Proces s „Bielou légiou“ alebo aj proces so skupinou „Hadač a spol.“, prípadne „Minárik a spol.“, „Rešetko a spol.“, ktorý sa uskutočnil 30. septembra až 2. októbra 1952 pred Štátnym súdom v Košiciach, bol politický proces s ôsmimi príslušníkmi protikomunistického odboja na východnom Slovensku inšpirovanými viac či menej vysielaním rozhlasového vysielača „Biela légia“. Obžalovaní zastrašovali komunistických funkcionárov, vzdorovali zakladaniu jednotných roľníckych družstiev, vykonávali sabotáže, ozbrojovali sa a František Bodnár spáchal pri hádke a zatýkaní tri vraždy. V procese padli 4 rozsudky smrti a 4 ďalší obžalovaní boli odsúdení na tresty odňatia slobody od 15 rokov po doživotie. Prípad vyvrcholil 21. apríla 1953 v Prahe na Pankráci popravou štyroch odsúdených na smrť: Františka Bodnára, Bohumila Grubera, Michala Mihoka a Jána Rešetka.
Aktivity protikomunistického odboja Hnutie „Bielej légie“ iniciovali predstavitelia slovenskej emigrácie podporovaní americkou CIC. Spočiatku bolo snahou vybudovať na Slovensku spravodajské štruktúry, ale potom, ako boli v roku 1949 zatknutí a neskôr popravení Albert Púčik, Anton Tunega a Eduard Tesár, došlo k prehodnoteniu postupu. Od apríla 1950 začalo pravidelné krátkovlnné vysielanie vysielača „Biela légia“ snažiace sa povzbudiť Slovákov v odpore proti komunistickému režimu.
Michal Mihok Michal Mihok bol synom starostu v Čaklove a tajomníka HSĽS v okrese Vranov nad Topľou. Ako potenciálneho dediča hospodárstva sa ho týkalo nastupujúce združstevňovanie. Pod vplyvom rozhlasového vysielania Bielej légie začal organizovať ilegálnu skupinu s cieľom (podľa neskorších výpovedí) odstrániť ľudovodemokratické zriadenie a obnoviť samostatný slovenský štát. Činnosť skupiny spočiatku obnášala vytváranie ilegálnej organizácie v obciach vranovského okresu a vydávanie letákov. Michal Mihok cielene vzbudzoval dojem, že skupina je súčasťou veľkej celoslovenskej organizácie, riadenej „Slovenskou národnou radou“ z Madridu, kde podľa neho sídlili Karol Sidor a Ferdinand Ďurčanský. Členom skupiny uvádzal, že existuje „Zborová rada“ v Prešove, ktorej je sám členom za okres Vranov nad Topľou. V júli 1951 spolu s Michalom Madejom umiestnili dvojkilogramovú nálož k hájovni Jána Jablonského, člena KSČ a zástancu vytvárania JRD. V auguste 1951 dvaja členovia Mihokovej skupiny podpálili stoh patriaci JRD v obci Soľ.
Už v júli 1951 vstúpil do Mihokovej skupiny agent ŠtB „Vyčeslav“, ktorému bol dokonca zverený archív skupiny, kde sa nachádzali dokumenty ako „Organizačný poriadok Bielej légie“ a pod. a ktorý vozil Mihoka na motorke do Prešova na údajné schôdze „Zborovej rady“, kam však „Vyčeslav“ nebol prizvaný. V novembri 1951 malo dôjsť k napojeniu Mihokovej a Rešetkovej skupiny, čo sa však už neuskutočnilo.
Ján Rešetko
Ján Rešetko bol bývalý partizán, člen oddielu Hurban, ktorý po februárovom prevrate prešiel k ozbrojenému odporu proti komunistickému režimu v Československu. Po prevode hostinca, v ktorom pracoval, pod komunálne podniky a po zhoršení manželských vzťahov sa rozhodol pre útek. Začiatkom novembra 1950 opustil rodinu a zdržiaval sa najmä na východnom Slovensku v okolí Košíc a Prešova. Tvrdil príbuzným, že sa ukrýva pred zatknutím pre kontakty s protikomunistickou skupinou. Mal pri sebe pištoľ kalibru 6,35 mm a ruský samopal pochádzajúci ešte z vojnových čias.
Počas zimy 1950/1951 nadväzoval kontakty s osobami nespokojnými s režimom a začal sa prezentovať ako partizánsky veliteľ čakajúci na vypuknutie ozbrojeného konfliktu. Zoznámil sa s Jozefom Ležákom a začali budovať odbojovú skupinu. Skupina sa postupne etablovala v okolí Prešova, kde chodili ozbrojení, zastrašovali miestnych komunistických funkcionárov a budovala zárodky ilegálnych štruktúr. V lete 1951 vznikli dve miestne protikomunistické skupiny v Kecerovských Pekľanoch a Čižaticiach, ktoré mali spolu niekoľko desiatok členov.
Rešetko a jeho spolupracovníci sa pripravovali na ozbrojený zvrat, vytvárali ilegálne národné výbory a plánovali prevzatie moci na miestnej úrovni. Dôležitou súčasťou príprav bolo získavanie zbraní. Prostredníctvom civilného zamestnanca vojenskej správy Imricha Čamaja nadviazali kontakt s poručíkom československej armády Bohumilom Gruberom, ktorý skupine dodával vyradené, no funkčné zbrane. V priebehu jesene 1951 získali 12 pušiek, 4 samopaly, 2 ľahké guľomety, 3 granáty a ďalší materiál, ktorý bol ukrývaný na viacerých miestach. Bohumil Gruber sa zúčastnil aj schôdze Rešetkovej skupiny, kde prisľúbil ďalšie dodávky zbraní a rozmnožil 120 ks legitimácií pre členov.
František Bodnár František Bodnár bol samostatne hospodáriaci roľník. Už v mladosti mal pre prchkú povahu konflikty so spravodlivosťou, zúčastnil sa bitiek, pri ktorých v rokoch 1932 a 1947 postrelil protivníkov. V roku 1951 sa dostal do sporu so zákonom kvôli neplneniu predpísaných dodávok mlieka a ďalších produktov. Bola mu vymeraná pokuta 9 000 Kčs splatná v júli 1951 a po jej nezaplatení náhradný trest väzenia na 2 mesiace, kam však nenastúpil. Východisko videl v tom, že 8. septembra 1951 vstúpil do Rešetkovej skupiny, kde podnecoval jej členov k sabotážam.
Osudným sa Bodnárovi stala jeho prchká povaha. 2. januára 1952 sa pohádal kvôli svojim šmelinárskym aktivitám s komunistom Pavlom Boďom, ktorý ho pri bitke porezal na tvári. Bodnár následne Boďu dobil drevenou tyčou. Deň nato ho prišli vyzvať jeho známi príslušníci ZNB Fabišík (od neho dokonca dostal Bodnár pištoľ) a Štofan v sprievode predsedu MNV, aby šiel s nimi na národný výbor. Bodnár jednal skratovo a začal strieľať. Fabišík umrel na mieste, Štofan na následky zranení v košickej nemocnici. Bodnár sa vydal na útek.
Zatknutie a väzba Od roku 1951 prebiehala na východnom Slovensku rozsiahla akcia ŠtB „Duben“, zameraná na likvidáciu protikomunistických skupín.
Mihokovo zatknutie prebehlo potom, ako sa 25. novembra 1951 dostal do ostrej hádky s členom svojej skupiny Mikulášom Dzurišom, pretože Michal Mihok udržoval pomer s jeho manželkou. Počas hádky Mihok na Dzurišovho švagra dokonca strieľal, ale bez výsledku, a následne sa skrýval. Mikuláš Dzuriš 26. novembra Mihoka udal na úradovni ZNB v Humennom a poskytol informácie o Bielej légii. Mihok bol zatknutý 5. decembra 1951 zhodou okolností u Dzurišovej manželky. ŠtB následne prostredníctvom šoféra sekretariátu KSS Jozefa Pohlodu (ktorého Mihok predstavoval členom svojej skupiny ako spojku s vedením odboja„Zborovou radou“) odkázala skupine, že Mihok bol vedením Bielej légie zbavený velenia, poverila vedením skupiny Michala Bombára a následne ho inštruovala, aby priviedol členov skupiny na schôdzu s vedením Bielej légie do Banského. Tam 24. januára 1952 nasadlo 7 členov skupiny do dvoch pripravených áut, no následne boli pri fingovanej cestnej kontrole pri Prešove príslušníkmi ŠtB zatknutí. Ďalších 17 osôb bolo zatknutých vo svojich domovoch. Ostatní príslušníci a sympatizanti skupiny boli predvolaní a po poučení, že uvedená „organizácia“ bola len výplodom Mihokovej fabulácie, boli prepustení.
Rešetkova skupina bola postupne infiltrovaná agentmi ŠtB a začiatkom roka 1952 sa jej činnosť dostala pod plnú kontrolu bezpečnostných orgánov. V novembri Rešetko spolu s istým Jánom Čurákom spôsobili politicky motivovanú výtržnosť v obci Bačkovík. Zastrelenie 2 príslušníkov ZNB Františkom Bodnárom donútilo ŠtB urýchliť akciu „Duben“. Po sérii zatýkaní a zradách v rámci skupiny bol Ján Rešetko 19. januára 1952 lokalizovaný a v noci z 19. na 20. januára zatknutý v obci Egreš potom, ako ho člen skupiny, zároveň agent ŠtB Ladislav Boroš priotrávil alkoholom s pridaným chemickým prípravkom.
V januári 1952 zvažovali príslušníci ŠtB povolať poručíka Grubera do Prahy na fingované vojenské školenie, kde by mohol byť zatknutý bez povšimnutia, no po informáciách o zatýkaní členov Rešetkovej skupiny sa Gruber rozhodol odísť do hôr a ŠtB akciu urýchlila. 10. januára 1952 bol Bohumil Gruber vylákaný za Košice a zatknutý. Pritom sa uňho našiel text prísahy Bielej légie a legitimácia s číslom 61 a krycím menom „Míla“.
František Bodnár sa po úteku snažil nájsť Jána Rešetka, no po troch týždňoch ukrývania sa bol zadržaný 22. januára 1952 v lese nad rodnou obcou Krásna nad Hornádom.
Proces Za spolupráce vyšetrovateľov i straníckych funkcionárov bol vypracovaný plán na exemplárny súdny proces s predstaviteľmi slovenskej Bielej légie. Nakoniec do neho bolo zahrnutých osem predstaviteľov troch protikomunistických zoskupení pôsobiacich na východnom Slovensku. Prvými boli Ján Minárik a Stanislav Hadač, ktorí mali kontakt s Jozefom Vicenomjedným z hlavných organizátorov vysielania Bielej légie v Rakúskua v okrese Trebišov a Sečovce oslovili 140 osôb. Druhú skupina, ktorá zrejme nemala s Bielou légiou nič spoločné, reprezentovali Ján Rešetko, Jozef Ležák, Bohumil Gruber a František Bodnár. Napokon, za organizovanie skupiny Bielej légie v okrese Vranov nad Topľou bolo Štátnej prokuratúre podané 16. septembra 1952 trestné oznámenie aj na Michala Mihoka a Michala Madeja.
24. septembra 1952 námestník štátneho prokurátora Ján Feješ podal na bratislavskom oddelení Štátneho súdu žalobu, kde v čele skupiny uvádzal Jána Minárika a členov skupiny vinil z velezradného úmyslu „znovunastoliť kapitalistický poriadok v ČSR a zo Slovenska vytvoriť americkú kolóniu“.
Pred súd predstúpili predstavitelia troch rôznych protikomunistických skupín označených za exponentov a organizátorov Bielej légie. Obžalovaní boli označení tlačou za „panbožkára“ (Ján Minárik), „kšeftára“ (Ján Rešetko) a „dedinského boháča“ (Michal Mihok). Štátny súd zasadol v Košiciach v hoteli Slovan pred prizvaným organizovaným publikom (50% verejnosť z Košíc, 25% zo vzdialenejších obcí košického kraja a 25% z prešovského kraja) pod vedením predsedu JUDr. Václava Hamáka 30. septembra 1952. Prísediacimi boli sudcovia z povolania JUDr. Ján Engel, JUDr. Vojtěch Rudý (náhradník) a Ondrej Harazin, sudcovia z ľudu Matej Župančič a kpt. Václav Štorkán.
Štátnu prokuratúru zastupoval Ján Feješ, ktorý navrhol trest smrti všetkým ôsmim obvineným. Prísne potrestanie žiadali aj desiatky telegramov zaslaných pioniermi, baníkmi, železničiarmi, zamestnancami priemyselných závodov, štátnych majetkov a pod. V miestnosti pojednávania boli vystavené zbrane zabavené obžalovaným. Podľa dohody zástupcov Štátneho súdu, prokuratúry a ministerstva národnej bezpečnosti informovala o procese slovenská tlač denne, celoštátna tlač priniesla správu po procese. Rozhlasové stanice Bratislava a Košice priniesli 2 relácie z druhého a tretieho dňa procesu.
Michal Mihok bol počas procesu označovaný ako „zarytý fašista, fanatický odchovanec Hlinkovej mládeže a gardista“ a bol obžalovaný za trestné činy vyzvedačstva, velezrady a pokus o vraždu. Ján Rešetko vystupoval pred súdom ako jeden z hlavných organizátorov protikomunistického odboja na východnom Slovensku. Počas hlavného pojednávania sa k vine priznal a uviedol, že skupina mala zasiahnuť až v prípade medzinárodného konfliktu. František Bodnár bol okrem iného obžalovaný z 2 vrážd.
2. októbra 1952 súd vyniesol rozsudok, ktorým odsúdil polovicu obžalovaných (Františka Bodnára, Bohumila Grubera, Michala Mihoka a Jána Rešetka) na trest smrti. Ostatní obžalovaní dostali tresty odňatia slobody od 15 rokov po doživotie. Stanislavovi Hadačovi (odsúdenému na doživotie) a Jánovi Minárikovi poľahčilo, že teroristickú činnosť iba plánovali, ale nerealizovali.
Odsúdení na smrť a Stanislav Hadač sa proti rozsudku odvolali, ale Najvyšší súd na čele s JUDr. Eugenom Wagnerom dňa 10. decembra 1952 všetky odvolania zamietol ako neodôvodnené. Navyše 25. marca 1953 umrel na následky zranení spôsobených Františkom Bodnárom Pavel Boďa.