Prvá križiacka výprava alebo prvá krížová výprava bola prvou zo série križiackych výprav, ozbrojených ťažení kresťanských bojovníkov do Svätej zeme. Bola vyhlásená v roku 1095 pápežom Urbanom II. na koncile v Clermonte a jej cieľom bolo dobytie posvätných miest kresťanstva z rúk moslimov. Tí síce túto oblasť ovládali už niekoľko storočí, no v 11. storočí sa situácia zhoršila pod vplyvom seldžuckých Turkov, ktorí výrazne ohrozovali aj Byzantskú ríšu. Preto sa cisár Alexios I. Komnénos obrátil na pápeža so žiadosťou o pomoc pri verbovaní dobrovoľníkov do žoldnierskeho vojska, ktoré by túto hrozbu zastavilo.
Pápežovi samotnému táto situácia vyhovovala, no reakcia na jeho výzvy prekonali zrejme aj jeho očakávania. Najskôr sa na pochod vybrali zástupy chudobných, z ktorých sa nie všetci dostali vôbec do Konštantínopola, kde nezanechali dobrý dojem a boli rýchlo rozprášení. Ich najväčším zápisom do dejín tak bolo rabovanie počas pochodu Európou a rozpútanie židovských pogromov. Toto vyčíňanie si v nemalej odnieslo aj Uhorsko, v dôsledku čoho proti viacerým križiackym oddielom vojensky zasiahol aj kráľ Koloman.
V druhej polovici roka 1096 sa už na pochod dali aj lepšie organizované a ozbrojené rytierske vojská. Tieto už aj vďaka zloženiu lénnej prísahy voči byzantskému cisárovi požívali podporu zo strany Byzancie. Dobyli viaceré významné mestá a v roku 1099 napokon aj samotný Jeruzalem. Vzťahy medzi križiakmi a Byzanciou však boli po celý čas napäté, čo vyvrcholilo nesplnením dohôd zo strany križiakov a založením samostatných križiackych štátov na niekdajších byzantských územiach.
Príčiny križiackeho ťaženia Kresťanstvo a islam sa dostali do konfliktu prakticky hneď po vzniku Islamu v 7. storočí. Už pár rokov po Mohamedovej smrti v roku 632 obsadili moslimovia Jeruzalem a koncom storočia začali prenikať na Pyrenejský polostrov. Ich vplyv v Španielsku bol síce v 11. storočí už značne oslabený vďaka reconquiste, no situácia na východe sa naopak zhoršila. Kým mali kontrolu nad Jeruzalemom Fátimovci vládnuci v Egypte, situácia bola vcelku pokojná tak pre európskych pútnikov do Svätej Zeme ako aj pre kresťanov usadených v tejto oblasti. Taktiež vzťahy s Byzantskou ríšou mali Fátimovci dobré. Všetko sa však zmenilo, keď toto územie obsadili seldžuckí Turci útočiaci aj na Byzanciu.
Situácia na východe Islamský svet sa rozdelil na niekoľko frakcií prakticky hneď po Mohamedovej smrti a táto nejednota sa v 11. storočí ešte prehĺbila, čo nepochybne uľahčilo pôsobenie prvej križiackej výpravy. Bezprostredne pred týmto ťažením zomrelo v krátkom slede viacero významných svetských aj náboženských predstaviteľov, čo len posilnilo rozpory medzi sunnitmi a šiitmi a rivalita narastala aj medzi jednotlivými šiitskymi sektami. Kým oblasť Palestíny bola ovládaná šiitskymi Fátimovcami už aj predtým, v priebehu 11. storočia bola väčšina východných území, vrátane Palestíny, obsadená sunnitskými seldžuckými Turkami. Do oblasti však prenikali aj ďalšie turkménske a turecké kmene, ktoré vytvárali ešte väčší chaos a nejednotu. Okrem toho tu stále boli prítomní aj viacerí arménski náčelníci, z ktorých niektorí prijali islam, no mnohí ďalší ostali pri kresťanskej viere.
Byzantská ríša bola v priebehu 11. storočia zmietaná hlbokou vnútropolitickou krízou, kvôli ktorej bola väčšina jej vojenskej moci viazaná v boji o cisársky trón. Tieto problémy značne uľahčili cestu seldžuckým Turkom, ktorí od polovice 11. storočia prenikali na územie Malej Ázie. Po viacerých menších porážkach vytiahol vtedajší Byzantský cisár Roman IV. Diogenes do poľa s hlavnou armádou, aby sa 25. augusta 1071 stretol s armádou seldžuckého sultána Alp Arslana v bitke pri Mantzikerte. Táto bitka skončila totálnou porážkou byzantskej armády a prakticky viedla k obsadeniu drvivej väčšiny byzantského územia v Malej Ázii seldžuckými Turkami.
vľavo|náhľad|Blízky východ po bitke pri Manzikerte Novú nádej pre Byzanciu priniesol až cisár Alexios I. Komnénos, ktorý sa ujal moci v ríši v roku 1081. Ten po svojom nástupe na trón zaviedol silnú centralizovanú vládu a zastavil postup svojich najväčších nepriateľov. Aj napriek neľahkej situácii a vojnám s Normanmi z južnej Itálie či s Pečenehmi sa mu podarilo obnoviť byzantskú moc na väčšine balkánskeho polostrova. V deväťdesiatych rokoch tak začal postupné znovudobýjanie Anatólie, predovšetkým námornou výpravou vedenou Jánom Dukom, zameranou na opätovné získanie Egejských ostrovov, ale aj ďalšími námornými a pozemnými výpravami smerujúcimi k anatolským pobrežiam Čierneho mora. No aj napriek čiastkovým úspechom dospel cisár Alexios I. v roku 1094 k názoru, že byzantská moc sama o sebe nestačí na znovuzískanie stratených území v pôvodnom rozsahu. Preto sa so žiadosťou o pomoc obrátil na západný kresťanský svet. Cisár vo svojich výzvach zdôrazňoval spoločnú vieru a utrpenie východných kresťanov. Predovšetkým si však bol vedomý kvalít západoeurópskych rytierov, ktorí už v tom čase v malej miere ako žoldnieri slúžili v Byzancii a vybudovali si dobrú povesť.
Situácia v Európe Od polovice 11. storočia sa v Európe začalo rozmáhať Gregoriánske reformné hnutie pomenované po vtedajšom pápežovi Gregorovi VII., ktorého snaha o posilnenie pápežovej moci vyústila okrem iného v spory s východnou cirkvou. Východní kresťania totiž pápeža vnímali ako jedného z patriarchov, spoločne s patriarchami z Jeruzalema, Konštantínopola, Antiochie a Alexandrie. Konanie vyslanca nasledujúceho pápeža Leva IX. vyústilo v roku 1054 až do tzv. Východnej schizmy.
Hoci kresťanstvo vo svojej podstate odmieta násilie, už od dôb rímskej ríše boli kresťania nútení zúčastňovať sa bojov. No už v 4-tom storočí prišiel teológ Augustín z Hippa s doktrínou ospravedlňujúcou vojnu za predpokladu, že bola táto vyhlásená legitímnou autoritou ako napríklad kráľ či biskup, že bola obranná alebo mala prinavrátiť stratené územie a že pri nej nebude použité násilie nad rámec nutnosti. Aj vďaka tomu mohli pápeži 11. storočia využiť svoj vplyv počas reconquisty a napomôcť pri verbovaní bojovníkov pre boje s moslimami na Pyrenejskom polostrove.
Po rozpade Karolínskej ríše však ostalo v západnej Európe množstvo bojovne naladených rytierov, ktorí nemali na práci nič lepšie, než bojovať medzi sebou. V južnej Itálii boli navyše ešte bojovnejšie naladení Normani, ktorí sa dostali do konfliktu aj s Byzantskou ríšou či so samotným pápežom.
Koncil v Clermonte a motivácia k účasti na výprave
vľavo|náhľad|Detail miniatúry zobrazujúci pápeža Urbana II. na koncile v Clermonte, Histoire d'Outremer (od Viliama z Týru), cca 14. storočie, Bibliothèque Nationale de France, Paríž V tejto situácii sa Alexiovych výziev naplno chopil vtedajší pápež Urban II., ktorý si spolu s prítomnými biskupmi vypočul Alexiovych poslov na koncile v Piacenze v roku 1095. Pápež videl nielen príležitosť napraviť vzťahy s východnou cirkvou, ktoré utrpeli cirkevnou schizmou v roku 1054, ale tiež možnosť ako posilniť svoj vplyv nad svetskými panovníkmi. Preto sa rozhodol motivovať šľachtu k vojenskému ťaženiu na východ počas svojich ciest po Francúzsku, no predovšetkým na koncile v Clermonte, ktorý sa uskutočnil v novembri 1095.
Pápežova iniciatíva samozrejme nebola náhlym rozhodnutím, ale predchádzali jej dlhšie úvahy, ktorých počiatky môžeme hľadať už v návštevách Alexiovych poslov u Urbana II. v roku 1090. Ale je zrejmé, že pápežove plány na vojenskú prítomnosť na východe sa rozchádzali s predstavou byzantského cisára o žoldnierskej pomoci. Okrem snahy obnoviť svoj vplyv na východe, môžeme v Urbanových činoch hľadať aj motiváciu obmedziť mocenské spory v rámci Európy a podriadiť bojovnú šľachtu pod vyššie kresťanské záujmy a nadradiť tak aj v Európe cirkevnú moc nad svetskú. Samotnému koncilu v Clermonte tak zo strany pápeža predchádzali viaceré diplomatické stretnutia, ale aj ideologická príprava v kláštore Cluny, centre reformného hnutia.
Na koncile v Clermonte potom predniesol Urban II. kázeň, ktorej prepis sa zachoval vo viacerých odlišných verziách. Všetky sa však zhodujú v tom, že pápež rozprával o útlaku kresťanov na východe zo strany moslimov, či o potrebe oslobodiť posvätné miesta kresťanstva. Vyzval na ozbrojenú akciu a prisľúbil odpustenie hriechov... „všetkým veriacim kresťanom, ktorí zdvihnú zbrane a podstúpia bremeno tejto púťovej výpravy...“
Spojenie boja proti neveriacim s odpustením hriechov, spolu s predstavou možnosti získať nemalý majetok prinieslo obrovský ohlas. Podľa niektorých správ si v bezprostrednej reakcii na pápežovu reč začali mnohí ľudia vystrihovať z látky kríže a prišívať si ich na svoj odev a výkrikmi „Deus le volt!“ („Boh to žiada“!) dávali najavo svoje nadšenie pre križiacku výpravu do Svätej Zeme.
Dostatočne veľké a predovšetkým organizované vojsko však samozrejme nemohlo vzniknúť len na základe spontánneho nadšenia založeného na jednej kázni. Preto pápežove slová ďalej šírili mnohí biskupi a kňazi, ale aj pápež samotný. Ten po koncile v Clermonte absolvoval cestu po Francúzsku, počas ktorej sa stretol s mnohými feudálmi a mnohým ďalším poslal listy s výzvou na pripojenie sa k výprave. Taktiež usporiadal ďalšie zhromaždenie pod holým nebom na koncile v Tours, kde zopakoval svoju reč masám. Všetky tieto snahy priniesli odozvu v podobe prísľubu účasti od viacerých významných pánov vtedajšej doby. Postavenie rytierskeho vojska, ako aj usporiadanie pomerov v domovine pred odchodom na východ si však vyžiadalo ešte nejaký čas.
Ťaženie chudobných Oveľa rýchlejšie než feudáli, a v rozpore s jeho plánmi, zareagovali na Urbanove výzvy chudobnejšie vrstvy obyvateľstva. Podľa dobových kronikárov krátko po ukončení koncilu v Clermonte „...akonáhle sa niekomu doniesli správy a noviny o rozkazoch prenesených pápežom, šiel vyzvať svojich susedov a príbuzných, aby sa dali na pút božiu.“ Treba dodať, že obyčajný ľud bol k účasti na výprave povzbudzovaný predovšetkým rôznymi potulnými kazateľmi, z ktorých najznámejší je Peter Pustovník z Amiens. Ten mal už skôr vďaka svojmu životu medzi obyčajným ľudom povesť svätca, preto sa po jeho kázňach v dolnom Porýní a vo Flámsku okolo neho začali zhromažďovať davy prostých ľudí, ktorí neraz predávali svoj majetok, aby zaň získali zásoby na dlhú cestu.
náhľad|Miniatúra zobrazujúca Petra Pustovníka (vedúceho ľud na križiacku výpravu), Egertonov manuskript, folio 45, 1500, British Library, Londýn K Petrovi Pustovníkovi sa však v jeho horlivosti pridali aj viacerí drobní rytieri, ktorí mali slúžiť ako akési vojenské vedenie neskúsených a slabo ozbrojených vidiečanov či mešťanov. Vodcom prvého významnejšieho ťaženia bol Gautier Sans Avoir, zvaný bezzemok, ktorý bol ešte nedočkavejší než Peter Pustovník, vyzývajúci na trpezlivú prípravu.
Prechod cez Uhorsko Už na veľkonočnú sobotu, 12. apríla 1096 sa na severe Francúzska pod vedením Gautiera a údajne ďalších ôsmich rytierov zhromaždil mohutný dav pútnikov a vyrazil na východ. O ich ceste Európou sa nedochovali takmer žiadne zmienky. Prvé relevantné informácie sú až z dňa 5. mája, kedy tento dav dorazil k Belehradu a kvôli minutým zásobám sa pustil do drancovania okolitých dedín. Po viacerých menších roztržkách na Uhorskej aj Byzantskej strane rieky Sávy dorazili pútnici pod vedením Gautiera k mestu Niš, kde ich byzantský miestodržiteľ čakajúci na inštrukcie z Konštantínopola priateľsky prijal a zásobil na ďalšiu cestu. Ku Konštantínopolu tak už dorazil tento prvý húf križiakov bez väčších problémov.