náhľad|Ján Sambucus na grafike z roku 1565 s obľúbeným psom Bombom
Ján Sambucus alebo Žámboky (, ; * 25. alebo 30. júl 1531, Trnava – † 13. jún 1584, Viedeň) bol slovenský básnik, polyhistor, lekár, autor príležitostnej latinskej poézie, alegorických obrázkov a úvah o rečníckom umení, príslušník slovenského etnika.
Narodil sa v Trnave, ktorá bola v tom čase malým mierumilovným a prosperujúcim mestečkom na severozápade vtedajšieho Uhorska. Bol jedným z mála Uhrov, ktorí pracovali na cisárskom dvore vo Viedni a mohli sa považovať za humanisticky vzdelanú komunitu.
Sambucus patril svojho času k najväčším humanistom stredoeurópskeho charakteru, ale na Slovensku je málo známy, aj napriek tomu, že sa jeho meno vyskytuje vo všetkých slovníkoch 16. – 18. storočia.
Sambucus patrí k druhej generácii európskych humanistov, ktorí si ešte okúsili opojenie humanizmu a renesancie v ich rozkvete, ale nevyhli sa ani búrkam, ktoré sprevádzali ich pomalý úpadok. Sambucus sa narodil do rozpolteného sveta, kedy mohol ešte pocítiť pravú renesančnú radosť zo života a skutočné nadšenie vedca, ktorý mal pocit, že prospieva ľudstvu. Sambucus dokázal vo svojom živote veľa, ale z toho, čo si vysníval, sa splnilo len málo. Jeho posledné roky a smrť vo veku 54 rokov boli takmer tragické.
Štúdia vo Viedni, v Nemecku a v Paríži Pochádzal z pomerne finančne zabezpečenej rodiny – jeho otec Peter vlastnil tri domy a minimálne trikrát bol starostom obce Trnava (1545, 1548 a 1551) a podporoval svojho syna vo vzdelávaní. O tomto fakte nám hovorí Sambucov list z roku 1564, ktorý Sambucus napísal svojmu vernému priateľovi a vydavateľovi, Ch. Plantinovi: „Počas dvadsiatich dvoch rokov zo skromným príjmov láskavo a štedro podporoval moje štúdia a putovanie. Bol som jeho jediným synom, no väčšmi prizeral na moje vzdelanie než na to, že ma ľúbi. Pokladal totiž za vhodnejšie, aby som bol preč veľmi dlho a veľmi ďaleko a aby som raz mohol zo štúdií zožať úžitok a chválu, než aby som si hovel u neho.“ V úryvku tohto listu môžeme vidieť Petrovu horlivosť v synovom vzdelávaní, keďže chcel, aby v živote jeho syn niečo dosiahol. Mohli by sme sa domnievať, že za celým Jánovým štúdiom stojí práve jeho otec, ktorý dbal o synove štúdium. Na to, aby sa Sambucus mohol zaradiť medzi významné osobnosti stredoeurópskeho kontextu, musel tvrdo pracovať na svojom vzdelávaní. Nemal ani 11 rokov (cca v rokoch 1541 – 1542), keď začal študovať gréčtinu na Univerzite vo Viedni, ktorá sa stala jeho ústredným stredobodom záujmu v nasledujúcich rokoch. Keďže už v tomto útlom veku išiel na univerzitu vo Viedni, musel mať predchádzajúcu znalosť latinčiny, ktorú naučil v Trnave.
29. júna roku 1545 nastúpil na Univerzitu vo Wittenbergu, kde sa však dlho nezdržal, pretože na jeseň 1546 začala vojna proti šmalkadskému spolku. Univerzita vyzvala študentov, aby opustili akademickú pôdu a tak sa musel vrátiť domov, respektíve do Viedne. Nie je vylúčené, že sa na tejto univerzite stretol aj so slávnym Melanchtonom.
Po krátkej prestávke sa rozhodol pokračovať vo svojich štúdiách na Katolíckej univerzite v Inglostadte v roku 1548. Na tejto univerzite sa stretáva s osobnosťami ako Veit Amerbach (profesor rétoriky a expert na Cicera) a Peter Bienewitz Apianus (matematik, kozmograf a filológ, ktorý ako prvý publikoval zbierku latinských a gréckych zápiskov). Klíma tejto univerzity, najmä artistickej fakulty, bola vedená v humanistickom duchu a zachovala si mnohé z pôvodného prírodovedeckého zamerania univerzít v strednej Európe a štúdium gréčtiny na tejto univerzite kládlo väčší dôraz na historický a prírodovedecký ako na jeho filologický charakter.
Z Inglostadtu prišiel do Štrasburgu, kde ešte stále bol na nemeckej pôde, ale prvýkrát sa ocitol v meste s francúzskou kultúrou. Stretol sa tu s azda najlepším humanistom – pedagógom tej doby, Jeanom Sturmom, ktorý vytvoril najprepracovanejší školský systém, ktorý sa využíva do dnešných čias. Sambucus ho označuje ako „praeceptor meus“ [môj učiteľ] a mnohé jeho spisy mal Sambucus uložené vo svojej knižnici, z ktorých mal viacero výtlačkov pričom aj vo viacerých vydaniach. Sambucus ho obdivoval najmä pre jeho horlivý zápal k rečníctvu, keďže čerpal z Ciceróna a Demostena.
U Sturma nepobudol viac ako rok, keďže v septembri roku 1551 predniesol v Paríži Reč o tom, že chlapci majú poznať rečníkov prv ako básnikov. Nehovorí sa, kde presne predniesol svoju reč, či to bola Sorbona nevieme s určitosťou povedať. Zoznámil sa tu s profesorom gréčtiny na Collège Royal (Collège de France), Jeanom Doratom, významným francúzskym filológom, Adrianom Turnèbeom a ďalšími. V Paríži roku 1552 získal titul magister filozofie najmä vďaka svojej reči a ostatne aj vďaka svojim známym, keďže podľa zvyklostí tej doby za taký krátky čas by titul dostať nemohol.
Prvá prestávka vo Viedni Po dosiahnutí titulu magister sa rozhodol vrátiť späť do Viedne, kde Sambucus vo veľmi mladom veku nadväzuje kontakt s panovníckym rodom Habsburgovcov. V roku 1552 ako 21-ročný študent venuje predslov 25-ročnému Maximiliánovi II. novozvolenému kráľovi Českého kráľovstva, ktorý sa vrátil so svojou španielskou manželkou na viedenský dvor zo Španielska. Sambucus si uvedomoval dôležitosť Maximiliánovho debutu na viedenskom kráľovskom dvore a tak sa rozhodne publikovať komentovanú verziu nie dlho mŕtveho numizmatika Johanna Huttichia – numizmatický album Images of Roman Emperors with Historical Notes[Obrazy ríšskych cisárov s historickými poznámkami], ktorá nám približuje životy rakúskych a nemeckých cisárov, vrátane rodu Habsburg. V predhovore možno vidieť Sambucov záujem o numizmatiku, ktorej sa okrem iného venoval počas celého svojho života. Sambucus ako rodený Trnavčan využil možnosť pripomenúť arcivojvodovi Maximiliánovi svoju povinnosť ochraňovať Panóniu (Slovensko) pred Turkami: „Žiadam Vás, aby ste držali ochrannú ruku nado mnou a nad mojimi rodičmi, ktorí žijú v Trnave. Sme vystavení mnohým nájazdom Turkov.“ Sambucus žiadal od Ferdinanda I. kráľovské štipendium a vďaka tejto publikácii si ho cisár všimol a dal mu príkaz, aby preložil do latinčiny báseň Dobytie Szigetu o slávnom víťazstve nad Turkami pri meste Jáger, ktorú napísal uhorský básnik a poviedkar Sebestyén Tinódi, čo aj ochotne spravil, hoci bez vnútorného záujmu. Báseň podľa jeho mienky nebola dosť vznešená a hodná cisára, preto ju skrátil a pozmenil, čo aj vysvetlil v predslove básne: „Keď mi tú prácu dali, niečo som skrátil, niečo pozmenil, niečomu dal pohodlnejší sled tak, aby sa pritom ani pravda, ani miesto nenarušili, a za niekoľko dní som to dokončil, ako som vedel.“ Vďaka tomuto prekladu nakoniec získal štipendium.
Prvá cesta do Talianska Sambucus dostal od ostrihomského arcibiskupa Mikuláša Oláha poverenie, aby bol vychovávateľom Juraja Bónu a Štefana Istvánffyho, ktorí boli Oláhovi príbuzní a chceli študovať v Taliansku. Tento zväzok trval štyri roky (1553 – 1556) a zabezpečoval ho po finančnej stránke. Túto pracovnú ponuku prijal najmä z osobných dôvodov, keďže Oláh mal veľký vplyv vo Viedni a určite by sa po splnení služieb postaral o svojho vychovávateľa. Sambucov pobyt v Taliansku sa odlišoval od ostatných študijných pobytov najmä v tom, že už nebol žiakom, ale učiteľom a vychovávateľom zverencov a začal sa viacej orientovať na svoju zberateľskú činnosť.
Treba však ešte spomenúť jeho dovŕšenie študentských rokov v Padove, kde bol spolu so svojimi zverencami. Padova spolu s Bolognou boli vychýrenými strediskami lekárskych štúdií. Sambucus sa rozhodol pre medicínu kvôli jej blízkemu vzťahu k filozofii: „štúdium filozofie a štúdium lekárstva sa často spájali a v čase, keď experimentálna medicína bola v plienkach a cirkev nerada videla pitvy, nemala filozofia ďaleko od lekárstva, ktoré sa zakladalo skôr na Hippokratovej a Galénovej autorite než na priamom pozorovaní.“ Ďalšie dôvody vysvetľuje v predslove zbierky Poemata (Padova, 1555), ktorý venuje svojmu učiteľovi Veitovi Amerbachovi: „Oddávam sa medicíne, k službám Phebea Apolóna, pokiaľ niečo viac vkusné nepríde, ktoré nepoteší moju vášeň. Ale týmto štúdiom si želám pomáhať svojim blízkym a môjmu vlastnému zdraviu.“ Sambucus získal „in re medicina testimonium“ čiže licenciát lekárskych vied, ktorý mu neskôr poslúžil na vykonávanie práce dvorného lekára u Maximiliána.
Ďalej pokračoval vo svojich talianskych potulkách, okrem Padovy a Benátok, na univerzite v Bologni, kde sa pravdepodobne stretol so starnúcim emblematistom Achilleom Bocchiom, ktorému neskôr venoval emblém Dum potes vive vo svojej knihe emblémov. Na univerzitách v spomínaných mestách aj prednášal a dokonca v Padove je dodnes nástenná freska v aule univerzity, ktorá zobrazuje Sambuca ako významnú osobnosť, ktorá na nej študovala a prednášala. V Taliansku mal povesť, že ovláda jedenásť jazykov. Sambucus bol vo Ferrare v blízkom styku s rodinou d´Este, konkrétne s Alfonzom d´Este, ktorý bojoval v službách Karola V. a Ferdinanda I. a preto túžil, aby jeho deti vedeli po nemecky. Počas svojich potuliek po Taliansku publikoval ďalšie dva preklady v latinčine menej významných gréckych autorov, ktoré venoval svojmu patrónovi Mikulášovi Oláhovi, novému arcibiskupovi Ostrihomu a iným urodzeným študentom Padovskej univerzity.
Druhá prestávka vo Viedni Sambucus roku 1557 prerušil svoj taliansky pobyt na niekoľko mesiacov a vrátil sa do Viedne, keďže správca cisárskej knižnice Nydbruck náhle zomrel a Sambucus sa uchádzal o toto významné miesto. Bolo to miesto, po ktorom túžil, keďže jeho snom bolo vybudovať veľkú knižnicu, ktorá by sa stala základom pre rozvoj vzdelanosti v Európe. Ale miesto ostalo neobsadené na dlhé roky. Jedným z dôvodov, ktorý predĺžil Sambucov pobyt vo Viedni, bol Mikuláš Oláh, ktorý sa pokúšal reformovať mestskú školu a je dosť pravdepodobné, že sa radil aj so Sambucom. Týmto vstúpil Sambucus do služieb Ferdinanda, kedy cisár rozhodol o jeho stálom plate. Dokladom o tom je list pre Uhorskú kráľovskú komoru so sídlom v Bratislave, kde jej prikazuje vyplatiť Sambucovi 50 zlatých ako jeho plat „nášmu vernému Sambucovi, Aulae Nostrae familiaris pre jeho zmýšľanie a prednosti,“ kde ho oslovuje titulom najnižšieho stupňa dosiahnuteľnom na cisárskom dvore aulae familiaris – dvorný radca.
Druhá cesta do Talianska Cisár Ferdinand a jeho syn Maximilián, budúci rímsko-nemecký cisár, boli spokojní so Sambucovou prácou a oslobodili ho od dovtedajších záväzkov a povinností. Sambucus využil habsburské zázemie na to, aby sa mohol venovať svojej vášni – zbieraniu manuskriptov a starých kníh. Sambucus ďalej pokračoval vo svojich finančne náročných cestách, ktoré mu už neplatil otec a nebol ani odkázaný na súkromné vyučovania a občasné práce, keďže mu všetko platil sám Maximillian, ktorý ho ešte viac podporoval v zberateľstve. Počas svojich ciest v zahraničí mal Sambucus zbierať knihy pre dvornú knižnicu.
Rodina Fuggerovcov ho poverila, aby sa stal vychovávateľom Jacoba Fuggera a v roku 1558 sa opäť vrátil do Talianska ako súkromný učiteľ a zberateľ, kde sa približne rok pohyboval na území Padovy a Benátok. O dva roky neskôr uskutočnil druhú návštevu Paríža, kde sa zdržal až do roku 1562. Z Paríža cestoval cez Miláno do Janova a putovanie za zberaním antických starožitností a rukopisov ho zaviedlo aj do Bologne, Florencie a Neapolu, kde prehľadával trhy so starožitnosťami a rukopismi na celom polostrove a cestoval až na územie Apúlie (1562 – 1563). Navštívil aj Rím, kde sa stretol s najvýznamnejšími členmi vtedajšieho literárneho kruhu, napr. Fluvia Orsiniho a budúceho kardinála Guglielma Sirleta. Roku 1563 Sambucus napísal z Neapolu list Maximiliánovi, v ktorom sa mu ospravedlňoval za svoje odmlčanie a stratu kontaktu s viedenským dvorom, ktoré nebolo spojené s ničím iným ako s prácou zbierania antických artefaktov a starých kníh pre svojho patróna. V liste píše: