Rakúsko, dlhý tvar Rakúska republika (), je vnútrozemský štát v strednej Európe, ležiaci vo východných Alpách. Je federáciou deviatich spolkových krajín, z ktorých jednou je hlavné mesto Viedeň, najľudnatejšie mesto a spolková krajina. Rakúsko susedí na severozápade s Nemeckom, na severe s Českom, na severovýchode so Slovenskom, na východe s Maďarskom, na juhu so Slovinskom a Talianskom a na západe so Švajčiarskom a Lichtenštajnskom. Krajina je značne hornatá, má rozlohu a žije v nej 9 miliónov obyvateľov, hovoriacich prevažne po nemecky.
Rakúsko vzniklo zo zvyškov východnej a Uhorskej marky na konci prvého tisícročia. Pôvodne bolo markgrófstvom Bavorska, v roku 1156 sa rozvinulo do vojvodstva Svätej ríše rímskej a neskôr sa v roku 1453 stalo arcivojvodstvom. V 16. storočí začala Viedeň zastávať funkciu hlavného mesta ríše a Rakúsko sa tak stalo srdcom habsburskej monarchie. Po zániku Svätej ríše rímskej v roku 1806 si Rakúsko vytvorilo vlastnú ríšu, ktorá sa stala veľmocou a dominantným členom Nemeckého spolku. Porážka ríše v prusko-rakúskej vojne v roku 1866 viedla k zániku spolku a pripravila pôdu pre vznik Rakúska-Uhorska o rok neskôr.
Po atentáte na arcivojvodu Františka Ferdinanda d'Este v roku 1914 vyhlásil cisár František Jozef I. Srbsku vojnu, ktorá nakoniec prerástla do prvej svetovej vojny. Porážka a následný rozpad ríše viedli k vyhláseniu Republiky Nemecké Rakúsko v roku 1918 a prvej Rakúskej republiky v roku 1919. V medzivojnovom období vyvrcholili protiparlamentné nálady, ktoré v roku 1934 vyústili k vytvoreniu rakúskofašistickej diktatúry pod vedením Engelberta Dollfußa. Rok pred vypuknutím druhej svetovej vojny bolo Adolfom Hitlerom pripojené k nacistickému Nemecku a stalo sa jeho čiastkovým národnostným útvarom. Po oslobodení v roku 1945 a desaťročnej okupácii Spojencami krajina opäť získala suverenitu a v roku 1955 vyhlásila trvalú neutralitu.
Rakúsko je parlamentná zastupiteľská demokracia s v priamej voľbe voleným prezidentom ako hlavou štátu a kancelárom ako šéfom vlády a hlavou výkonnej moci. Medzi najväčšie mestá patria Viedeň, Graz, Linz, Salzburg a Innsbruck. Rakúsko má 17. najvyšší nominálny hrubý domáci produkt na obyvateľa s vysokou životnou úrovňou; v roku 2022 sa umiestnilo na 25. mieste na svete podľa indexu ľudského rozvoja. Rakúsko je členom Organizácie spojených národov, Rady Európy, Európskej únie, eurozóny, Schengenského priestoru, je zakladajúcim členom Organizácie pre hospodársku spoluprácu a Interpolu. Vďaka svojej neutralite je sídlom mnohých organizácií ako sú: Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, Organizácia krajín vyvážajúcich ropu, Medzinárodná agentúra pre atómovú energiu.
Dejiny
Praveké osídlenie náhľad|vľavo|160x160pixelov|Willendorfská venuša Najstaršie ľudské osídlenie na území Rakúska je doložené v strednom paleolite, v dobe neandrtálcov. Mnoho archeologických nálezísk sa nachádza v Dolnom Rakúsku, najznámejšie je vo Wachau, kde boli objavené obe najstaršie rakúske umelecké diela – Venuša z Galgenbergu (tiež aj "Tancujúca Fanny") objavená pri Stratzingu a Willendorfská venuša.
Z mladšej doby kamennej pochádzajú prvé náleziská mede. Do tejto doby je zaradená aj známa zmrznutá múmia Ötziho, objavená na hraniciach s Talianskom.
Počas doby bronzovej, medzi 3. a 1. storočím pred n. l., vznikali stále väčšie obchodné centrá a opevnenia, prevažne v oblastiach ťažby nerastných surovín. V okolí Hallstattu začalo systematické dobývanie soli; po tomto mieste je aj pomenovaná staršia železná doba – doba halštatská. V mladšej dobe železnej sú zrejmé známky keltského osídlenia, ktoré na juhu a na východe vytvorilo jeden z prvých štátnych útvarov na území dnešného Rakúska – Noricum. Západ bol v tej dobe osídlený Réti.
Prvé štátne útvary na území Rakúska náhľad|Rímske provincie na území dnešného Rakúska Prevažná časť dnešného rakúskeho štátu bola v roku 15 pred n. l. obsadená Rímskou ríšou. Rimania na území dnešného Rakúska zriadili tri rímske provincie, z ktorých najstaršia a najvýznamnejšia bola Noricum, ktorú ustanovil rímsky cisár Claudius (vládol 41 – 54). Ďalšími dvoma provinciami boli Panónia a Raetie. Na území dnešnej Viedne vzniklo castrum Vindobona, juhovýchodne od neho ležalo najväčšie rímske mesto Carnuntum, kde žilo po štyri storočia 50 000 ľudí. Ďalšími dôležitými rímskymi sídlami boli napríklad Virunum (severne od Klagenfurtu) a Teurnia (v blízkosti Spittal an der Drau).
Od polovice 4. storočia na toto územie prichádzali Germáni, ktorí prispievali k oslabeniu moci rímskej ríše. Rimania sa z tejto oblasti stiahli v roku 476 a namiesto nich sa tu začali objavovať Bavori a Slovania. Bavori sa čoskoro dostali pod vplyv Franskej ríše, nedokázali však zabrániť Slovanom, aby si tu vytvorili svoje Karantánske kniežatstvo. Bavori získali prevahu až v polovici 8. storočia, Karantániu ovládli, sami sa však v roku 757 dostali do područia Franskej ríše.
Frankovia túto oblasť christianizovali a ustanovili tu Východnú marku (po rozdelení Franskej ríše sa stala súčasťou Východofranskej ríše), ktorá však po celú 1. polovicu 10. storočia bola vydaná na plienenie Maďarom, ktorých dokázal poraziť až kráľ Otto I. v roku 955. Jeho nástupca Otto II. potom Východnú marku v roku 976 zreorganizoval a zveril ju Leopoldovi I. Babenberskému.Dějiny Rakouska. S. 61 – 73.
Vláda Babenbergovcov náhľad|Územný vývoj rakúskej marky a rakúskeho vojvodstva počas vlády Babenbergovcov Babenbergovci sa museli najprv ešte vysporiadať s Maďarmi, po upokojení východnej hranice sa však mohli na prelomu 11. a 12. storočia zapojiť do boja o investitúru, spravidla na pápežovej strane, a neskôr do mocenského zápasu medzi Štaufovcami a Welfovcami. V roku 1156 dostal Henrich II. Jasomirgott privilegium minus, ktorým cisár povýšil rakúsku marku na Rakúske vojvodstvo a dedičnú držbu tohto územia v mužskej aj ženskej línii udelil práve Babenbergovcom. V roku 1192 tak Babenbergovci získali vládu tiež aj nad Štajerským vojvodstvom. Babenbergovci sa stále viac zapájali do ríšskej politiky a zúčastnili sa napríklad krížových výprav. Agresívnejšou politikou na začiatku 13. storočia si však znepriatelili svojich bavorských, českých a uhorských susedov.Dějiny Rakouska. S. 73 – 114.
Keď v roku 1246 rod Babenbergovcov vymrel, nastal boj o ich dedičstvo. Přemysl Otakar II. dočasne získal vládu v rakúskom, štajerskom aj korutánskom vojvodstve, od roku 1273 sa však cisárovi Rudolfovi I. Habsburskému darilo českého kráľa z rakúskych krajín vytláčať, až ho nakoniec v roku 1278 v bitke na Moravskom poli úplne porazil. Tým babenberské dedičstvo definitívne získali Habsburgovci.Dějiny Rakouska. S. 114 – 120.
Habsburské súštátie náhľad|upright=1.2|Územný vývoj habsburskej monarchie|vľavo Moc Habsburgovcov sa z ich dŕžav v severnom Švajčiarsku rozšírila nielen na rakúske a štajerské vojvodstvo, ale čoskoro tiež získali Korutánsko a Tirolsko. Po smrti Rudolfa IV. Habsburského v roku 1365 však došlo ku sporom medzi jeho synmi, ktorí si vládu v krajine v roku 1379 rozdelili. Dve vetvy rodu medzi sebou nasledujúce storočia súperili a k zjednoteniu habsburských dŕžav došlo znovu až v roku 1491 počas vlády Maximiliána I. Po jeho smrti rakúske krajiny dostal jeho vnuk Ferdinand I., ktorý v roku 1526 získal taktiež českú a uhorskú korunu, a položil tak základy habsburského súštatia. Toho roku však začal dlhý konflikt s Osmanmi, ktorí v bitke pri Moháči získali Uhorsko. náhľad|Bitka pri Viedni v roku 1683 ukončila tureckú expanzie do strednej Európy
Po Ferdinandovej smrti v roku 1564 sa moc v habsburskom súštátí opäť rozdelila medzi jeho nástupcov. Rozdelená krajina musela čeliť náboženskému nepokoju, tridsaťročnej vojne a ďalšej dlhej vojne s Turkami. K zjednoteniu krajiny došlo opäť až v roku 1665 počas vlády Leopolda I. Ten musel vzápätí čeliť masívnemu osmanskému ťaženiu. Ďalší konflikt s Turkami, Veľká turecká vojna, začal pamätnou bitkou pri Viedni (1683), v ktorej Rakúšania definitívne zastavili tureckú expanziu do strednej Európy a začali mocenský vzostup svojej monarchie. Na konci vojny boli Osmani vytlačení z Uhorska a časti Balkánu, čím sa územie habsburskej ríše značne zväčšilo. Ďalších územných ziskov potom habsburská monarchia dosiahla vo vojne o španielske dedičstvo na začiatku 18. storočia, keď im pripadli niektoré územia ovládané španielskymi Habsburgovcami.Dějiny Rakouska. S. 120 – 331. náhľad|198x198pixelov|Mária Terézia Cisár Karol VI. však v roku 1740 zomrel bez mužského potomka, a jeho dcéra Mária Terézia preto musela čeliť niekoľkým armádam, ktoré si chceli habsburské dedičstvo rozdeliť. Vo vojne o rakúske dedičstvo bolo nakoniec úspešné len Prusko, ktoré získalo väčšinu Sliezska a ďalšie menšie územia. Ďalšie vojny (hlavne Rakúsko-pruská vojna z roku 1866) krajinu ešte viac vyčerpali, čo postavilo Máriu Teréziu a jej syna Jozefa II. pred nutnosť urobiť osvietenské reformy, ktoré začali feudálnu správu nahradzovať modernou štátnou správou.Dějiny Rakouska. S. 332 – 368. Územie monarchie bolo na konci 18. storočia rozšírené pri delení Poľska, ale počas vojen s revolučným Francúzskom monarchie prišla o Habsburské Nizozemsko. V dôsledku týchto vojen zanikla Rímsko-nemecká ríša a habsburský panovník zostal iba rakúskym cisárom. náhľad|Viedenský kongres|vľavo Francúzske revolučné vojny vyvrcholili Napoleonovým ťažením. Rakúšania ale nakoniec zvíťazili. Následný Viedenský kongres (1815), dirigovaný vplyvným kancelárom Metternichom, z Rakúska znovu urobil európsku veľmoc. Snahou štátu bolo až do roku 1860, s krátkou prestávkou pri revolúcii v roku 1848, potlačovať liberálne myšlienky. náhľad|František Jozef I. Neúspechy v zahraničnej politike však nakoniec cisára Františka Jozefa I. donútili zmeniť kurz a pretvoriť absolutistický systém na konštitučnú monarchiu. Po porážke Rakúska v Rakúsko-pruskej vojne v roku 1866 bol zrušený Nemecký spolok, v ktorom Rakúsko dominovalo, a od 70. rokov sa monarchia začala orientovať na spojenectvo s Nemeckom. Rastúce nacionálne problémy sa cisár rozhodol vyriešiť v roku 1867 federalizáciou, teda premenou Rakúskeho cisárstva na Rakúsko-Uhorsko, tým však uspokojil len Maďarov.Dějiny Rakouska. S. 369 – 471.
Národnostne neuspokojení zostali predovšetkým Česi a južní Slovania. Nedoriešenou však zostala národnostná otázka aj v nemecky hovoriacich rakúskych oblastiach. Archaické dynastické štátne pojatie nedokázalo vytvoriť pri nemecky hovoriacich Rakúšanoch modernú nacionálnu identitu a výsledkom bol rastúci pangermanizmus, ktorý reprezentoval hlavne Georg von Schönerer. Jeho antisemitská, protislovanská a protikatolícka politika (hnutie Preč od Ríma!) narušovala základy monarchie. Starnúci cisár František Jozef I. pangermánským tlakom pozvoľna ustupoval, čoho príznakom bola aj expanzionistická politika na Balkáne, hlavne anexia Bosny v roku 1908.
Rakúska republika
náhľad|Atentát na Františka Ferdinanda|vľavo Katastrofu pre Rakúsko-Uhorsko znamenala prvá svetová vojna. Tú Rakúšania začali svojim útokom na Srbsko, ktorý bol výsledkom atentátu na ich nástupcu na trón Františka Ferdinanda d'Este, ktorý v roku 1914 v Sarajeve spáchali srbskí nacionalisti z teroristickej organizácie Čierna ruka, odmietnutia Rakúsko-Uhorského ultimáta podaného Srbsku, a Júlovej krízy. Konflikt však rýchlo prerástol do medzinárodného, ba až globálneho konfliktu. Rakúšania sa v jeho priebehu dostali do skoro úplného područia svojho spojenca – Nemecka. Zdĺhavú vojnu opotrebovaním prehrali a na jej konci, v roku 1918, sa monarchia následkom vnútorného nátlaku rozpadla. Rakúski Nemci sa pokúsili presadiť koncepciu Nemeckého Rakúska, nakoniec však boli nútení prijať svoj štát v hraniciach, tak ako ich vymedzila Saintgermainská zmluva. náhľad|Engelbert Dollfuss