Martin a Juraj z Kluže (, ; fl. 13601390) boli významní stredovekí sochári a kovolejári pôsobiaci v druhej polovici 14. storočia. Radia sa medzi popredných predstaviteľov protorenesačného sochárstva v strednej Európe. Ich tvorba je spojená najmä s monumentálnym kovolejárstvom a sochárstvom, pričom za ich najvýznamnejšie dielo sa považuje bronzová jazdecká socha svätého Juraja na Pražskom hrade z roku 1373.
Ich umelecká činnosť predstavuje dôležitý príspevok k rozvoju gotickej plastiky, najmä v oblasti realistického stvárnenia figúr, dynamiky pohybu a technicky náročného odlievania kovu. Bratia pravdepodobne pôsobili aj v Oradei, hoci časť ich diel sa nezachovala.
Život O živote Martina a Juraja z Kluže sa zachovalo len málo správ. Väčšina poznatkov pochádza z nápisov na dnes už zaniknutých soch z Oradey alebo zo svedectiev humanistických autorov, ako boli Ján Pannonius z Čazmy, Antonio Bonfini či Mikuláš Oláh. Otcom bratov bol Mikuláš (Nikolaus), maliar z Kluže. Pravdepodobne pochádzali zo Sedmohradska, čo naznačuje jeho prídomok von Clausenburg (z Kluže). Na základe doterajšieho výskumu sa väčšina historikov umenia zhoduje, že obaja bratia pravdepodobne navštívili Benátky, kde v 13. storočí vznikol kult svätého Juraja. Za možný zdroj inšpirácie býva považovaný reliéf s vyobrazením tohto svätca v baptistériu Baziliky svätého Marka.
Dielo náhľad|Jazdecká socha svätého Juraja v Správe pražského hradu v Starom kráľovskom paláci na Pražskom hrade, 1373, Praha Martin a Juraj z Kluže patria k najvýznamnejším predstaviteľom protorenesančného sochárstva v strednej Európe. Ich tvorba predstavuje prechod medzi vrcholnou gotikou a ranou renesanciou, pričom sa vyznačuje syntézou gotickej monumentality s novým dôrazom na dynamiku pohybu, priestorové riešenie a realistické modelovanie figúr.
Jazdecká socha svätého Juraja na Pražskom hrade Najvýznamnejším dielom bratov Martina a Juraja z Kluže je bronzová jazdecká socha svätého Juraja z roku 1373, ktorá sa dnes nachádza na Pražskom hrade v Prahe. Dielo patrí k vrcholným prejavom európskeho protorenesančného sochárstva a predstavuje jednu z najvýznamnejších jazdeckých sôch v strednej Európe. Socha zobrazuje svätca v okamihu zápasu s drakom na dynamicky sa vzpierajúcom koni, pričom kompozícia sa vyznačuje výrazným priestorovým poňatím a dramatickým pohybom. Na rozdiel od tradičných stredovekých jazdeckých zobrazení pôsobí socha realisticky a plasticky, s dôrazom na anatomické a pohybové riešenie koňa a jazdca. Mimoriadne progresívne je aj spracovanie skalnatého terénu s rastlinnými motívmi a drobnými živočíchmi.
Socha bola odliata technikou strateného vosku ako jednoliaty celok, čo predstavovalo mimoriadny technologický výkon dobového kovolejárstva. Staršie hypotézy o jej neskoršom preliatí vyvrátili reštaurátorské výskumy a archívne pramene, podľa ktorých renesančné zásahy v 16. storočí spočívali v opravách poškodených častí. Socha utrpela poškodenie pri požiari Pražského hradu v roku 1541, keď padajúce trámy poškodili niektoré časti sochy. Iná nehoda sochu postihla v roku 1562, keď sa na ňu vyšplhali diváci, aby videli na rytiersky turnaj, pričom zvrhli sochu a odlomili konskú hlavu. Sochu opravoval zvonár Tomáš Jaroš, autor Spievajúcej fontány. Pôvodne bola socha pozlátená. Autorstvo oboch bratov uvádzal nápis zaznamenaný v 17. storočí jezuitom Bohuslavom Balbínom: Anno Domini MCCCLXXIII hoc opus imaginis sancti Georgii per Martinum et Georgium de Clussenberch conflatum est. Okolnosti vzniku a presunu sochy do Prahy nie sú jednoznačne objasnené. Podľa jednej hypotézy bola darom uhorského kráľa Ľudovíta I. Veľkého cisárovi Karolovi IV. v súvislosti s dynastickými kontaktmi oboch panovníckych rodov. Iná teória predpokladá pôvodné umiestnenie sochy v kostole v Bratislave, odkiaľ mala byť počas husitských vojen premiestnená najprv do Hradca Králové a neskôr do Prahy. Menšie rozmery sochy a jej kompozičné riešenie naznačujú, že pôvodne mohla byť určená skôr pre výklenok než do voľného priestoru. Pôvodné umiestnenie sochy nie je známe. Koncom 15. storočia je doložená na gotickej fontáne na Jiřskom námestí. Koncom 17. storočia bola socha premiestnená na novú kamennú barokovú fontánu, navrhnutú architektom Francescom Carattim, ktorá stála na treťom nádvorí pri Starom kráľovskom paláci. vľavo|náhľad|Kópia jazdeckej sochy svätého Juraja, Magyar Nemzeti Múzeum, Budapešť Socha bola v roku 1928 v rámci úprav nádvoria podľa návrhu Jože Plečnika umiestnená na dnešné miesto, na nový podstavec nad modernú fontánu z bronzu a žuly, ktorá je Plečnikovým dielom. V roku 1967 bol originál nahradený bronzovou kópiou a premiestnený do expozície starého českého umenia Národnej galérie v Prahe (Jiřský klášter). Po zrušení tejto inštalácie bol originál zapožičaný Správe Pražského hradu a je vystavený v expozícii Príbeh Pražského hradu v Starom kráľovskom paláci. Ďalšia novodobá kópia, sadrová s čiernou povrchovou úpravou, sa nachádza v Lapidáriu Národného múzea a tretia vo vestibule Akadémie výtvarných umení v Prahe. Niekoľko ďalších kópií sa nachádza v Kluži, Budapešti a Szegede.
Výtvarné riešenie sochy vykazuje súvislosti s talianskym umením trecenta, najmä v dynamike kompozície, modelácii terénu a realistickom chápaní pohybu. Paralely možno nájsť v reliéfe Obrátenia svätého Pavla na tympanóne Speváckej brány Dómu svätého Štefana vo Viedni, ktorú postavila parléřovská huta, prípadne vo výjave legendy o svätom Václavovi na Karlštejne. Predloha môže mať pôvod aj v dielach Nicolu a Giovanniho Pisana, ako aj v byzantskej tradícii jazdeckých zobrazení (Barberiniho diptych). Taktiež terén s rozoklanými skalami, pripomínajúci diela Majstra vyšebrodského cyklu, je odvodený z benátskych mozaík. Zároveň však dielo čerpá z uhorského dvorského umeleckého prostredia 14. storočia, čo dokladajú analógie s dobovými pečaťami, iluminovanými rukopismi a rytierskou výzbrojou. Predpokladá sa, že bratia absolvovali študijnú cestu do Talianska, kde sa oboznámili s aktuálnymi umeleckými tendenciami, ktoré následne pretavili do originálneho sochárskeho prejavu.
Pripisované diela Martinovi a Jurajovi z Kluže sa pripisuje autorstvo bronzových sôch uhorských svätcovŠtefana I., Ladislava I. a Imricha, ktoré vznikli pravdepodobne v rokoch 13601363 na objednávku veľkovaradinského biskupa Demetera Futakiho. Ďalším významným dielom bola jazdecká socha svätého Ladislava z roku 1390, objednaná biskupom Jánom Zudarom.Všetky tieto monumentálne bronzové sochy stáli pred katedrálou v Oradei až do zničenia v roku 1660. Sochy opisovali viacerí humanistickí autori, medzi nimi Ján Pannonius z Čazmy, Antonio Bonfini, Mikuláš Oláh a Miklós Istvánffy. Texty nápisov sa zachovali v prepisoch Istvána Miskolczyho z roku 1609. V roku 1598 zamýšľal cisár Rudolf II. premiestniť sochy do Prahy, avšak na protest obyvateľov zostali v Oradei. Po dobytí mesta Osmanmi v roku 1660 boli sochy zničené. Podľa legendy mali byť roztavené na výrobu diel, no osmanský cestovateľ Evliya Çelebi uvádza, že boli odvezené do Belehradu a vhodené do Dunaja. S týmito súborom sôch sa spája fragment sochy (dnes uložený v múzeu v Oradea), ktorý pravdepodobne pochádza zo sochy svätého Ladislava. Predpokladanú podobu jazdeckej sochy svätého Ladislava zachytáva aj rytina Georga Hoefnagela s vedutou Oradei. Typologicky sa predpokladá súvislosť medzi monumentálnou hlavou jazdeckej sochy a neskoršími hermami svätého Ladislava v Győri a Trenčíne Prípadne s reliéfom zobrazujúcim pád Saula v Dóme svätého Štefana vo Viedni, reliéfom na prednej strane Nitrianskeho evanjeliára alebo pečaťou v Baia Mare. V minulosti im boli pripisované aj práce z klenotnice v Aachene, tieto atribúcie však zostávajú neisté.
Referencie
Ďalšia literatúra
Iné projekty
Externé odkazy Jazdecká socha svätého Juraja (po anglicky)
Kategória:Narodenia v 14. storočí Kategória:Úmrtia v 14. storočí Kategória:Gotickí sochári