V porovnaní s bachovským absolutizmom sa v matičných rokoch rozvinulo nielen slovenské národné hnutie, ale aj slovenské novinárstvo, čo súviselo s určitým uvoľnením politického života v monarchii i so zmenenými spoločenskými pomermi. Na porovnanie uvedieme niekoľko údajov. V rokoch bachovského absolutizmu (1850 – 1860) vychádzalo spolu 11 novín a časopisov, určených nášmu publiku a to v staroslovenčine i v opravenej slovenčine. V skutočnosti ich bolo len osem, lebo ďalšie tri začali vychádzať až roku 1860 tesne pred, alebo už po vyjdení októbrového diplomu. Ich tematické rozvrstvenie bolo veľmi chudobné: vládne Slovenské noviny, úradný vestník, odnárodňujúce noviny pre ľud, tri literárne a kultúrne, dva pedagogické a tri náboženské časopisy. Okrem toho roku 1855 vychádzal aj jeden študentský rukopisný zábavník s veľmi obmedzenou publicitou.
V matičných rokoch však vychádzalo už 46 tlačených a 11 rukopisných novín a časopisov. Tento počet bol na slovenské pomery vzostupný, ale v reláciách celokrajinských, skromný. Veď v rokoch 1861 – 68 sa počet maďarských novín a časopisov vydávaných na slovenskom území, pohyboval v rozmedzí 58 – 81, pričom ich náklad niekoľkonásobne prevyšoval slovenské periodiká.
V matičnej dobe sme mali štvoro významných politických novín: Pešťbudínske vedomosti od roku 1870, vychádzajúce pod zmeneným názvom Národnie noviny (1868 – 1875), historickopolitický časopis Biele Uhorsko (1868 – 1872) – vydávaný a redigovaný Jozefom Hložanským. Proti ním boli priamo zamerané odnárodňujúce noviny v slovenskej reči, slúžiace politickým záujmom maďarskej vládnucej triedy. Bol to Krajan (1865), Vlastenec (1869 – 71), Svornosť (1873 – 1885) a “spoločenský a gazdovský týždenník" Nitra (1873) s podtitulom: “Chýrnik Ňitrianskej stolice", ktorý priamo vydávalo stoličné predstavenstvo od 6. apríla do 28. decembra roku 1873. V tejto dobe vychádzal aj najlepší hospodársky časopis minulého storočia pre Slovákov Lichardov Obzor (1863 – 1882), ako aj dva časopisy, určené dedinskému ľudu – Národný hlásnik (1868 – 1881) Mikuláša Štefana Ferienčíka a Jánošík (1862 – 63), ktorý bol dielom Viliama Paulínyho-Tótha, hoci ako vydavateľ bol na ňom podpísaný Ján Nepomuk BobulaVýznamné osobnosti Dovalova.
Na slovenské pomery bol v týchto rokoch prekvapujúco vysoký počet pedagogických časopisov rôznych náboženských a politických odtieňov: Slovenský národný učiteľ (1860 – 64) – od tretieho ročníka premenovaný na Národného učiteľa (1864), Listy národných učiteľov, Letopis národných učiteľov (1868 – 73) s prílohou Škola domáca (1863 – 64), Priateľ školy a literatúry (1859 – 61) a Katolícka škola (1874). Súviselo to hlavne so snahou zakladať slovenské gymnázia a iné stredné školy, ale aj s tým, že veľkú časť uvedomelých stúpencov slovenského národného hnutia tvorili práve učitelia a iní intelektuálni pracovníci, ktorí mali ku škole veľmi blízko.
V tejto dobe vychádzal tiež značný počet literárnych časopisov. Bol to Sokol (1860 – 61), Orol (1870 – 1880), Slovesnosť – príloha Cyrilla a Methoda (1863 – 65). Ich úroveň bola veľmi rôznorodá. Našli sa v nich hodnotné príspevky, ale aj novely, verše a články, ktoré boli prejavom úpadkových tendencií vtedajšej slovenskej literatúry. Niektorí ich redaktori i spolupracovníci vychádzali v ústrety nenáročnému vkusu malomeštiackeho čitateľstva, napodobňujúc zábavné meštiacke nemecké a maďarské časopisy.
Vtedy sa tiež u nás začínajú udomácňovať aj mládežnícke časopisy, vydávané väčšinou spolkami slovenských vysokoškolákov. Bol to Dunaj (1874) – orgán Slovenského spolku v Budapešti, ktorý bol vlastne neorganickým pokračovaním Junoša – “mravno-zábavného časopisu pre slovenskú mládež". Známa bola tiež Dennica “poučno-zábavný časopis pre slovenskú mládež". Tento mesačník vychádzal v Martine v rokoch 1871 – 72 za redakcie Jozefa Nedobrého. Jeho majiteľom a vydavateľom bol Viliam Paulíny-Tóth. Malú publicitu mala Zornička – “List pre slovenských mládencov a panny pre obveselenie a zošľachtenie srdca", ktorý vydával roku 1864 raz do mesiaca v Novom Sade Jozef Podhradský. Detský časopis Zrkadlo maľučkých – príloha Slovenského národného učiteľa z rokov 1863 – 64 za redakcie Juraja Slottu mal ešte začiatočnícku úroveň, nízky náklad, a preto aj malý okruh pôsobnosti.
V rokoch 1863 – 75 vychádzal aj na slovenské pomery nový druh časopisov satiricko-humoristických, ktorých politická orientácia bola v súlade s názormi memorandistov. Z nich bol najlepší prvý slovenský humoristický časopis Černokňažník Viliama Paulínyho-Tótha s podtitulom: “Týždenník pre humor a beletristiku" (1861 – 1864). Od 17. novembra 1861 vychádzal v Budíne, odkiaľ 21. VII. 1863 prešiel do Skalice. Humoristickým orgánom stúpencov politiky Národných novín bol mesačník Rarach (1875) vychádzajúci v Martine. Jeho zodpovedným redaktorom a vydavateľom bol M. A. Špánik. Podobné zameranie mal ďalší mesačník – “humoristicko-satirický list" Rarášek (1870 – 75) vychádzajúci v tom istom meste. Jeho vydavateľom a redaktorom bol Andrej Černiansky a od roku 1874 M. A. Špánik. Humoristickým ilustrovaným časopisom Novej školy slovenskej sa stala Ježibaba (1871 – 72), z ktorého vyšlo len 17 čísel. Všetky spomínané humoristické i literárne časopisy v tejto dobe majú už pomerne vkusnú grafickú úpravu. Používajú pestrejšie typy písma i lámanie strany do troch až štyroch stĺpcov. Uplatňujú tiež rámčeky a drevoryty, čo zvyšuje síce príťažlivosť a modernosť týchto časopisov, no aj finančné náklady na ich vydávanie.
V matičnej dobe mal osobitné postavenie Letopis Matice slovenskej (1864 – 1875) – prvý slovenský vedecký časopis. Vznikol v Martine na návrh predsedu MS biskupa Štefana Moyzesa. Okrem vedeckých článkov a štúdií v ňom pravidelne vychádzali aj zápisnice valných zhromaždení a výborových schôdzí Matice slovenskej, takže súčasne plnil úlohy spolkového vestníka. Už z toho vidieť, že už súčasníci prikladali účinkovaniu v Matici slovenskej historický význam a chceli o nej nielen informovať verejnosť, ale zachovať aj dokumenty pre nasledujúce generácie. Na rozdiel od prevažnej väčšiny slovenských novín a časopisov bol Letopis MS od začiatku lepšie finančne zabezpečený, takže už jeho redaktor, ktorým bol tajomník Matice slovenskej, dostával honorár 15 zl. str. za tlačový hárok.
Pravdepodobne už začiatkom novembra 1864 vyšlo prvé číslo Letopisu Matice slovenskej. Časopis sa rozširoval hlavne prostredníctvom matičného kníhkupectva v Banskej Bystrici. Už v prvých dvoch číslach mal okrem zápisníc z činnosti Matice slovenskej aj zoznamy kníh a archívneho materiálu tohto celonárodného spolku. V súlade s uznesením Výboru MS z 12. septembra 1866 začal Letopis MS okrem funkcie spolkového vestníka plniť aj úlohy vedeckého časopisu. Vedecké štúdie i odborné články, ktoré tu vychádzali, sú vlastne výsledkom činnosti vedeckých odborov Matice slovenskej. Aj keď sa ani tu často nerešpektovali zásady prísnej vedeckosti a vedeckoteoretický štýl sa miestami nahrádzal popularizáciou, predsa len Letopis MS bol na vyššej teoretickej úrovni ako predchádzajúce slovenské časopisy – Tatranka (1832 – 48) i Hurbanove Slovenskje pohľadi (1846 – 47; 51 – 52), ktoré sa síce tiež vyhlasovali za vedecké, no prinášali príspevky popularizačnovedecké alebo esejistické.
V Letopise Matice slovenskej uverejňovali svoje filozofické štúdie a články S. B. Hroboň, Čaják, Pavel Hečko, z histórie Jonáš Záborský a J. L. Holuby, niekdajší redaktor Slovenských národných novín Peter Kellner-Hostinský, z prírodných vied Dionýz Štúr, Daniel Lichard a iní. Dôstojné postavenie tu mal Franko Víťazoslav Sasinek, aj keď jeho historické štúdie, polemiky i kritické vydávanie prameňov sa vyznačovalo miestami subjektívnym prístupom k materiálu a diskutabilnou metódou skúmania. Záslužná je tiež snaha redaktora Letopisu MS Michala Chrásteka, zaviesť do tohto vedeckého tlačového orgánu registrujúcu bibliografiu súčasnej slovenskej literatúry, ktorá sa stala pre neúnavného Ľ. V. Riznera dôležitým prameňom pri zostavovaní jeho Bibliografie písomníctva slovenského. Skvalitňovaniu časopisu neskoršie pomohlo aj honorovanie dopisovateľov a spolupracovníkov, čo bolo v slovenskej doprevratovej žurnalistike výnimočným javom.
Veľmi obľúbeným boli v tejto dobe aj študentské rukopisné časopisy – zábavníky, ktoré vznikali z nedostatku publikačných možností začínajúcich autorov. Vydávali ich zväčša spolky študujúcej mládeže na Slovensku i mimo neho. Bol to napr. Priateľ školy, Slávik, Slovák, Zore, Sitno, Včela, Psia noha, Bubon, Zvon, Zornička a iné. Pravda, spoločenský dosah týchto periodík bol veľmi rozdielny už aj preto, lebo mnohé z nich vychádzali len rok, alebo zanikali už po prvých dvoch-troch číslach. Najmenšiu publicitu mali študentské rukopisné zábavníky, ktorých čitatelia sa zväčša obmedzovali len na žiakov jedného ústavu. Celkove však možno konštatovať, že novinárska úroveň periodickej tlače matičných rokov, bola podstatne vyššia, ako tomu bolo v odbobí “hluchoty a nemoty" bachovského absolutizmu.
Slovenské noviny a časopisy nemali v matičných rokoch dostatok spolupracovníkov a predplatiteľov, čo bolo často aj príčinou ich predčasného zániku. Bolo tomu tak pri všetkých, s výnimkou národného hlásnika, ktorý mával okolo 2 000 – 3 000 predplatiteľov, Paulínyho Černokňažníka a Lichardovho Obzoru, ktoré mali len v prvej dobe existencie okolo 900 predplatiteľov. Súviselo to aj so stupňujúcou sa maďarizáciou po rakúsko-uhorskom vyrovnaní (1867) s triednym a nacionálnym útlakom, ale aj s tým, že národne prebudené meštiactvo povyšovalo svoje triedne vymedzené stanovisko na “celonárodnú politiku", ktorú chcelo uplatňovať hlavne pomocou novín a časopisov. Tak síce z nich vytvorili orgány nacionálnej politiky, no súčasne ich postupne zbavovali sociálneho ostria. Prestávali sa zaujímať o životné pomery širokých ľudových vrstiev, vzdávali sa boja za ich sociálne práva, čo bolo ešte také príznačné pre štúrovské Slovenskje národňje novini pred rokom 1849. Tak sa aj mohlo stať, “že v záverečnej etape vnútropolitického vývoja v Uhorsku po roku 1847 ustaľuje sa kvantitatívne členská základňa na tej istej rovine, z akej sa vyšlo v porevolučných rokoch".
Aj v matičných rokoch – ako pred prvou svetovou vojnou vôbec – zostáva na Slovensku pravidlom subskripcia novín a časopisov, pričom nakladateľ len na základe počtu záväzne prihlásených predplatiteľov stanovoval počet vydaných exemplárov z obavy, aby veľa neprerobil. Mnohokrát mu ani to nepomohlo, lebo predplatitelia mu zostávali dlžní aj za niekoľko ročníkov novín a časopisov, napriek urgenciám a súdnemu vymáhaniu. Preto aj zánik mnohých tlačových orgánov možno pripísať hospodárskemu úpadku nakladateľa, a nie priamemu vonkajšiemu zásahu úradnej brachiálnej moci.