Sovietsky zväz, dlhý tvar Zväz sovietskych socialistických republík (skratka: ZSSR; ; hovorovo: SojúzORAVEC, P. Slovník slangu a hovorovej slovenčiny, 2014, SojuzFRÝBORT, P. Vekslák. Bratislava: Tatran, 1990., Sajúz), bol federatívny socialistický zväzový štát rozprestierajúci sa na území východnej Európy, strednej a severnej Ázie, ktorý existoval v rokoch 1922 až 1991. Svojou rozlohou 22,4 milióna km² zaberal takmer jednu šestinu súše sveta. Bol najväčším štátom v histórii ľudstva. Jeho hlavným mestom bola Moskva.
Štatistiky OSN vyčleňovali ZSSR pre jeho obrovskú rozlohu a spoločensko-hospodársku špecifickosť ako osobitný, svetadielom zodpovedajúci celok. Začiatkom roka 1989 mal 286,7 milióna obyvateľov, vyše sto veľkých a malých národností odlišujúcich sa jazykom a kultúrou, ktoré ale spájali rovnaké historické korene a osud. Približne polovica obyvateľov boli Rusi. Sovietsky zväz tvorilo 15 štátov: Rusko, Ukrajina, Bielorusko, Uzbekistan, Kazachstan, Gruzínsko, Azerbajdžan, Litva, Moldavsko, Lotyšsko, Kirgizsko, Tadžikistan, Arménsko, Turkménsko a Estónsko.
Dejiny Vznik
V priebehu prvej svetovej vojny došlo v Cárskom Rusku k veľkému oslabeniu neefektívneho cárskeho režimu. 8. až 12. marca 1917 došlo v Petrohrade k štrajku a protestom, ktoré prerástli do otvoreného boja s cárskou mocou. Tieto udalosti sú známe ako februárová revolúcia. V dôsledku neschopnosti riešiť vzniknutú situáciu, ako aj veľkému odporu verejnosti voči jeho osobe, 15. marca 1917 cár Mikuláš II. abdikoval. Správou krajiny bola poverená Dočasná vláda pod vedením konštitučného demokrata Georgija Ľvova neskôr od júna 1917 esera Alexandra Kerenského. Dočasná vláda sa delila o moc s Petrohradským revolučným výborom, tzv. Petrohradským sovietom, ich cieľom bolo doviesť krajinu do demokratických volieb do Ústavodarného zhromaždenia. V dôsledku komplikovanej vojnovej, ekonomickej aj sociálnej situácie, sa však jednalo o zložitý proces. Dočasná vláda v priebehu roka postupne strácala podporu verejnosti, čo úspešne využili boľševici pod Leninovým vedením.
Dňa 7. novembra roku 1917 začala v Petrohrade tzv. oktobrová revolúcia. Jej dôsledkom bola ruská občianska vojna, ktorá spôsobila systémový aj územný rozpad Ruska. Samostatnosť vyhlásili krajiny, ktoré boli do prvej svetovej vojny pod cudzou nadvládou: Poľsko, Fínsko, Ukrajina, Gruzínsko, Arménsko a Azerbajdžan. Na jednu stranu sa postavili prívrženci cára („Bieli“ alebo Bielogvardejci) a prívrženci komunistickej revolúcie na čele s V.I. Leninom na opačnú stranu. Do občianskej vojny bolo zatiahnuté obyvateľstvo celej krajiny. Okrem spomínaných „Bielych“ a „Červených“ možno spomenúť aj kozákov na Ukrajine a Done či jednotky anarchistov, ktorí na krátku dobu na Ukrajine ustanovili vlastný štát (išlo o prvý pokus o budovanie anarchistického štátneho útvaru v histórii). Boľševici formálne uznali zásady „sebaurčenia národov“. V okolitých krajinách začali podporovať lokálne komunistické strany. Podporu najčastejšie sprevádzali aj intervencie Červenej armády. Na obsadených oblastiach vyhlasovali „vládu sovietov“, spravovanú formálne cez robotníkov a roľníkov – fakticky cez straníckych komisárov. Prebiehala konfiškácia priemyselných závodov a nehnuteľností, roľníkom neskôr zaberali „prebytky potravín“. Diali sa politické razie voči buržoázii: statkárom, podnikateľom, zámožným roľníkom (kulakom) . Októbrová revolúcia skončila víťazstvom boľševickej Červenej armády.
Vytvorenie ZSSR náhľad|vľavo|Hladomor v Povolží v rokoch 1921–1922 usmrtil odhadom 6 miliónov ľudí thumb|300px|Sovietsky zväz pri svojom vzniku v roku 1922 Postupne sa boľševikom podarilo ovládnuť väčšinu územia bývalého cárskeho Ruska a 30. decembra 1922 bol vytvorený Sovietsky zväz. Zakladajúcimi zväzovými republikami boli Ruská SFSR, Ukrajinská SSR, Bieloruská SSR a Zakaukazská SFSR. Deklarácia z 30. decembra 1922 o vzniku zväzu nehovorila iba o územiach, ktoré vtedy mali pod kontrolou boľševici. Oznamovalo sa v nej, že Sovietsky zväz sa otvára nielen vtedajším teritóriám ochotných sa pridať, ale cieľom je vytvorenie celosvetovej socialistickej republiky. Symbolmi sa stali kosák a kladivo ako spojenie robotníkov a roľníkov a päťcípa červená hviezda. Hymnou bola nadnárodná Internacionála.
Neskôr pribúdali ďalšie: z teritória RSFSR sa vyčlenili 27. októbra 1924 Turkménska SSR a Uzbecká SSR. 5. decembra 1929 Tadžická SSR. 5. decembra 1936 bola zrušená Zakaukazská SFSR, ktorá sa zmenila na tri samostatné SSR: Arménska SSR, Azerbajdžanská SSR a Gruzínska SSR. K tomu ešte toho istého roku pribudli vyčlenením zo RSFSR aj Kazašská SSR a Kirgizská SSR, takže v ústave ZSSR z roku 1936 figuruje už 11 rovnocenných republík. Zvyšovanie počtu členských republík bolo neskôr spojené s obsadením Pobaltia, sovietsko-fínskou vojnou a druhou svetovou vojnou. Dňa 31. marca 1940 zjednotením novodobytých území so ZSSR a následným vyčlenením vznikla Karelsko-fínska SSR. Roku 1939 podľa tzv. paktu Ribbentrop-Molotov, boli po 17. septembri 1939 pričlenené Západná Ukrajina a Západné Bielorusko, ktoré boli kedysi súčasťou cárskeho Ruska a boli stratené vo vojne s Poľskom v roku 1921. 2. augusta bola tiež pričlenená Besarábia odňatá Rumunsku a vznikla Moldavská SSR, ktorá bola pôvodne autonómnou republikou Ukrajinskej SSR.
V dôsledku pobytu sovietskych jednotiek v pobaltských krajinách, a vyvolania „socialistických revolúcií“ v týchto štátoch vznikli: 6. augusta 1940 Estónska SSR, 3. augusta 1940 Litovská SSR a 5. augusta 1940 Lotyšská SSR. ZSSR sa teda nakoniec skladal zo 16 zväzových republík. V nasledujúcom období už k vzniku nových republík nedošlo, 16. júna 1956 bola Karelsko-fínska SSR zlúčená s Ruskou SFSR ako jej autonómna republika.
Od svojho vzniku bolo ZSSR založené na vláde jednej (komunistickej) strany. Oficiálnym dôvodom bolo zabrániť návratu kapitalistického vykorisťovania a princípom demokratického centralizmu najefektívnejšie uplatňovať "vôľu ľudu". Ruská komunistická strana sa najprv (1925) premenovala na Všezväzová komunistická strana boľševikov (VKSb) a v roku 1952 na Komunistická strana Sovietskeho zväzu (KSSZ). Mala jedno vedenie a jej členmi boli boľševici (komunisti) zo všetkých zväzových republík. Táto strana centralizovane rozhodovala o všetkom, a preto bol od začiatku Sovietsky zväz iba fiktívne spolkom nezávislých republík. Vnútrozväzové hranice nemali žiaden význam, slúžili skôr iba ako bariéry na zamedzenie voľného pohybu vlastných obyvateľov. Situácia sa vážne zmenila, keď sa z nich po rozpade ZSSR, stali hranice nových samostatných štátov.
Pôvodne mala chradnúceho Lenina nahradiť „trojka“ vedúcich predstaviteľov zakladajúcich republík ZSSR: Grigorij Zinoviev z Ukrajinskej SSR, Lev Kamenev z RSFSR a Josif Stalin zo Zakaukazskej SFSR. Už 3. apríla 1922 bol Stalin vymenovaný za generálneho tajomníka KSSZ a Lenin ho ustanovil za vedúceho robotnícko-roľníckeho inšpektorátu, čo mu dodalo značnú moc.
Stalinova vláda
náhľad|vľavo|Päť maršalov ZSSR v roku 1935. Iba dvaja z nich – Buďonnyj a Vorošilov – prežili stalinské čistky. thumb|170px|Josif Stalin a Joachim von Ribbentrop si vymieňajú potrasenie rúk po podpise paktu Molotov–Ribbentrop v auguste 1939. Po smrti Lenina v roku 1924 sa dostal na čelo Josif Stalin. Ten najprv využil nejednotnosť svojej opozície v strane a postupne odstraňoval svojich politických protivníkov. Najskôr za pomoci Grigorija Zinovieva a Leva Kameneva odstránil Leva Trockého, následne sa obrátil aj proti spojencom z tohto triumvirátu. V tom čase začala premena krajiny podľa Stalinových predstáv. Začala sa brutálna kolektivizácia a prenasledovanie odporcov sovietskeho režimu, za obeť Stalinovej politiky v tej dobe len na Ukrajine zomrelo 3,3 milióna ľudí. Začalo sa tiež intenzívne spriemyselňovanie.
Neskôr koncom 30. rokov Stalin zintenzívnil boj proti svojim vnútorným nepriateľom nielen v strane, ale aj v armáde. Vrcholili stalinské represie, najbrutálnejšie z nich sú označované ako veľký teror. Za obeť týchto čistiek padli mnohé významné osobnosti ako Nikolaj Bucharin. Na krajinu mali veľmi zlý dopad tiež čistky v armáde, ktorým padli za obeť 3 z piatich vtedajších maršalov, ale aj tisíce ďalších generálov a nižších dôstojníkov. Až zimná vojna s Fínskom ukázala, v akom bezútešnom stave sa sovietske ozbrojené sily skutočne nachádzajú. Sovietsky zväz sa v tomto období angažoval vo viacerých ozbrojených konfliktoch s Japonskom, v ktorých však na rozdiel od bojov s Fínskom červená armáda obstála veľmi dobre. Stalin navyše medzitým podpísal zmluvu o priateľstve s nacistickým Nemeckom, ktoré ako dúfal, sa prv než udrie na ZSSR oslabí bojom v západnej Európe. Plánovaná reorganizácia a dozbrojenie armády malo byť ukončené v roku 1942. Od začiatku roka 1941 však bolo evidentné, že ďalším cieľom Hitlerových vojsk bude práve Sovietsky zväz. Stalin však celkom ignoroval všetky varovné informácie, dnes sa všeobecne predpokladá, že tak chcel oddialiť nemecký útok.
Druhá svetová vojna
thumb|upright|Nemecké jednotky na sovietskej štátnej hranici, 22. jún 1941
Dňa 22. júna 1941 krajinu napadlo nacistické Nemecko a rad jeho spojencov, čim otvorili tzv. východný front začala sa najväčšia ozbrojená kampaň v histórii. V krajinách bývalého Sovietskeho zväzu je toto obdobie bežne označované ako Veľká vlastenecká vojna (tento názov po prvýkrát použil Stalin). Vojna sa pre krajinu začala za tých najnevhodnejších podmienok a ZSSR hneď na začiatku utrpel ťažké straty. Do velenia armády navyše mnohokrát neodborne zasahoval Stalin, najprv prikázal viesť frontálny protiútok nepripravenými, nedostatočne zmobilizovanými a nerozvinutými jednotkami západných okruhov, čo malo za následok stratu väčšiny týchto jednotiek, neskôr vo viacerých momentoch trval na držaní významných bodov namiesto ústupu. Tak bolo len pri Kyjeve zajatých alebo zabitých vyše 600 000 sovietskych vojakov. Okrem toho však pomerne účinne pôsobil na zahraničnopolitickej, propagandistickej a hospodárskej scéne. Okamžite po napadnutí krajiny uzavrel spojenectvo so Spojeným kráľovstvom a USA, to i napriek tomu, že tieto krajiny boli ideologickými nepriateľmi sovietskeho systému. V priebehu vojny tiež zvýšil spoluprácu s pravoslávnou cirkvou a prakticky pozastavil jej prenasledovanie. Týmito krokmi si nielen zabezpečil dôležitých spojencov pre boj proti veľmi silnému nepriateľovi, ale v časti obyvateľstva vyvolal dojem, že po vojne sa pomery v krajine zmenia k lepšiemu. Veľmi dôležitá bola tiež mobilizácia obyvateľstva, ktorú Stalin zvládol veľmi dobre, rovnako ako pomerne úspešne evakuoval veľkú časť priemyslu a robotníkov, ktorá sa nachádzala v oblastiach ohrozených nemeckým vpádom.
thumb|left|240px|Bitka o Stalingrad, ktorú mnohí historici považujú za rozhodujúci zlom v druhej svetovej vojne
Počas bitky pred Moskvou sa začal rysovať skutočný obrat v druhej svetovej vojne. Ukázalo sa, že napriek všetkým snahám Nemci Moskvu nedosiahnu a naopak, boli po prvýkrát za vojnu nútení ustupovať. Toto však netrvalo dlho, Sovieti nepredpokladali tak skoré zotavenie nemeckých jednotiek a na jar 1942 boli zaskočení silnými protiútokmi. Nacistické vojská opäť prenikli hlboko do územia ZSSR, teraz však smerom k dolnému toku Volgy na Kaukaz. Nasledovala ťažká bitka o Stalingrad, v ktorej však Nemcov opäť zastavil silný odpor sovietskych vojsk a nečakaný protiútok, ktorý zničil ich 6. armádu a ťažko poznamenal 4. tankovú a ďalšie 3 rumunské a maďarské armády. Počas bitky pri Kursku zlyhala posledná nemecká šanca o možnosť vybojovať na východe rovnováhu. Nemci však ešte neboli zničení a ich vytlačenie z krajiny trvajúce do leta 1944 si vyžiadalo tisíce mŕtvych. Oblasti, ktoré boli zasiahnuté bojmi, boli ťažko poškodené, miestami navyše celkom vyľudnené. Nemci na sovietskom území spáchali jedny z najťažších vojnových zločinov. Proti nacistickej okupácii sa v krajine postavilo silné hnutie odporu, ktoré viedlo na okupovaných územiach intenzívnu partizánsku vojnu.