalšími zatknutými bola v marci 1952 prevezená do Bratislavy. Súdny proces označovaný ako „Štefan Krištín a spol.“ sa uskutočnil od 3. do 5. februára 1953 na Krajskom súde v Nitre. V procese bolo súdených sedemnásť ľudí spojených s tajným štúdiom bohoslovcov a s pomocou členom Misijnej spoločnosti.
Súd uznal Barboru Boenighovú za vinnú z trestného činu velezrady. Dňa 5. februára 1953 ju odsúdil na pätnásť rokov odňatia slobody, peňažný trest 20 000 korún, prepadnutie majetku a stratu čestných občianskych práv na desať rokov. Proti rozsudku sa neodvolala.
Väznenie a smrť Po odsúdení bola väznená najskôr v Rimavskej Sobote a neskôr v Pardubiciach. V pardubickej väznici ju napriek zhoršujúcemu sa zdravotnému stavu zaradili na prácu v pletiarni. Od júna 1954 bola vo väzenskej evidencii vedená ako chorá.
Dňa 24. januára 1956 ju previezli z Pardubíc do väznice Pankrác v Prahe. Zomrela tam 31. januára 1956. V ohliadacom liste bol ako príčina smrti uvedený opakovaný infarkt myokardu.
Pochovali ju bez verejných obradov do spoločného hrobu na väzenskom cintoríne v pražských Ďábliciach. Rehoľné sestry neskôr označili predpokladané miesto pochovania tabuľkou a krížom. Hrob bol však následne zrovnaný so zemou a presné miesto jej pozostatkov už nebolo možné určiť.
Pamiatka Konfederácia politických väzňov Slovenska a Spoločnosť dcér kresťanskej lásky jej 14. decembra 2015 odhalili pamätnú tabuľu na spoločnom hrobe rehoľných sestier na Mestskom cintoríne v Nitre. Tabuľa má charakter symbolického hrobu, keďže jej pozostatky sa nachádzajú na neznámom mieste v spoločnom hrobe v Prahe-Ďábliciach.
Nemecká rímskokatolícka cirkev zaradila Florinu Boenighovú medzi osobnosti uvedené v diele Zeugen für Christus – Das deutsche Martyrologium des 20. Jahrhunderts. Publikácia ju predstavuje ako rehoľníčku, ktorá zomrela v dôsledku prenasledovania komunistickým režimom.
Referencie
Literatúra VALASEK, Emil. Schwester Florina (Barbara) Boenigh. In: MOLL, Helmut, ed. Zeugen für Christus: Das deutsche Martyrologium des 20. Jahrhunderts. 8., rozšírené a aktualizované vydanie. Paderborn: Brill Schöningh, 2024, s. 1190 – 1193. VALASEK, Emil. Glaubenszeugen in bewegten Zeiten: Sudetendeutsche Priester und Ordensleute zwischen Verfolgung und Opfertod nach dem Zweiten Weltkrieg. Aachen: Patrimonium-Verlag, 2023. 392 s. ISBN 978-3-86417-115-4.
Pozri aj Prenasledovanie katolíckej cirkvi v Česko-Slovensku Akcia K Ján Havlík Politický proces
Externé odkazy
Životopis Floriny Boenighovej na stránke Spoločnosti dcér kresťanskej lásky Florina Boenighová na stránke Ústavu pamäti národa Florina Boenigh v Nemeckom martyrológiu 20. storočia
Kategória:Rehoľníčky Kategória:Politickí väzni komunistického režimu v Česko-Slovensku