Boibé ( – Boibé, ) bolo staroveké grécke mesto a samosprávny mestský štát (polis) v historickom regióne Magnésia na území starovekej Tesálie. Staroveký byzantský lexikograf Stefanos Byzantský ho vo svojom diele výslovne klasifikuje ako autonómnu polis.Stefanos Byzantský, Ethnika, 172, 9. Podľa mytologických podaní bolo pomenované po hrdinovi Boibovi (Βοίβος), synovi Glafira.Smith, William, A Dictionary of Greek and Roman Biography and Mythology, heslo: Boebus.
Mesto dalo svoje meno susednému veľkému jazeru Boibéis (lat. Boebeis, dnes jazero Karla), na ktorého juhovýchodnom brehu sa rozkladalo. Zatiall čo samotné mesto sa v neskorších politických dejinách klasického obdobia spomína zriedkavo, jazero pri ňom bolo často opísané v antickej poézii. Podľa moderných historických analýz si Boibé udržalo status nezávislej polis až do rázneho zásahu macedónskej moci v roku 293 pred Kr.
Geografia a lokalizácia Presná poloha mesta zostáva v modernej archeológii sčasti otvorená a existujú dve hlavné vedecké teórie o jeho lokalizácii: Tradičná lokalizácia (Kanalia): Väčšina vedcov stotožňuje mesto s ruinami na kopci Voivis blízko dnešnej dediny Kanalia. V 19. storočí toto miesto preskúmal William Martin Leake. Zistil, že akropola stála na vyvýšenom návrší chránenom strmým svahom pohoria Ossa. Leake tu objavil masívne helénske kvadratické bloky premiešané s rímskou maltou a zvyšky mestských hradieb pri kostole sv. Atanáza, pričom obvod hradieb odhadol na 3 kilometre.Leake, William Martin, Travels in Northern Greece, vol. IV, s. 421-431. Alternatívna lokalizácia (Stefanovikio): Významný britský archeológ Richard Hope Simpson navrhol, že staroveká polis sa mohla nachádzať na dôležitom archeologickom nálezisku Petra blízko modernej tesálskej lokality Stefanovikio.
Dejiny a mytológia
Homérske obdobie a náboženské mýty Boibé patrí k najstarším doloženým sídlam starovekej Magnésie. Homér ho výslovne uvádza v slávnom „Katalógu lodí“ v druhom speve eposu Iliada. Podľa neho patrilo mesto počas Trójskej vojny do teritória, ktorému pevnou rukou velil náčelník Eumélos (syn kráľa Adméta), pričom obyvatelia Boibé vypravili do boja celkovo jedenásť vojnových lodí spolu so susednými sídlami Férai, Glafirai a Iólkos.Homér, Iliada, II, 712.
Blízke jazero malo v starovekom náboženskom živote posvätný charakter. Klasický filológ a religionista Károly Kerényi poukazuje na to, že meno Boibé je lokálnym dialektovým variantom mena Foibé (starogrécky: Φοίβη – Phoibé; v preklade „Jasná“ alebo „Čistá“), čo bol starobylý kultový prívlastok bohyne lovu Artemis. Rímsky básnik Marcus Annaeus Lucanus ho kvôli tesnej blízkosti k masívu Ossa nazýva „Ossajským Boibéis“. Podľa miestnych tesálskych mýtov si v čistých vodách tohto jazera s obľubou zmývala nohy samotná panenská bohyňa Aténa, kvôli čomu rímsky elegik Propertius písal o „svätých vlnách Boibéidy“ (lat. sanctae Boebeidos undae).
Helenistický úpadok a rímske splynutie Zásadný zlom v dejinách mesta nastal v roku 293 pred Kr. za vlády macedónskeho kráľa Démétria I. Poliorkéta. Ten v rámci svojej geopolitickej stratégie centralizácie moci v regióne zrealizoval veľkolepý proces tzv. synoikizmu (násilného zlúčenia viacerých menších obcí do jedného mohutného politického a vojenského centra).
Obyvatelia Boibé boli prinútení opustiť svoje hradby a presídliť sa do novozaloženého strategického prístavného mesta Démétrias, ktoré vyrástlo na brehu Pagasajského zálivu. Boibé tým definitívne stratilo nezávislosť, zanikla jeho funkcia ako samostatnej polis a v nasledujúcich storočiach fungovalo už len ako politicky závislá administratívna dedina podriadená správe Demetriady, čo vo svojom diele potvrdzuje aj geograf Strabón.Strabón, Geografika, IX, 5, 15. V rímskom období mesto spomínajú už len ako okrajovú lokalitu autori Titus Livius či Plínius Starší.
Pozri aj Magnésia (Tesália)
Referencie
Použitá literatúra
Externé odkazy Boibé na geografickom portáli ToposText (po anglicky)
Kategória:Archeologické lokality v Grécku Kategória:Starogrécke mestá