Slovenské novinárstvo zaznamenalo v rokoch po revolúcii 1848/1849 nasledujúci vývoj.
Bachov absolutizmus V čase bachovho absolutizmu sa Štúrovci postupne diferencovali od vládnej politiky, kritizovali ju a odmietali aj oficiálnu a servilnú periodickú tlač v Pešti a vo Viedni, ktorá propagovala kontrarevolučnú cisársku politiku. Len Staroslováci, ktorí dostali málo významné miesta v školstve, v správnom zriadení Uhorska, alebo priamo vo Viedni, vyhlasovali svoju lojalitu s vládnou politikou. Aj keď mnohí z nich sa úprimne snažili pomôcť vlastnému národu prostredníctvom viedenských politikov, musíme konštatovať, že ich cesta bola od začiatku pomýlená a slovenskému národnému hnutiu škodila.
V porevolučných mesiacoch sa skupina tzv. viedenských Slovákov pokúšala o založenie novín a časopisov, ktoré by boli viac-menej samostatnými. Na to však nemali dostatok možností, finančných prostriedkov a podpory na Slovensku. Preto sa dostávali do popredia tie stanoviská vládnych dôverníkov – Jána Hlaváča, Františka Hánrich a Jána Kollára – v ktorých títo žiadali, aby sa vláda ujala vydávania a financovania slovenských novín. Ministerstvo vnútra sa k tomuto kroku odhodlalo až v druhej polovici roku 1849.
Roku 1849 sa ministerstvo vnútra rozhodlo vydávať poloúradné i úradné tlačové orgány pre Nemcov, Maďarov, Čechov, Rumunov, Chorvátov i Slovákov, aby takto na širokom fronte mohlo ovplyvňovať verejnú mienku a propagovať reakčnú vládnu politiku. Patrili medzi ne aj významné Bachove Slovenské noviny.
Pokiaľ ide o spisovný jazyk, prebiehali v čase bachovho absolutizmu Boje medzi Staroslovákmi a štúrovcami.
Keď Karel Havlíček Borovský roku 1850 – 1851 vydával v Kutnej Hore svoj opozičný, protivládny a protiabsolutistický časopis Slovan, zaviedol do neho osobitnú rubriku Ze Slovenska, do ktorej písalo veľa slovenských dopisovateľov. Pravda o slovenskej národnej i sociálnej problematike, písal aj na iných miestach svojho časopisu. Išlo mu tu o viacej, ako o spisovný jazyk . Snažil sa získať slovenských čitateľov pre svoj federalistický a protivládny program, pre úzku spoluprácu pokrokových Čechov a Slovákov.
Okolo grófa Leva Thuna – ministra školstva – sa po revolúcii vo Viedni sústredila skupina českých intelektuálov, ktorú možno oprávnene nazvať politickými prebehlíkmi a reakcionármi (Ján Votka, Jozef a Hermenegild Jireček a iní). Im bolo zverené redigovanie Vídeňského denníka, ktorý bol založený predovšetkým preto, aby polemizoval s Havlíčkovým Slovanom a paralyzoval – tak jeho vplyv v českých i v slovenských krajoch.
Vedúcu úlohu v porevolučnom slovenskom novinárstve hrali Hurbanove Slovenské pohľady a vládne Slovenské noviny. Oba orgány si však ani zďaleka nevšímali všetky stránky slovenského národného i sociálneho života. Štúrovci v tejto dobe veľmi ťažko niesli, že nemajú vlastné politické noviny, a to tým viacej, že potrebovali prostredníctvom nich nielen odrážať útoky Staroslovákov, maďarských a nemeckých novín, v ktorých vychádzalo veľa protislovenských článkov, ale aj propagovať vlastnú politickú koncepciu.
Bachovský absolutizmus však neprial ich snahám o založenie politických novín. Napriek tomu, že vodcovia tohto hnutia, Ľ. Štúr a J. M. Hurban upadli do nemilosti vlády a dostali sa pod policajný dozor, neúnavne posielali svoje články do nemeckých i maďarských novín, aby takto čelili nespravodlivým útokom. Známym sa v tejto dobe stal napr. Štúrov článok „Z ľavého brehu Váhu“ – uverejnený roku 1850 v rozšírených novinách Pressburger Zeitung. Tu bránil pospolitý ľud proti vykorisťovaniu bývalými zemskými pánmi i proti pomste, akej bol ľud zo strany štátnych úradníkov a vysokej šľachty vystavený. Štúr sa tu trpko žaloval na protislovenský postoj nového režimu i na to, že jeho predstavitelia vyhlasujú slovenských národovcov za „štváčov a komunistov“.
Štúrovci v tejto dobe len veľmi ťažko mohli uskutočniť svoj dávny plán – vydávanie politických novín. Absolutizmus im neprial. Preto sa snažili zakladať aspoň nepolitické tlačové orgány. Jozef M. Hurban vtedy nepriamo žiadal M. M. Hodžu, aby si podal prípis o povolenie vydávania cirkevného slovenského časopisu, lebo žiadosť o povolenie vydávania politických novín, je teraz “veľmi kritičnuo podujaťja".
Slovenskí národovci vkladali tiež veľké nádeje do Andreja Radlinského, ktorý koncom februára 1850 začal vydávať časopis Banskoštiavnický Cyrill a Method v Banskej Štiavnici. Časopis však za krátky čas zanikol. Vtedy mienili katolícki národne prebudení Slováci založiť si vlastné stredisko v Nitre, kde mala byť tiež slovenská kníhtlačiareň, knižnica, ale aj redakcia Cyrilla a Methoda, prípadne i politických novín. Tieto plány po revolúcii v našich krajoch propagoval Michal Rešetka, pravda, bezvýsledne. V tejto dobe nielen spolupracovníci i stúpenci Ľ. Štúra a J. M. Hurbana volali po vydávaní slovenských politických novín, ale aj moravskí Slováci.
Je isté, že k oživeniu Štúrovych politických novín by boli pristúpili hneď po revolúcii, keby boli mali na to vhodné podmienky. Skúsenosti s cisárskou Viedňou ich však presvedčili, že v stave „obleženia“ a kontrarevolučného teroru generála Haynaua ťažko sa dožijú ich povolenia. No ani mesiace neistoty a sklamania nemohli udusiť túžbu vodcov slovenského pohybu po vlastnej tribúne, po politických novinách. Predbežne však chceli zachovať svoje prípravy v tajnosti. Preto J. M. Hurban na počiatku januára 1850 nemilo dotknutý, písal Danielovi Slobodovi: „Ale ký kuvík to už zas vykuvíkoval, že aj so Štúrom mienim vydávať noviny? To my máme v úmysle, aj to vyvedieme, ale kto už môže vedieť, keď my sme s tým mlčali?...Uvidíme, ako sa veci ustroja, lebo teraz by to ešte nebolo možno. My chceme dač dokonalého zaviesť“.
Štúrovci napred starostlivo skúmali, s akým ohlasom by sa stretla ich žiadosť vo vládnych kruhoch. Chceli pre svoje podujatie získať čo najväčšiu podporu. Navonok zachovávali mlčanie a len svojim bližším priateľom sa zdôverovali so svojimi plánmi. Vopred sa osvedčovali, že v budúcich novinách sa chcú prísne izolovať od Staroslovákov, ktorí všetko robia “proti prvotným našim radám a proti našej vôli".
Ich blízki i vzdialenejší stúpenci nielenže odobrovali tieto snahy, ale ich aj sami súrili, aby si čo najskôr podali žiadosť na politické noviny. Po predbežných prípravách mohol konečne Ľ. Štúr 6. júna 1850 oznámiť Michalovi Chrástkovi, že od Nového roku začne s Hurbanom v Trnave “politické noviny slovenské vo značnej velikosti vydávať", no súčasne ho prosil o diskrétnosť, aby sa táto správa ďalej nerozširovala. Kauciu na tieto noviny mal zložiť Intibus.
Konečne 29. augusta 1850, keď už na Štúra “zo všetkých strán dorážali", podal žiadosť o vydávanie Slovenských národných novín. Žiadosť bola pôvodne koncipovaná v mene Ľudovíta Štúra a J. M. Hurbana v nemčine a adresovaná na generála Haynaua. Neskôr bolo Hurbanove meno vytreté a pôvodný adresát nahradený Vojenským veliteľstvom. V akej forme bola Štúrova žiadosť odoslaná – nevedno.
V žiadosti sa Štúr odvolával na zásluhy v revolúcii a tvrdil, že vo svojich predrevolučných politických novinách vždy vyzýval “do boja za posvätný trón a jednotu monarchie", čo sľubuje aj v budúcnosti uskutočňovať. Aj v tejto žiadosti uisťuje, že pomocou novín bude “dvíhať slovenský národ a bude sa snažiť povzniesť ho na taký stupeň, aby sa stal účastný na všetkých dobrodeniach, ktoré sú iným šťastnejším národom monarchie udelené. K tomuto kroku ho viedla predchádzajúca pokroková novinárska činnosť. Sám o tom v žiadosti píše: “Zapodievajúc sa od veľa rokov blahom svojho dosiaľ zanedbaného národa a vzdelávajúc sa tiež najmä pred vypuknutím povstania ako redaktor v Bratislave vydávaných politických novín" – chce aj naďalej v tejto osožnej práci pokračovať. Z priloženého programu vidieť, že Štúr v nádejných novinách chcel “zachovávať dobrodenie oktrojovanej ústavy zo 4. marca 1848" a obhajovať vládnu politiku. Pritom však, čo Štúr veľmi zdôrazňoval, chcel brániť slovenský národ proti jeho vonkajším a vnútorným nepriateľom a dvíhať ho “v intelektuálnom a materiálnom smere".
Noviny sa mali deliť na tri hlavné rubriky: na úvodník, správy z domova a zo zahraničia a na fejtón. Mali vychádzať v Trnave tri razy do týždňa vo veľkosti fólia. Žiadosť sa podľa všetkého nestretla s úspechom. Od takého reakcionára, akým bol generál Haynau, nemohli nič priaznivého očakávať ani Ľ. Štúr, ani J. M. Hurban – známi svojím protirakúskym a protifeudálnym postojom počas revolúcie i po nej.
Keď tieto nádeje stroskotali, Ľ. Štúr obetavo podporoval jediný tlačový orgán stúpencov spisovnej slovenčiny – Hurbanovu literárnu revue Slovenské pohľady. Písal do nich príspevky, získaval Hurbanovi pre revue dopisovateľov a spolupracovníkov a jeho časopis aj horlivo rozširoval. O význame časopisu pre slovenskú spoločnosť sa takto vyjadril: “Pohľady slovenské napomáhajte prácami a rozširujte; je to teraz jediné naše slovo v tejto tichosti mrzútej". Slovenské pohľady však nemohli úplne nahradiť slovenské politické noviny a preto ešte roku 1851 Štúrovi dochádzali listy so žiadosťou, aby sa zvonu a znovu pokúšal o ich založenie.
J. M. Hurban musel sa tiež vzdať pre nepriazeň vrchnosti plánu na premenu Slovenských pohľadov na politický časopis. Keď sa mu to nepodarilo, snažil sa aspoň o oživenie populárneho časopsiu Priateľ ľudu, ktorý mal vydávať v Skalici Ján Kadavý. Okrem toho vyzýval mnohých slovenských národovcov v prvých rokoch bachovského absolutizmu, aby pomýšľali na vydávanie hospodárskeho časopisu, určeného roľníkom. V tejto pohnutej dobe sa však ani jediné z týchto osožných podujatí nepodarilo realizovať na škodu slovenského národného hnutia.
Napriek tomu, že slovenské národné hnutie nemalo po víťazstve habsburskej reakcie samostatné politické noviny, štúrovci odmietali spolupracovať s takými tlačovými orgánmi, ktoré považovali za reakčné. Napr. Ľudovít Štúr jednoznačne odmietol sa stať spolupracovníkom Vídeňského denníka – politických novín českej reakčnej šľachty, slúžiacej rakúskemu absolutizmu – ostro zameraných proti pokrokovému a protihabsburskému Havlíčkovmu Slovanu. V tejto dobe častejšie vyzýval svojich prívržencov k zakladaniu ďalších slovenských tlačových orgánov, pretože neveril v dlhý život bachovského absolutizmu a politiky potláčajúcej základné občianske práva, medzi ktorými má sloboda prejavu a sloboda tlače významné postavenie. V týchto osožných podujatiach hľadal pomoc aj za hranicami Slovenska. Písal o tom plný nádejí aj svojmu rukému priateľovi Sreznevskemu: “Vaša tuším, svätá povinnosť by bola pomáhať bratom skľúčeným, ubiedeným, bo ťažko vidieť pomoc inde a hlavne by ste mali prostriedky dávať k založeniu dobrých časopisov a k vychovávaniu schopnej mládeže". Nebolo už Štúrovou chybou, že Sreznevskij i ostatní slavianofili nevyšli dostatočne v ústrety utláčanému slovenskému ľudu, i tejto oprávnenej Štúrovej žiadosti.
Štúr v tejto dobe bol už vyhraneným nepriateľom vládnucej triedy reakčného habsburského mocnárstva a jeho typickej nespravodlivej štátnej správy – bachovského absolutizmu. Sám považoval Rakúsko za žalár národov. Písal o tom aj vo svojom poslednom nedokončenom diele Slovanstvo a svet budúcnosti: „Na aké základy oprel by sa život slovanský, keby sa zveril Austrii, a čo by ho mohlo očakávať, to je zrejmé každému, kto len môže a chce vidieť. Taký základ strúchnatený a zhnitý...Austria natrvalo utratila zmysel svojho jestvovania…“.
Vládnuce kruhy však neboli vždy také nežičlivé pri udeľovaní privilégia na vydávanie novín a časopisov, ako to urobili v prípade J. M. Hurbana a Ľ. Štúra. Aspoň Šimon Klempa „skladateľ“ Katolíckych novín pre obecní ľud, ktorých prvé číslo vyšlo v Pešti 7. XI. 1849 a posledné roku 1856, (za svojho redigovania), sa na ňu sťažovať nemohol.
Okrem toho vychádzali viaceré náboženské periodiká pod názvom Cyrill a Method.