náhľad|Súboj Herakla s Néreom na hornej časti lékythosu z Boiótie (cca 590 – 580 pred Kr., múzeum Louvre Néreus ( – Néreus, ) je v gréckej mytológii starobylý morský boh, najstarší syn boha morských hlbín Ponta a bohyne zeme Gaie, pričom samotný Pontos bol synom Gaie.Hésiodos, Teogónia 233–236. Podľa alternatívnej verzie, ktorú zaznamenáva Vojtech Zamarovský, bol synom Titána Ókeana a jeho manželky Téthye.

So svojou manželkou Dóridou (dcérou Ókeana) splodil päťdesiat dcér nazývaných Néreidy a syna Nerita. Spolu s rodinou žil na dne Egejského mora.

Charakteristika a mýty Néreus bol príslovečne dobrosrdečný, prívetivý k ľuďom a spravodlivý. Podľa Hésioda ho antický svet nazýval „Starým pánom“, pretože bol dôveryhodný, mierny, spravodlivý a jeho myšlienky boli vždy láskavé a čestné. Mal rád odvážnych námorníkov a tešil ich krásnymi obrazmi pokojného mora.

Medzi jeho najvýznamnejšie potomstvo patrí dcéra Thetis, ktorá sa stala matkou gréckeho hrdinu Achilla, a Amfitríta, manželka najvyššieho morského boha Poseidóna. V neskoršom spise Claudia Aeliana sa spomína aj Néreov syn Nerites, milenec Poseidóna, ktorého boh premenil na malú, no mimoriadne krásnu špirálovitú morskú mušľu.Aelianus, De Natura Animalium 14, 28.

Disponoval vešteckým darom a schopnosťou meniť svoju podobu na rôzne tvory či živly (vodu, oheň). Svoje veštby však odhaľoval veľmi nerád a len vtedy, keď ho k tomu niekto donútil silou. Podľa zachovaných mýtov sa to podarilo iba hrdinovi Héraklovi, ktorý ho musel pevne zovrieť a nepustiť, kým mu Néreus napriek všetkým svojim premenám neprezradil cestu k záhrade Hesperidiek. Spojenie Nérea s Héraklovými úlohami ako prvý básnicky spracoval Ferekydes z Atén, čo potvrdzujú staroveké schólia k dielu Apollónia Rodského.Schólia k dielu Apollonios Rodský, Argonautica IV, 1396.

Predpokladá sa, že Néreus a Próteus boli pôvodne dve rôzne regionálne manifestácie toho istého starobylého morského božstva, ktoré bolo neskôr zatlačené do úzadia Poseidónom, keď Zeus zvrhol Titanov.Jean Rudhardt, Greek and Egyptian Mythologies, Chicago: University of Chicago Press, 1992, ISBN 978-0-226-06454-3, s. 79–84. V priebehu 5. storočia pred Kr. začal Nérea vo vázovom maliarstve v scénach zápasu s Héraklovo postupne nahrádzať morský boh Tritón.Ruth Glynn, „Herakles, Nereus and Triton: A Study of Iconography in Sixth Century Athens“, v American Journal of Archaeology, roč. 85, č. 2, 1981, s. 121–132.

Meno a etymológia V Homérových eposoch sa vlastné meno Néreus priamo nevyskytuje. V Iliade sa pre tohto boha používa opisný titul (halios gerón – „Morský starec“) a v Odyssei sa tento titul kombinuje s menom boha Prótea.Pierre Chantraine, Dictionnaire étymologique de la langue grecque, Paris: Klincksieck, 1968, s. 751. Označenie „Morský starec“ sa v gréckej mytológii pripisovalo viacerým vodným božstvám s podobnými vlastnosťami (najmä Próteovi, Forkysovi, Glaukovi či Tritónovi). Bádatelia predpokladajú, že táto postava hrala v pôvodných mýtoch dôležitú kozmogonickú úlohu, podobnú Ókeanovi, pričom v rôznych oblastiach Grécka získala odlišné lokálne mená.

Keďže Néreus v mýtoch vystupuje predovšetkým ako otec svojich dcér, niektorí jazykovedci uvažujú, že jeho meno bolo spätne odvodené od slova Néreidy, kým iní považujú názov Néreidy za klasické patronymikum odvodene od mena otca.Robert S. P. Beekes, Etymological Dictionary of Greek, Leiden: Brill, 2010, ISBN 978-90-04-17418-4, s. 1017–1018. Podľa britského klasického filológa M. L. Westa je Néreus v mytológii oveľa menej významný ako jeho dcéry. Pripomína tiež Herodotovo svedectvo, podľa ktorého Gréci neprebrali meno Néreid z Egypta.Martin Litchfield West, Hesiod: Theogony, Oxford: Clarendon Press, 1966, ISBN 978-0198141693, s. 233.

Výklad podľa Hésioda V Hésiodovej Teogónii, kde je meno doložené po prvýkrát, autor zámerne stavia Nérea do protikladu k bohyni sváru Eride a k jej potomkom. Zatiaľ čo Eris je dcérou Noci (Nyx), Néreus je najstarším synom Mora (Ponta). Hésiodos opisuje Nérea prívlastkami ako (apseudés – „neluhajúci“) a (aléthés – „nezabúdajúci“ / „pravdivý“), čo tvorí priamy kontrast k Eridiným deťom, ktorými sú Klamstvo (Pseudés) a Zabudnutie (Léthé). Vďaka tomuto protikladu vznikla teória, že meno Néreus mohlo vzniknúť pridaním záporného prefixu nē- k menu Eris (teda *Ne-Eris, v význame „Bez Sváru“ / „Mierumilovný“).Timothy Scully, The Demon of the Sea: Myth and Metaphor in Hesiod, Austin: University of Texas Press, 2015, ISBN 978-1477302453, s. 16–18. Hésiodos sa zároveň hrá so slovnou hračkou medzi menom Néreus a menom jeho poslednej dcéry Némertés (Unerring – „Neklamná“), ktoré taktiež obsahuje zápornú predponu.Athanassios Vergados, Hesiod's Verbal Craft: Wordplay and Etymology in the Theogony, Oxford University Press, 2020, ISBN 978-0198807759, s. 87–89.

Lingvistické hypotézy Grécky pôvod: Meno sa niekedy odvodzuje z neskoršieho gréckeho výrazu (néron – „voda“ alebo „čerstvá voda“), čo je stiahnutá forma prídavného mena (nearos – „nový“, „čerstvý“, „mladý“). Kontrakcia samohlások, hoci plne rozšírená v neskoršej gréčtine, má korene už v starých dialektoch.Kyriakos Tsantsanoglou, The Boat of the Sun and the Old Man of the Sea, Athens: Academy of Athens, 2015, ISBN 978-9604043019, s. 11–12. Predgrécky substrát: Robert S. P. Beekes sa prikláňa k názoru, že meno má predgrécky (neindoeurópsky) pôvod, čo naznačuje najmä typická grécka prípona -eus (). Indoeurópske paralely: Podľa nemeckého jazykovedca Augusta Ficka je meno príbuzné s litovským slovesom nérti („potápať sa“). Paralelu vidí aj v litovskom slove nėrovė, ktoré označuje morskú pannu či nymfu, čo úzko súvisí s povahou Néreid.

Meno Néreid sa v transformovanej podobe zachovalo v modernom gréckom folklóre, kde slovo (neráides) označuje víly alebo divožienky.

Historický kontext Úcta k Néreovi pretrvávala hlboko do helenistického obdobia. Podľa fragmentu zachovaného na papyruse sa Alexander Veľký pred rozhodujúcou bitkou pri Isse (r. 333 pred Kr.) utiahol na sýrske pobrežie, kde sa modlil a verejne vzýval morskú nymfu Thetidu, boha Nérea, morskú paniu Amfitrítu a boha Poseidóna, ktorému na znak úcty nechal do vĺn vhodiť obetný štvorzáprah (kvadrigu).Oxyrhynský papyrus, Karl Wilhelm Ludwig Müller: Fragmenta Historicorum Graecorum 148, 44, col. 2. Citované v: Robin Lane Fox, Alexander the Great, London: Penguin, 1986, s. 168.

Ikonografia Atickí vázoví maliari zobrazovali Nérea najčastejšie s oblečeným ľudským torzom, ktoré plynule prechádzalo do dlhého, šupinatého rybieho chvosta. Zvyčajne býva znázorňovaný ako fúzatý starec držiaci žezlo alebo palicu ako symbol autority. Často sa objavuje aj v scénach úteku Néreid, kým hrdina Péleus zápasí s ich sestrou Thetidou. Monumentálne zobrazenie jeho boja proti Gigantom sa zachovalo na vlyse slávneho Pergamského oltára z 2. storočia pred Kr.

Referencie

Literatúra

Pozri aj Herakles Pontos

Iné projekty

Kategória:Grécki bohovia Kategória:Bohovia vôd, morí a riek