náhľad|Poseidón milský, 2. storočie pred Kr., Národné archeologické múzeum Atény Poseidón alebo Poseidon (starogr. Ποσειδῶν - Poseidón, , čiže Neptún) je starogrécky boh, jeden z dvanástich bohov Olympu, jedno z najstarších božstiev Grécka, ktorého meno sa objavuje už na tabuľkách z minojského paláca v Knosse. Pôvodne bol jedným z najvyšších mužských božstiev, uctievaným v južných ostrovných oblastiach, predovšetkým medzi Iónmi. Jeho meno značí manžel Zeme alebo Pán. Neskôr boli jeho právomoci obmedzené na vládu nad morami a vodným živlom, ale tiež napríklad nad zemetrasením a koňmi.
Bol ochrancom moreplavcov a strážcom mnohých helénskych miest a kolónií. V Grécku doby bronzovej bol Poseidón uctievaný ako hlavné božstvo v Pylose a Tébach s kultovým titulom "zemetrasiteľ". V mýtoch izolovanej Arkádie je príbuzný s Démétér a Persefónou a bol uctievaný ako kôň a ako boh vôd. Považovali ho za krotiteľa alebo otca koní, ktorý úderom svojho trojzubca stvoril pramene (v gréčtine sú výrazy pre oboje príbuzné), jeho rímskym ekvivalentom je Neptún.
Homér a Hésiodos naznačujú, že Poseidón sa stal pánom mora, keď sa po zvrhnutí jeho otca Krona svet lósom rozdelil medzi troch Kronových synov; Diovi pripadlo nebo, Hádovi podsvetie a Poseidónovi more, pričom Zem a hora Olymp patrili všetkým trom. V Homérovej Iliade Poseidón podporuje Grékov proti Trójanom počas trójskej vojny; v Odysei grécky hrdina Odyseus počas námornej plavby z Tróje späť domov na Itaku vyvolá Poseidónovu zúrivosť tým, že oslepí jeho syna, kyklopa Polyféma, v dôsledku čoho ho Poseidón potrestá búrkami, spôsobí úplnú stratu jeho lode a spoločníkov a oneskorí jeho návrat o desať rokov. Poseidón je tiež témou Homérovho hymnu. V Platónovom diele Timaeus a Kritias bol Poseidónovým panstvom legendárny ostrov Atlantída.
Podľa legendy sa Aténa po súboji s Poseidónom stala patrónkou mesta Atény, hoci ten zostal na Akropole v podobe svojho náhradníka Erechtea. Po súboji poslal Poseidón na attickú rovinu povodeň, aby potrestal Aténčanov za to, že si ho nevybrali.
Poseidónovou manželkou je Amfitríta, ale zaplieta sa postupne s mnohými inými ženami, tak bohyňami, ako aj smrteľníčkami, a má s nimi nespočetných potomkov. Poseidón je otcom mnohých gréckych hrdinov a mýtickým predkom početných kráľovských rodov.
Starí Gréci obetovali Poseidónovi býka a koňa, pretože tieto pozemské zvieratá symbolizovali dravosť, násilie, ale aj plodivú silu.
Najvýznamnejším Poseidónovým kultovým miestom bol Korint. Na jeho počesť sa v jeho blízkosti konali každý druhý rok Isthmické hry.
Doba bronzová
Lineárne písmo B (mykénska gréčtina) Ak sa dá veriť zachovaným hlineným tabuľkám lineárneho písma B, meno po-se-da-wo-ne („Poseidon“) sa vyskytuje častejšie ako di-u-ja („Zeus“). Vyskytuje sa aj ženský variant, po-se-de-ia, ktorý označuje stratenú bohyňu-konzortku, v podstate predchodkyňu Amfitrité. Poseidón nesie často titul wa-na-ka (wanax), čo v nápisoch v lineárnej B znamená „kráľ“.
Arkádske mýty Poučnou výnimkou je archaický a lokalizovaný mýtus o žrebcovi Poseidónovi a kobyle Demeter vo Figálii v izolovanej a konzervatívnej Arkádii, o ktorej sa zmieňuje Pausanias (2. storočie), že upadla do zabudnutia; žrebec Poseidón prenasleduje kobylu-Demeter a zo spojenia sa jej narodí kôň Arión a dcéra (Despoina), ktorá mala zrejme tiež podobu kobyly. Násilná Demeter bola Demeter Erinys (zúrivá).
Pôvod náhľad|Socha Poseidóna, Palác Kadriorg, Tallinn, Estónsko Zdá sa, že arkádsky mýtus súvisí s prvými grécky hovoriacimi ľuďmi, ktorí prišli do regiónu v dobe bronzovej. Ich náboženské presvedčenie sa miešalo s vierou pôvodného obyvateľstva. Je možné, že Gréci so sebou nepriniesli iných bohov okrem Dia, Éósa a Dioskúrov. Kôň (numina) súvisel s tekutým živlom a s podsvetím. Poseidón vystupuje ako zviera (kôň), ktoré je riečnym duchom podsvetia, ako sa to zvyčajne deje v severoeurópskom folklóre a nezvyčajne aj v Grécku. Poseidón "Wanax", je mužským spoločníkom (paredros) bohyne prírody. V príbuznom minojskom mýte sa Pasiphaë pári s bielym býkom a rodí hybridnú bytosť Minótaura. Býk bol starý predolympský Poseidón. bohyňa prírody a jej paredros sa zachovali v eleusínskom kulte.
V mykénskej kultúre, ktorá bola silne závislá od mora, nie je dostatok dôkazov o tom, že Poseidón bol spojený s morom. Nie je jasné, či "Posedeia" bola bohyňou mora. Homér a Hésiodos naznačujú, že Poseidón sa stal pánom mora po porážke svojho otca Krona, keď sa svet lósom rozdelil medzi jeho troch synov; Diovi pripadlo nebo, Hádovi podsvetie a Poseidónovi more, pričom Zem a hora Olymp patrili všetkým trom. Walter Burkert predpokladá, že helénske kultové uctievanie Poseidóna ako boha koní môže súvisieť so zavedením koňa a vojnového voza z Anatólie do Grécka okolo roku 1600 pred Kr.
Existujú dôkazy o tom, že Poseidón bol kedysi uctievaný ako kôň, čo dokazuje jeho kult na Peloponéze. Niektorí antickí autori však zastávali názor, že pôvodne bol bohom vôd, a preto sa stal "zemetrasením", pretože Gréci verili, že príčinou zemetrasení je erózia skál vodami, riekami, ktoré podľa nich mizli v zemi a potom sa opäť vynorili. Tomu verili aj prírodní filozofi Táles, Anaximenes a aj Aristoteles, čo mohlo byť podobné ľudovej viere.
Raný význam Poseidóna možno ešte zahliadnuť v Homérovej Odysei, kde je hlavným hýbateľom udalostí skôr Poseidón než Zeus. V Homérovi je Poseidón pánom mora.
Uctievanie thumb|Andrea Doria ako Neptún - alegorický obraz od Agnola Bronziniho znázorňuje vladársku hegemóniu Janova v Tyrrhenskom mori.|vľavo Poseidón bol hlavným občianskym bohom viacerých miest: V Aténach bol po Aténe druhý najdôležitejší, zatiaľ čo v Korinte a mnohých mestách Veľkého Grécka bol hlavným bohom polisu.
Vo svojom priaznivom aspekte bol Poseidón vnímaný ako ten, kto vytvára nové ostrovy a ponúka pokojné more. Keď bol urazený alebo ignorovaný, údajne udieral svojím trojzubcom do zeme a spôsoboval chaotické pramene, zemetrasenia, utopenia a stroskotania lodí. Námorníci sa modlili k Poseidónovi za bezpečnú plavbu a niekedy ako obetu utopili kone; takto sa podľa fragmentárneho papyru Alexander Veľký pred vrcholnou bitkou pri Isse zastavil na sýrskom morskom pobreží a uchýlil sa k modlitbám, "vzývajúc Poseidóna, boha mora, pre ktorého prikázal hodiť do vĺn štvorkolesový voz".
Podľa Pausania bol Poseidón jedným zo správcov veštiarne v Delfách, kým ju prevzal olympský Apolón. Apolón a Poseidón úzko spolupracovali v mnohých sférach: napríklad pri kolonizácii delfský Apolón poskytoval povolenie vydať sa na cestu a usadiť sa, zatiaľ čo Poseidón dohliadal na kolonistov na ich ceste a poskytoval svätenú vodu na zakladanie-obetovanie. Xenofónova Anabáza opisuje, ako skupina spartských vojakov v rokoch 400 - 399 pred Kr. spievala Poseidónovi paean - druh hymnu, ktorý sa zvyčajne spieval pre Apolóna. Podobne ako Dionýzos, ktorý roznecoval maenady, aj Poseidón spôsoboval určité formy duševných porúch. V Hippokratovom texte z roku asi 400 pred Kr. O posvätnej chorobe sa píše, že ho obviňovali z niektorých druhov epilepsie.
Poseidón je dodnes uctievaný v modernom helénskom náboženstve, okrem iných gréckych bohov. Uctievanie gréckych bohov uznáva grécka vláda od roku 2017.
Mytológia
Narodenie náhľad|Poseidón, Kodaň, Dánsko Podľa štandardnej verzie sa Poseidón narodil Titánom Kronovi a Rhei ako piate dieťa zo šiestich, ktoré sa narodili po Hestii, Déméter, Hére a Hádovi v tomto poradí. Pretože sa Poseidónov otec bál, že ho jedno z jeho detí zvrhne, ako to urobil svojmu vlastnému otcovi, Kronus zhltol každé dieťa hneď po narodení. Poseidón bol posledným, ktorého postihol tento osud, kým sa Rhea nerozhodla oklamať Krona a odviesť šieste dieťa, Dia, do bezpečia po tom, čo Kronovi ponúkla na zjedenie skalu zabalenú v prikrývke. Keď Zeus vyrástol, dal svojmu otcovi silné emetikum, ktoré ho prinútilo vyvrátiť zjedené deti. Päť detí vyšlo z otcovho brucha v opačnom poradí, čím sa Poseidón stal druhým najmladším a zároveň druhým najstarším dieťaťom. Vyzbrojený trojzubcom, ktorý preňho ukovali Kyklopi, Poseidón so svojimi súrodencami a ďalšími božskými spojencami porazil Titánov a stal sa vládcom namiesto nich. Podľa Homéra a Apollodora si potom Zeus, Poseidón a tretí brat Hádes rozdelili svet losovaním; Zeus dostal nebo, Poseidón more a Hádes podsvetie.
V zriedkavejšej - a neskoršej - verzii sa Poseidón vyhol tomu, aby ho jeho otec zožral, pretože ho matka Rhea zachránila rovnakým spôsobom ako Dia, keď namiesto neho ponúkla Kronovi žriebä, tvrdiac, že porodila koňa namiesto boha, zatiaľ čo v skutočnosti dieťa uložila do čriedy. Rhea zverila svoje dieťa jarnej nymfe. Keď si Kronos dieťa vyžiadal, nymfa Arne zaprela, že ho má, a jej prameň sa potom volal Arne (čo má podobnosť s gréckym slovom "zaprieť"). V inom príbehu Rhea zverila Poseidóna Telchinom, starovekým obyvateľom ostrova Rodos. Capheira, oceánska nymfa, sa stala dojkou mladého boha. Keď Poseidón vyrástol, zamiloval sa do Hálie, krásnej sestry Telchinovcov, a splodil s ňou šesť synov a jednu dcéru Rhodos. V tom čase sa zrodila Afrodita, bohyňa lásky, ktorá vystúpila z mora a na ceste na Cyprus sa pokúsila zastaviť na Rodose. Poseidón a Haliini synovia jej odmietli pohostinnosť, a tak ich Afrodita prekliala, aby sa do seba zamilovali a znásilnili Haliu. Keď to urobili, Poseidón ich prinútil potopiť sa pod hladinu mora.
V Homérovej Odysei má Poseidón sídlo v Aege.
Založenie Atén Aténa sa po súboji s Poseidónom stala patrónkou mesta Atény. Poseidón však zostal na Akropole numinózne prítomný v podobe svojho náhradníka Erechtea. Na koncoročnom sviatku v aténskom kalendári sa pod baldachýnmi do Eleusis vydávali Skira, Aténin kňaz a Poseidónov kňaz. Dohodli sa, že každý z nich dá Aténčanom jeden dar a Aténčania si vyberú, ktorému daru dajú prednosť. Poseidón udrel trojzubcom do zeme a vytryskol prameň; voda bola slaná a nie veľmi užitočná, zatiaľ čo Aténa im ponúkla olivovník.
Aténčania alebo ich kráľ Kekrops prijali olivovník a spolu s ním aj Aténu ako svoju patrónku, pretože olivovník prinášal drevo, olej a jedlo. Po boji Poseidón, rozzúrený svojou prehrou, poslal na attickú rovinu povodeň, aby potrestal Aténčanov za to, že si ho nevybrali. Priehlbina, ktorú vytvoril Poseidónov trojzubec a ktorá sa naplnila slanou vodou, obklopovala severnú halu Erechtea. "V kulte bol Poseidón stotožnený s Erechtheom," poznamenal Walter Burkert; "mýtus to mení na časovo-príčinnú postupnosť: Poseidón v hneve z prehry viedol svojho syna Eumolpa proti Aténam a zabil Erechthea".
Súboj Atény a Poseidóna bol predmetom reliéfov na západnom frontóne Partenónu, prvého pohľadu, ktorý vítal prichádzajúceho návštevníka.
Robert Graves a ďalší tento mýtus interpretujú ako odraz stretu medzi obyvateľmi v mykénskych časoch a novšími prisťahovalcami. Atény boli v čase svojho najväčšieho rozmachu významnou námornou veľmocou a v istom okamihu porazili v námornej bitke perzskú flotilu na ostrove Salamína.
Korint Korinťania mali podobný príbeh o zakladaní svojho mesta ako o zakladaní Atén. Podľa mýtu sa Helios a Poseidón stretli, pričom obaja chceli, aby sa mesto stalo ich. Spor sa dostal k jednému z hekatoncheirov, Briareovi, staršiemu bohovi, ktorý tak dostal za úlohu urovnať spor medzi oboma bohmi. Briareus sa rozhodol udeliť Akrokorint Héliovi, zatiaľ čo Poseidónovi dal Korintský priesmyk. V tomto príbehu majú Hélios a Poseidón predstavovať oheň a vodu. Hélios ako boh slnka dostal oblasť, ktorá je najbližšie k oblohe, zatiaľ čo Poseidón, ktorý je bohom mora, dostal priesmyk pri mori.
Ďalšie spory s bohmi Poseidón sa dostal aj do ďalších sporov o vplyv nad územím. S Dionýzom sa sporil o Naxos, s Apolónom o Delfy, s Hérou a Argos a s Diom o ostrov Aiginu.
Múry Tróje